a hĺbku v očiach. Kto by mohol zabudnúť na jej postavu manželky despotického vojnového invalida Krausa v Pelíškach, či plachú a neistú, ale v zásade pevnú ženu zo snímky Kráska v nesnázích? Ani v súkromí okolo seba veľa kriku nenarobí. Je skôr introvertná, žije zo dňa na deň, nič neplánuje, na ničom nelipne a nestavia si vzdušné zámky. Už roky lieta v kolotoči množstva pracovných povinností, pretože rovnako ako Slováci milujú jej herectvo aj naši českí susedia. Pre kopu práce si nestihne ani poriadne užiť Vianoce. Napriek tomu by za nič na svete nemenila...

Sú pre vás Vianoce skutočne sviatkami radosti a pokoja?

- Ja som atypický prípad, pretože v decembri mám najviac aktivít. Mám veľmi veľa predstavení, charitatívnych akcií, hrávam aj medzi sviatkami. Tento rok hrám dokonca aj na Silvestra, takže tento čas nestíham vnímať ako niečo mimoriadne. Pre mňa je to skôr obdobie, keď mám enormne veľa povinností. Našťastie mi rodina roky vychádzala v ústrety tým, že napriek tomu, že sú to sviatky rodiny, tak sme ich trávili v Tatrách. Ja totiž Vianoce spájam so snehom a sánkovačkou. No minulý rok sa mi po prvýkrát nepodarilo stráviť sviatky v Tatrách a teraz sa rozsypalo vrece s pracovnými povinnosťami, takže sa tam asi opäť nedostanem.

Ako zvládate také množstvo predstavení po celom bývalom Československu?

- Je to veľmi náročné. Taký december som ešte v celom mojom živote nemala. No medovníky musím stihnúť napiecť. Tie musíme mať. A pekný živý stromček. Ostatné sa už nejako zariadi.

Necnelo sa vám minulý rok za snehom, keďže ste po prvýkrát po dlhom čase neboli na Vianoce v Tatrách?

- Nie. Dokonca sa mi zdá, že v Bratislave na Vianoce sneh bol. Ale nevnímala som to. Mali sme nejaké rodinné starosti a vtedy nie je čas na oslavovanie Vianoc.

Aké boli Vianoce vášho detstva?

- Romantické. Banská Štiavnica je mestečko, ktoré, keď napadne sneh, vyzerá naozaj ako živý Betlehem. Leží v údolí medzi horami a tam, keď začnú zvoniť zvony, vzniká prekrásna atmosféra. Vždy tam boli hory napadaného snehu. A o krásne Vianoce sa mi stále postarali aj rodičia.

Dokedy ste verili na Ježiška?

- Neviem. A možno to bolo aj tak, že som predstierala, že verím, aby sme čo najdlhšie udržali tú ilúziu. No ja veľmi rada darčeky dávam, ale nerada ich dostávam. Neviem prečo. Pamätám si, že som mala veľmi nepríjemné obdobie dospievania, keď som každý darček ofrflala. To bolo veľmi neslušné.

Ako je to s darčekmi u vás teraz?

- Kupujeme si len symbolické dary. Každý sa každého opýta, čo potrebuje a väčšinou to riešime knihami. Nemám rada obrovské obdarúvania a velikánske dary.

Nie ste teda veľmi vďačný objekt predvianočných útokov obchodníkov...

- Nie. Zvlášť teraz sa mi to veľmi sprotivilo, lebo ešte ani nezhasli sviečky na hroboch a už sa na nás valia s Vianocami. Kedysi trvali Vianoce tri, štyri dni a bolo to veľmi príjemné. Teraz mám pocit, že sú Vianoce pol roka a človeka oberajú o radosť. Všade sa to forsíruje a ani deti sa už tak netešia ako my kedysi. To sa mi veľmi nepáči.

Ani predvianočné trhy?

- Nie, bez toho ja môžem byť.

A bez čoho nemôžete byť?

- Neviem. Možno bez snehu. Potom sú Vianoce také smiešne.

Ste vášnivá lyžiarka?

- Nie, ja až tak veľmi nelyžujem. Ale rada som sa korčuľovala a veľmi rada sa sánkujem. Občas ešte chodím aj teraz.

S vnúčatami?

- S vnúčatami ani nie. Keď sme v Tatrách, tak sa sánkujem sama z Hrebienka dolu. To mám veľmi rada.

Prečo má pre vás čaro práve sánkovačka?

- Odjakživa som sa rada sánkovala. Banská Štiavnica je mesto, ktoré je stvorené na sane. Kedysi sme sa veľmi veľa sánkovali. Ale také skutočné, nebezpečné sánkovačky.

Ste adrenalínový typ?

- Viem sa z toho veľmi tešiť. Baví ma pohyb. Rada som sa aj nebezpečne korčuľovala. A hrávala som hokej.

Vari ste boli chlapčenský pupok?

- To nie. Ale bavilo ma hýbať sa.

Nie je vám ľúto, že vám už na také radosti popri tom množstve práce neostáva čas?

- Ja si to nepripúšťam. Som navyknutá a nastavená na to, že toho má byť viac. Navyše, závisí to odo mňa. Hocikedy by som mohla povedať, dovidenia, končím. Ale ja sa ešte práce nechcem pustiť. Zdá sa mi to priskoro.

Aj v časoch, keď boli vaše deti malé, ste mali tak veľa práce?

- Áno, pretože v našom povolaní je to nárazové. Nedá sa urobiť si tri roky pauzu. Ale vždy som mala niekoho, kto mi pomohol, všetci naokolo boli veľmi tolerantní. Inak by sa to nedalo zvládnuť. Ale jedno je isté, nechcela by som vrátiť už ani jeden deň môjho života. Stačilo mi. Vôbec netuším, ako som to zvládla.

Pamätáte si teda nejaké detaily z obdobia, keď boli vaše deti malé?

- Nie. Ale pamätám si, že keď som mala tú a tú premiéru, mali moje deti osýpky, kiahne, alebo niekto z nich ležal v nemocnici. Bolo to strašné. Telefonovala som domov, koľko som mohla.

Ani v takých chvíľach ste nerozmýšľali, že by ste mohli radšej robiť niečo menej časovo náročné?

- Ale, čo by nie. Možno by som aj najradšej bola robila niečo iné. Ale tak sa to v mojom živote vyvŕbilo. Napokon, nemyslím si, že na našom povolaní je niečo zvláštne. Ja by som to neglorifikovala. Má svoje nevýhody i výhody, ako každé iné povolanie.

Aké výhody napríklad?

- Letné prázdniny.

Ktoré nevyužívate, pretože aj počas tých zväčša pracujete.

- Ale keď boli deti malé, tak to bolo veľmi výhodné, lebo som vedela, že keď si nič nezoberiem, tak môžem byť s nimi celé leto. To bolo príma.

Má pre vás herectvo nejaké čaro?

- V tomto povolaní som zažila jeden veľmi zaujímavý život. Stretla som veľmi veľa zaujímavých, pozoruhodných ľudí, s filmami som precestovala veľmi veľa krajín. Za to ďakujem Pánu Bohu.

Povedala by som, že ste vďaka herectvu zažili viac zaujímavých životov a osudov ako len jeden.

- Určite áno. Toto povolanie dáva človeku šancu, aby sa celý život dovzdelával, čítal knihy dobrých autorov, zapodieval sa životmi iných ľudí. Robila som tri povolania divadlo, film i televíziu - dostávala som ponuky a roly bez toho, aby som sa musela nejako zvlášť usilovať.

Stála teda pri vás Šťastena?

- Človek musí mať pre život aj trošku šťastia a myslím, že ja som ho mala. Ale ešte som neskončila, takže nechcem nič zakríknuť a rozprávať o šťastí, pretože okamihy šťastia by človek mohol zrátať na prstoch jednej ruky. Život je ťažký a zložitý, človek sa v ňom často nevyzná a je vláčený osudom. Ja uvidím, kde skončím. Sama som zvedavá.

Ako by ste chceli "skončiť"?

- Veľmi o tom nerozmýšľam. Myslím si, že ani veľmi netúžim po jeseni života. No nechávam to na náhodu. Ako bude, tak bude.

Ste fatalistka?

- Nie. Žijem zo dňa na deň, nič neplánujem a nemám veľké požiadavky, takže sa mi ani nemôže stať, aby som bola veľmi sklamaná z toho, že sa mi niečo nesplní. Na ničom nelipnem, nestaviam si vzdušné zámky. Zdá sa mi to rozumnejšie.

Dnes sedíte v šatni s herečkou Slávkou Halčákovou, s ktorou ste spomínali na uvedenie filmu Modré z neba na karlovarskom festivale. Vraj ste tam mali ohromnú trému...

- Samozrejme. Je to veľmi vypätá situácia. Najmä, ak je to premiéra. Nikto totiž netuší, ako film široká verejnosť príjme. Moja pozornosť je v takých chvíľach taká rozptýlená, že si z premiér skoro nič nepamätám.

Rátali ste s tým, že napríklad Pelíšky budú mať taký vynikajúci ohlas?

- Nie. A myslím, že nikto z nás tomu neveril. Na premiére som sedela s pánom Donutilom a Bolkom Polívkom a boli sme veľmi milo prekvapení. Lebo reakcie divákov sa nikdy dopredu odhadnúť nedajú. Niekedy mám pocit, že tento film bude mať úspech a nemá.

Napríklad?

- Napríklad to Modré z neba. Teraz som ho videla po desiatich rokoch opäť a podľa mňa je to nedocenený film. Ak by som v ňom nehrala a nevedela by som, z akej je produkcie, tak by mi prichodil ako milý ľahký francúzsky film o ženách. Navyše tam bola krásna kamera. Možno je to tým, že u nás ešte nie sme zvyknutí na ženy režisérky.

Alebo nie sme všeobecne zvyknutí podporovať nič, čo je naše. Takí Česi zaplnia kiná pri uvádzaní svojich filmov na prasknutie.

- Česi milujú svoj film. Ale oni majú obrovskú tradíciu. U nás je celkom iná mentalita. Film patrí ku kultúre národa, mapuje život a dáva svedectvo doby a pokiaľ si Slováci nebudú pestovať kultúru, tak neviem, či národ prežije. Vraví sa, že len národ, ktorý zveľaďuje a ctí si svoju kultúru, má šancu na prežitie. Ale ja nie som žiaden prognostik, ani sociológ. Je to len môj názor.

V živote herečky je vraj najťažšie dokázať sa prehrať do rolí starších žien...

- To je pravda. Prehrávanie sa je najťažšie. Ak ho herečka nezvládne, jej profesijná kariéra je ohrozená. Navyše úlohy starších a skúsenejších žien sú omnoho krajšie a náročnejšie. V našom povolaní však v istom veku stačí, ak herečka dobre vyzerá a viac sa od nej neočakáva.

Mali ste aj vy také obdobie?

- Myslím, že áno. Pokiaľ má kamera človeka rada a ľudia si ho cez ňu obľúbia, tak na istý čas nastáva ľahšie obdobie. Ale ak sa chce udržať, musí sa prehrať. A to je špeciálne u žien veľmi zložité. Mnohým sa to ani nepodarí.

Vám to šlo ľahko?

- Ale nie. No ja som už od mlada dostávala úlohy starších žien. Brala som to však s humorom, robila som to rada a tak som ani nezbadala, kedy som sa prehrala.

Neprekážalo vám stvárňovať nepríťažlivé staršie dámy?

- Nie, veď to je najvďačnejšie. Je nudné stále ukazovať iba tvár a vždy sa strachovať, či nemám na tvári nejaké vrásky, alebo nevhodný tieň. To považujem za neprofesionálne. Herectvo je o niečom inom - ak berieme, že je to tvorivá činnosť a nie vytŕčanie sa, že aha, pozrite aká som pekná a ešte budem pekná a aj do smrti budem pekná! To je málo.

Vy ste nikdy nemali obdobie otŕčania sa?

- Nie, ja som sa veľmi hanbila.

Aj dodnes ste skôr introvert?

- Myslím, že áno.

Neprekáža to na javisku?

- Keď sa človek seriózne zapodieva textom, tak na exhibovanie nie je čas, a to, že musí stáť pred mnohými ľuďmi, je len súčasť profesie. Navyše, na javisku má herec vždy partnera, ktorý ho podrží.

V monodráme ste ešte nehrali?

- Nie. A ani by som nechcela. Je to veľmi náročné a ja mám radšej niekoho na javisku, kto mi pomôže.

Vraj ste pri práci veľký pedant?

- Asi áno. Ja si myslím, že herectvo sa nedá brať vážne, ale vážne sa robiť musí.

Na čo sa najbližšie tešíte?

- Že pôjdem domov. Zajtra by som mala porobiť nejaké veci v domácnosti, pretože potom učím a ďalšie dni hrám.

Kde si dobíjate baterky pri toľkých aktivitách?

- Kade-tade. A možno aj v práci. Lebo herec, aj keď energiu odovzdáva, dostáva ju zväčša späť. Ak vidí, že to nebolo zbytočné, je to veľká vzpruha.

Máte vôbec čas na také radosti ako prečítať si dobrú knihu?

- Ale áno. Ja knihu mnohokrát používam na to, aby som sa večer upokojila a pri nej aj zaspávam.

A posedenie s priateľkami?

- To si doprajem. Raz za tri, šesť mesiacov. (Úsmev)

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.