Lietadlo sa zo zeme takmer nezdvihlo, lebo na hlavu bol kartón whisky

Moskovský turnaj o Cenu denníka Izvestije patril kedysi neodmysliteľne k predvianočným radovánkam hokejových fanúšikov v Československu. Veď nerátajúc majstrovstvá sveta, olympijské hry či zámorský občasník "Canada Cup", bol to jediný poriadny turnaj národných mužstiev počas celej sezóny. A kedysi pred Vianocami, okrem hokeja, vlastne žiadny poriadny šport v telke ani nešiel...

O tradičný ruský samovar chodievali do Lužník bojovať Švédi, Fíni, naši, sem-tam aj nejaká Kanada. Hlavne preto, že to bola reprezentačná povinnosť, a pritom aj príležitosť minúť nejaký ten rublík na vianočné darčeky. Inak studená Moskva a stuhnutý Lenin veru nikoho príliš nelákali. Potvrdilo to aj zopár legiend, ktoré si minulý týždeň prišli do Košíc vyskúšať, či ich hokejový výstroj v istých partiách ešte neomína.

Cestu na ´Sibír´ odmietalo ´zranené´ koleno

"Zaplať pánboh, ja som Izvestije absolvoval iba dvakrát," uškŕňalo sa hokejové chlapisko, ktoré kedysi patrilo k postrachom jihlavského útoku i nášho národiaku, Oldřich Válek. "Keď som mal tej cesty na ´Sibír´ už plné zuby, tak som si ´vyrobil´ nejaké zranenie, a nominácia na ten nešťastný turnaj ma minula. Väčšinou to bolo koleno. Smola bola v tom, že na to koleno som neskôr naozaj doplácal. A zranenie som si už vymýšľať nemusel. Čo sa hokeja týka, nebol to zas najhorší turnaj, pre najlepšie európske mužstvá to bola prestížna záležitosť. Ušlo aj ubytovanie, až na tú stravu, na ten chlieb s ´gorčicou´ dodnes spomínam. A niekto bol rád, že po návrate z Moskvy nemal aspoň starosti s vianočnými darčekmi. Ale ja som nebol z tých čo každý rok vláčili domov samé ´matrjošky´, špecializoval som sa na ďalekohľady. Ani divadelné, ani poľovnícke, také obyčajné, tie sa dali v Moskve celkom lacno kúpiť. A potom som ich doma vždy niekomu daroval."

Bujón po rusky - vyvarená voda a vajce na tvrdo

Aj Jaroslav Pouzar, ešte predtým ako za oceánom v drese olejárov z Edmontonu po boku Wayne Gretzkého a Fína Kurriho ukul tri vzácne prstene za víťazstvo v Stanley Cupe, si plnil povinnosť občana socialistického štátu a každoročne vzdával hold priateľstvu so Sovietskym zväzom na večné časy, a nikdy inak. "Aj keď sme na Izvestijách niekedy hrali za tmavý chlieb s maslom, lebo so žrádlom to bola hotová katastrofa. To ich mäso sa nedalo riskovať, keď sme chceli dohrať zápas so cťou. A keď sme sa raz tešili aspoň na bujón s vajcom, netušili sme, že bude podľa ruského receptu - vyvarená voda a do nej vám šupli vajce na tvrdo. A čo už odtiaľ kúpiť domov, pod stromček? Aspoň niečo pre domáceho kutila, dalo sa tam celkom dobre, a pomerne lacno, vyzbrojiť nejakým vyzbrojiť," spomína muž, ktorého by dnes aj skúsený hokejový fanúšik len sotva spoznal. Smutné oči, vpadnutá tvár, vychudnutá postava. Kedysi statný chlap pred dvoma rokmi bojoval o život so zákernou leukémiou. Tá mu vraj vzala prirodzenú veselosť. Občas mu ju vrátia aspoň spomienky na hokejovú minulosť. "Tá sa viaže aj k tej vašej stodole. I keď to bolo už dávno, keď som v nej hral v drese Budějovíc naposledy, ešte v roku 1982. To čo vyrástlo na jej mieste, je naozaj krása," skonštatoval kouč "Výberu sveta" pred zápasom v Steel aréne.

Rusi nepili, kým nezískali titul

Pouzarov náprotivok v zápase legiend, Jožo Golonka, je stále taká veselá kopa. On vraj mal tie predvianočné zájazdy s národným mužstvom veľmi rád. "Lebo keď som v reprezentácii začínal, tak sa nechodilo do Sojuzu, ale do Kanady. Izvestije nám nanútili až neskôr. Ale Rusáci, Firsov, Ragulin, Kuzkin, boli fajn chlapi. Na ľade z nás robil nepriateľov ten režim. V Štokholme sme si proti nim prelepili hviezdy na dresoch a po zápase sme im nepodali ruky, ale inak sme boli kamaráti. To len národ v roku 1969 potreboval nejaký impulz..."

Povrávalo sa všeličo, že bodaj by Rusi neboli takí dobrí, keď išli na "vodkový" pohon. "Ale kdeže, oni nepili, aspoň počas svetového šampionátu určite nie. Kým ho nevyhrali. Potom dostali od vedenia mužstva dva dni voľno a mohli si robiť v dejisku turnaja čo len chceli. Fíni a Švédi to robili inak, keď im to nešlo, tak sa opili hneď po zápase, a na druhý deň mali tupé korčule. Preto nikdy nemali titul. U nás pijatika nikdy nebola doménou, aj keď sme potom na Izvestije chodili hlavne preto, že sme si odtiaľ mohli priviezť pár fliaš vodky," smeje sa ostrá hokejová "Žiletka". Keďže do Ruska už ide zriedka, v Košiciach naordinoval svojim proti "Výberu sveta" našu hruškovicu. A tá bola veru mocnejšia ako vodka, slovenské legendy vyhrali 10:9, po samostatných nájazdoch.

Keď zavolá kamarát, zvesí z klinca betóny

V klietke "červeného" sveta na ľade Steel arény sa striedal Fín Tammi s "naším" Králíkom. Na zápasy veteránov Jirko stále vo vaku hrdo vláči hnedé betóny, ktoré už dávno mohol streliť do nejakého hokejového múzea, ale z chýrneho gólmanského umenia mu ešte čosi zostalo. "Tie chrániče, lapačku i vyrážačku, som vlani už definitívne zavesil na klinec, ale môžem odmietnuť, keď zavolá kamarát s ktorým sme v roku 1985 vybojovali v Prahe titul majstrov sveta? Tam bol Daro Rusnák naším kapitánom. Aj s Vincom Lukáčom sa vždy rád stretnem, veď sme jednu sezónu spolu pôsobili aj v nemeckom Rosenheime. Stále je to ten ´bizón´, s ktorým bola vždy sranda."

Aj keď má bývalý brankár jihlavských vojakov pred sviatkami plnú hlavu starostí v reklamnej a marketingovej firme, tešil sa na starých kámošov i nový košický hokejový chrám. "Je to taká domácka, veľmi útulná hala. Aj keď sa nedá porovnať s tými najväčšími svetovými štadiónmi, bude vám bohato stačiť aj na majstrovstvá sveta. Určite, veď kde sa na ňu hrabe druhá hala v Rige, kde sa hral šampionát tohto roku?"

Hokej je už v jeho veku naozaj druhoradý, veď okrem vlastnej firmy sa musí obracať aj pri manželke. "Pomáham jej so zásobovaním kvetinárstva. Aj preto musím jej sviatky riešiť inak ako kvetinou, lebo by to bolo nosenie dreva do lesa, keby som jej priniesol kytku. Voľakedy sme sa z predvianočných zájazdov z Izvestijí vracali vždy s kartónom whisky, ktorá tam bola dosť lacná. Myslím tým kartón whisky na hlavu, takže lietadlo malo problém odlepiť sa od zeme, keď bolo v mančafte, i s vedením národného tímu, hláv takmer tridsať. A vždy som si odtiaľ privliekol aj nejakú vŕtačku či hobľovačku. Ale čo už, keď zájazd do Moskvy bola naša reprezentačná povinnosť."

Povedali ´minutočku´, a nebolo ich celú hodinu

Reprezentačnej povinnosti sa nevyhol ani košický kanonier Vincent Lukáč, domáce predvianočné upratovanie ho o chlp minulo vari desaťkrát. "Nevadilo nám ísť do Moskvy, lebo sme vedeli, že 22. decembra sme aj tak doma. Zo začiatku sme to brali ako povinnosť, ale bol to výborný turnaj, prakticky druhé majstrovstvá sveta počas sezóny. Keď si tam bol a zahral si dobre, mal si vlastne otvorenú cestu na ozajstný svetový šampionát." A prihodilo sa mu, že na moskovské Izvestije sa občas aj tešil. "Lebo som tam každý rok zažil aspoň ozajstnú zimu, raz bolo dokonca mínus tridsať. Vždy sme bývali v centre mesta, tuším sa ten hotel volal Metropol. Vysokánska budova, na každom poschodí dežurná. Boli to riadne expertky, vedeli o všetkom, bez nich by to tam asi nefungovalo. Keď ste niečo od nich chceli, povedali ´minutočka´, a potom ste na nich čakali celú hodinu. Jediný problém bol so stravou, furt sme mali to isté, nebolo z čoho vyberať. Keď už bolo mäso, tak iba kuracie, a to nám už liezlo krkom. Radšej sme si dali chleba s maslom a išli sme na ľad. No aspoň sme vždy prišli domov nabalení darčekmi, nabehli sme do ´Gumu´, toho veľkého obchoďáku, a vykúpili všelijaké elektrické somariny," chodieval Vinco napokon na sviatočnú návštevu Moskvy celkom rád.

Bohuš MATIA

Autor: Končia Košické Vianoce 2006

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.