So sestrami má problém, darček nikdy neskončí u tej, ktorej ho kúpil

Takým futbalistom sa hovorí, že majú talent od Pána Boha. Útly blondiačik o tom presviedčal už v drese 1. FC Košice, ale smolu mal v tom, že klub v ktorom vyrastal zvierala práve smrteľná agónia. On našiel vyslobodenie v Ružomberku, ktorý sa aj jeho zásluhou stal prvý raz v histórii slovenským majstrom. Vonku ho chceli viacerí, ale dostal ho špičkový nórsky tím, jeden z najtradičnejších účastníkov Ligy majstrov, Rosenborg Trondheim.

Slovenský špílmacher Marek Sapara tam prišiel práve včas, lebo jubilejný 20. majstrovský titul pre bielo- čierne farby bol dlho v ohrození, na nórsku futbalovú korunu si totiž brúsili zuby aj v meste ležiacom asi päťsto kilometrov južnejšie, v Bergene. Desaťmiliónová investícia (1,25 milióna eur v prepočte na nórske koruny) sa klubu prakticky za pár mesiacov vrátila. "Sapi", ako Marka volajú aj tam, bol totiž jedným zo strojcov zásadného obratu v ligovom finiši, prispel (aj gólom) k dôležitému víťazstvu 3:1 práve na pôde Brannu Bergen, i doma na štadióne Lerkendal, proti Vikingu Stavanger, keď úvodným gólom otvoril cestu "Troilungan" (deti Trolov, ako tamojší klub prezývajú) k veľkolepým oslavám štrnásteho majstrovského titulu za posledných pätnásť rokov! Triumf v "Tippeligaen" potom nemohla skaliť ani trochu tragická dohra v severskej Royal League, kde im to bergenskí vrátili aj s úrokmi.

Počas sviatkov dostal Marek voľno, aby si užil rodinnej pohody, a prevzal jednu z cien na slávnostnom vyhlásení ankety "Najlepší futbalista Slovenskej republiky 2006" v bratislavskom hoteli Crowne Plaza. Keď sme sa zhovárali, nebolo ešte známe, na akom mieste sa ako nováčik medzi desiatkou najlepších umiestnil. "Má to byť prekvapenie. Dostal som len pozvánku na vyhlásenie ankety, takže sám netuším ako skončím. Čo ja viem, také desiate miesto by to mohlo byť..." tipol si príliš skromne.

Mal jedinú podmienku, chcel svoje číslo

Po Moravčíkovom odchode slovenská reprezentácia už niekoľko rokov márne čaká na "krajčíra", ktorý by dal jej hre krajšiu fazónu. Marek na to určite má futbalového filipa. No nechýbalo veľa a na začiatku svojej kariéry sa mohol pustiť celkom iným smerom - viac sa mu totiž páčilo v bráne ako v strede poľa. "Chcel som byť brankárom, bavilo ma to, rád som sa hádzal po zemi za loptou. Ale otec mi to skoro vybil z hlavy, že som príliš malý. Tak som vlastne od žiakov záložníkom, a stále stredným. Práve otec mi na začiatku veľmi pomohol. Nehrával síce futbal na vysokej úrovni, dotiahol to len po nejakú triedu, a musel s ním skončiť predčasne, keď ho zrazila motorka. Ako na dedine býva, chlapi po kostole chodievali hrávať futbal, a otec ma medzi nich stále brával. So starými chlapmi som hral ako rovný s rovnými..." Ktorýsi tréner ho potom dotiahol do košickej prípravky, futbalovú abecedu sa drvil na ZŠ Požiarnická a s loptou maturoval už v prvoligovom tíme 1. FC Košice. Ozajstnú maturitu má zo Športového gymnázia na Popradskej ulici. "Preto po skončení kariéry asi nebudem robiť nič," smeje sa Marek. Nevie si veru predstaviť čo by si bez futbalu v budúcnosti počal.

No teraz je už v štádiu, keď mu hra s loptou začína slušne vynášať. Chuť legionárskeho chlebíka v nórskom Trondheime si pochvaľuje. "Už dávnejšie som vedel o tej ponuke. Prišiel za mnou manažér, že hlavný skaut Rosenborgu ma sleduje už dva či tri roky, ešte od Košíc. V tom klube o mne vedeli prakticky všetko, čo bolo pre mňa pri adaptácii strašne dôležité."

Dohodnúť sa na podmienkach nebol problém, takže keď tam koncom tohto leta pricestoval, mal už len jedinú. "Aby som dostal dres s číslom 27, aký som nosieval v Košiciach i Ružomberku. To som si vybojoval." Aj miesto v základnej zostave, kde hneď zapadol, možno i preto, že vzhľadom sa od Severanov príliš nelíši. Ani Rosenborg, hoci už roky skôr stavia na drsnejšej domácej škole, sa cudzej krvi nebráni, aj keď v kádri veľa zahraničných hráčov nie je. "Každé mužstvo má aspoň dvoch či troch, u nás je to jeden Švéd, Fín a nejaký Afričan, ale z ktorého štátu, to vám nepoviem. Bol tu aj nejaký Alžírčan, ale toho predali do Lilleströmu."

Spoluhráčom, napodiv, bolo jasné, z akej krajiny Marek pochádza. "Sledovali kvalifikáciu, takže vedeli, že hrám za Slovensko, čo je to za štát. Ale žeby som sa ich snažil presvedčiť aké krásne sú Tatry alebo aké vynikajúce sú bryndzové halušky, to zas nie..." V hľadisku sympatického štadióna Lerkendal zočil Marek počas ligových zápasov i slovenskú vlajku. "Človeka poteší, keď mu fanúšikovia aj takým spôsobom prejavia sympatie. Ale na naše stretnutia chodia i Slováci, ktorých tam žije veľmi veľa, či už pracujú alebo študujú. Piati slovenskí študenti ma dokonca boli navštíviť."

Slovenská zdravotná sestra, vydatá za Nóra a žijúca v Trondheime už deväť rokov, mu pomáha s tlmočením, keď novinári žiadajú o rozhovor. "S ňou po boku som ich absolvoval už veľa. Po anglicky dám ešte nejakú vetu dokopy, aj keď som už pozabúdal dosť z toho, čo som sa v škole naučil." S nórčinou však stále viac-menej zápasí. "Noviny si určite ešte neprečítam, hoci niektoré slovíčka už poznám. Oni ich totiž inak povedia, ako sa to píše. Ale to nevadí, lebo aj tak nerád o sebe čítam. Možno až neskôr, nejaké staršie články. Také jednoduché, krátke slová ovládam, ale počas zápasu na mňa spoluhráči aj tak pokrikujú po anglicky, takže s komunikáciou nie je problém."

Ten vzniká len vtedy, keď sa na internetovom portáli objaví v nórčine trebárs informácia o zmene času tréningu, odchodu na zápas či zraze mužstva v hoteli. No Markovi sa ešte nestalo, že by pre neznalosť jazyka niekde meškal. "Nie preto, že by som nerozumel, ale raz som zmeškal tréning preto, že som zaspal. Ospravedlnil som sa, a nebola z toho ani pokuta. Musím totiž priznať, že som riadny spachtoš, keď mám voľno, v pohode si pospím aj do jednej, druhej poobede."

Výdatný spánok však nie je jedinou Markovou záľubou. "Veľmi rád si zahrám klasický biliard, lenže v Nórsku som sa k nemu ešte nedostal. Doma som sa pri ňom vedel dobre zabaviť so Stanom Zošákom či Maťom Hloušekom. Vyskúšať by som si chcel aj golf, len neviem kto by za mnou zbieral loptičky. V Trondheime je pekné ihrisko, o ktoré sa starajú aj traja Slováci, takže dúfam, že si to na ňom budem môcť skúsiť."

Stále si myslel, že nie je poverčivý

Trondheim je mesto, ktoré mu sedí po všetkých stránkach. "Počasie je tam asi také ako u nás, a mne nevadí ani veľká zima, ani teplo. Čo sa týka veľkosti, Košice sú pre mňa ideálne, ale páči sa mi aj v Trondheime, hoci je o čosi menší. Je tam oveľa pokojnejšie, a ja ten veľkomestský zhon nemám rád. Za pozornosť tam stojí napríklad hrad pre kráľovskú rodinu postavený len z dreva, starý kostol, alebo typické drevené škandinávske domy, ktoré sú pekne zariadené aj vnútri, Nóri sa o nich príkladne starajú. Bol som sa už pozrieť aj na skokanské mostíky, ten areál je prakticky súčasťou mesta, ako keby ste išli v Košiciach na Bankov."

Aj keď mostíky a lyžiarsky areál, v ktorom sa pred deviatimi rokmi konal svetový šampionát klasikov, v meste dominujú, k jeho pýcham určite patrí aj miestny futbalový klub a jeho štadión Lerkendal. Postavili ho dva roky po druhej svetovej vojne a naposledy zrekonštruovali v roku 2002. Teraz je na štyroch krytých tribúnach presne 21 166 sedadiel, a počas sezóny bývajú takmer vždy všetky obsadené. "Tí ľudia sú doslova blázni do futbalu. Atmosféra na zápasoch sa so Slovenskom vôbec nedá porovnať. Aj oslavy titulu boli veľkolepé." Nimi ešte Trondheimčania stále nie sú presýtení, aj keď sa (až na rok 2005, keď bol majstrom Valerengen Oslo) opakujú každý november.

Marek si ich užil prvý raz. Aj keď naskočil do rozbehnutej sezóny, až začiatkom septembra na ihrisku Sandefjordu. V ôsmich ligových zápasoch, ktoré stihol odohrať, skóroval trikrát, proti provinčnému Odd Grenland, v Bergene proti Brannu a v predposlednom kole doma proti tímu Viking Stavanger. "Možno nebol najkrajší, ale gól v Bergene bol najdôležitejší, pre mňa, aj pre mužstvo. Stále som si myslel, že nie som poverčivý, ale keď sa mi hra darí a pritom strelím aj gól, tak si hneď pomyslím čo som napríklad pred zápasom jedol. Alebo chodievam autom z hotela, v ktorom bývame pred každým zápasom, vždy tou istou cestou na štadión. Samozrejme, pred vstupom na trávnik sa nikdy nezabudnem prežehnať. Sú to také hlúposti, ale začínam veriť, že niečo na nich bude. Keď to dodržím, som taký pokojnejší, nemám strach z toho, že by mi zápas nevyšiel."

Tie čary možno odrádzajú aj zranenia, aby sa naňho lepili. A problémy s platničkami zahnali šikovné ruky nórskeho fyzioterapeuta. "Musím zaklepať na drevo, zatiaľ som nemal nejaké vážnejšie zranenie," vraví 24-ročný odchovanec košického futbalu. "Stalo sa, že som na mesiac kvôli niečomu drobnému vypadol, ale ešte ani raz som nemusel na operáciu. Viem, že futbalista sa im asi nemôže vyhnúť, ale dúfam, že to bude čo najneskôr." Aj keď protihráči mu občas dajú pocítiť, čo je to nórsky futbal. No môže sa mu to aj hodiť, lebo Marek sa netají tým, že by sa raz rád poobzeral aj po anglických futbalových svätostánkoch a zažil neopakovateľnú atmosféru z britských ostrovov. "Je pravda, že by som chcel skúsiť anglickú ligu." Ale môže to prebiť aj nemecká karta, stále sa totiž povráva o serióznom záujme Schalke 04 z Gelsenkirchenu. "Samozrejme, keby som dostal ponuku hrať za ktorýkoľvek bundesligový klub, vôbec by som neotáľal."

Škoda, že bývalý tréner národného mužstva Galis dlho ignoroval hráča, ktorý by reprezentačnú zálohu vedel trochu rozhýbať. "Každý tréner má svoju koncepciu, a tréner Galis mne neveril, že by som do nej zapadol. Ale mal na to právo. Ja som rád, že tú šancu som dostal od trénera Kociana, a budem sa snažiť potvrdiť, že právom."

Voľno, ktoré Marek od svojho nového klubu dostal, si rozdelil medzi Ružomberok a Košice. Vianočné sviatky ešte nikdy netrávil inde ako doma, s rodičmi a troma sestrami. "V Nórsku sú sviatočné posedenia celý december. Volá sa to ´Jule bur´, ale neviem ako sa to píše. Vyzerá to tam ako na svadbe, ešte pred odchodom na Slovensko som stihol s celým mužstvom jedno také stretnutie. Vianoce mám odmalička veľmi rád, vždy sa teším na všetky tie veci okolo, jedlá, darčeky i pohodu v kruhu najbližších. Iba s tými darčekmi mám stále problémy, vybrať niečo pre sestry. Len čo ich rozbalia, už si ich navzájom vymieňajú. Darček nikdy neskončí u tej, ktorej som ho kúpil..."

Bohuš MATIA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.