im nos zostane, ale sa musia rozísť a podrobiť pätnásťročnému pôstu podľa pravidiel, ktoré určuje tento zákon: Päť rokov nesmú vojsť do kostola, iba stáť vonku pred ním a plakať a odtiaľ počúvať omšu. Potom štyri roky môžu byť v kostole do svätého evanjelia, tri roky do "Verím v jediného Boha", tri roky po prijímanie. Musia byť o chlebe a vode. Keď prejde pätnásť rokov, môžu ísť na prijímanie. Taký istý trest stihol aj tých previnilcov, ktorí mali pomer s vydatou ženou. Pravdaže, ak by žil v trinástom storočí na území Veľkomoravskej ríše. Tam vtedy súdili podľa "Súdneho zákonníka pre svetských ľudí" aj podľa cirkevných zákonov. Súdny zákonník sa zachoval v Novgorodskom rukopise z roku 1280 odpísaného v ruskom jazyku z Konštantínovho a Metodovho preloženého a upraveného byzantského zákonníka (zostaveného v roku 740).
Po príchode vierozvestcov Konštantína a Metoda na Veľkú Moravu začali obaja bratia svoju misijnú činnosť v rôznych oblastiach. Nevytvorili iba písmo a nepreložili do neho bohoslužobné knihy, neboli iba učiteľmi, kňazmi, autormi kníh, ale vytvorili aj uvedený občiansky zákonník a zavádzali do života civilný právny poriadok. Zákonník obsahuje právne ustanovenia aj tresty za priestupky.
Krátka ukážka zo zákonníka pre svetských ľudí je uvedená v "Klenotnici staršieho slovenského písomníctva", ktorú zostavil Jozef Minárik a kolektív. Zákonník vznikol v čase, keď ešte pretrvávali pohanské obrady a zvyklosti. Podľa neho toho pána v dedine, ktorý ich dodržiaval, mali predať aj s celým jeho majetkom a peniaze rozdeliť chudobným. Predaj, ale do inej krajiny, určoval zákonník aj v prípade, ak ženatý muž zhrešil s otrokyňou. Knieža musel dať súhlas na jej predaj a peniaze tiež dostali chudobní. Muž sa mal podľa božieho zákona podrobiť sedemročnému trestu pôstu o chlebe a vode. Ak bola otrokyňa, s ktorou zhrešil, z cudzej krajiny, musel za ňu zaplatiť jej pánovi stanovenú sumu.
Za podpaľačstvo lesa a nedovolené rúbanie dreva boli peňažné tresty vo výške dvojnásobku hodnoty zničených stromov a ukradnutého dreva. Za úmyselné podpálenie domov v meste odsúdili vinníka na upálenie, na dedine alebo v osade na sťatie mečom. Časté bolo vypaľovanie strniska a pálenie tŕnia, odkiaľ sa oheň rozšíril na cudzie polia a vinohrady. Podľa zákonníka sa malo najprv skúmať, či to dotyčný urobil z neskúsenosti, lenivosti, hlúposti, vo veternom počasí alebo pri bezvetrí a podľa toho sa určil trest. Poľahčujúcou okolnosťou bola "tuposť" previnilca.
Vypaľovanie sa s obľubou uplatňuje aj po ôsmich storočiach a aj keď sa hlúposť považuje tiež za dar boží, nie je poľahčujúcou okolnosťou.
Autor: som
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
