svete. Reštaurovala nádherné sochy majstra Pavla z Levoče, obrazy hlavného oltára košického Dómu sv. Alžbety. Ale aj najstarší a najvzácnejší slovenský korpus ukrižovaného Ježiša Krista starý 776 rokov z Lendaku. Koncom októbra oslávila osemdesiate narodeniny vernisážou výstavy časti svojich prác vo východoslovenskej galérii na Hlavnej ulici. Košická rodáčka, akademická maliarka a reštaurátorka, Mária Spoločníková.
Sympatická, usmievavá dáma, ktorej by na prvý, ale ani na desiaty pohľad nikto nehádal osem krížikov, nás prijala v ateliéri. Každý deň, okrem malých výnimiek, v ňom strávi aspoň dvanásť hodín. Sama to zhodnotila slovami: "zabijácka robota". Z každého kúta na nás dýchala práca pani Spoločníkovej. Na stenách viseli obrazy madony s dieťatkom, na stole ležali desiatky farieb, štetcov a chemikálií.
"Prepáčte mi ten zvláštny, nepríjemný zápach, ale reštaurujem sochu, údajne spišskej madony. A doteraz ako lepidlo na pozlátenie nič lepšie nefunguje ako vaječné bielka. Najlepšie lepia, keď sú v rozklade a vtedy vydávajú takýto, pre niekoho asi dosť nepekný puch," ospravedlňovala sa v prvých minútach nášho stretnutia umelkyňa.
Väčšina ľuďí, ktorí neskôr zachraňovali pamiatky nevyčísliteľných hodnôt, si brala príklad z rodičov. "U mňa to tak vôbec nebolo," protestovala M. Spoločníková. "I keď je pravda, že pri večerných posedeniach po príchode zo školy otecko s nami sedel a maľoval nám rôzne vtipné postavičky. Mamička mala rada hudbu, ako sirota však nemala možnosť sa tomu venovať. Zavše spomínala, ako rada postávala na ulici pod oknami domov, kde hral niekto na klavíri. Túžila po tom, aby aj ona mohla robiť také umenie. Nevyšlo jej to. Ale možno práve vtedy a tam sa zrodila akási iskierka, ktorá u mňa neskôr prerástla do toho, čo robím dnes."
Nešlo o náhodu
Po maturite v košickom Gymnáziu Rádu svätej Uršuly s nádhernou kaplnkou, prekrásnym dvojkrídlovým schodiskom a tiež aulou, kde slávili mnohé sviatky, sa vybrala do Bratislavy.
"Že som sa dostala do ríše umelecko-historických pamiatok, nemožno považovať za náhodu," vyjadrila svoje presvedčenie neuveriteľne skromná ženička. "Po maturite som sa zapísala v Bratislave na prírodovedeckú fakultu, na zemepis a deskriptívnu geometriu. V deskriptíve boli hlavnými predmetmi kreslenie, maľovanie, dejiny umenia a estetika. Keď v roku 1949 vznikla Vysoká škola výtvarných umení, po talentových skúškach umožnili nám kresliarom prestúpiť tam. Vtedy, už ako tretiačke, mi dali zvláštne povolenie študovať na oboch fakultách naraz. V treťom ročníku na VŠVÚ bolo potrebné rozhodnúť sa pre určitú špecializáciu."
Profesor Dezider Milý vtedy študentke M. Spoločníkovej povedal, že svojim naturelom je priam predurčená na reštaurátorský odbor. Vôbec jej však nebolo jasné, čo ju čaká. Mala obavy aj z toho, že ponuku dostala v päťdesiatych rokoch, podľa jej slov, asi najkrutejších a najprísnejších, aké zažila. Ľudia poplatní vtedajšiemu režimu sledovali, kto sa s kým kedy stretol, čo videl, alebo povedal. Aj preto sa budúca akademická maliarka nevedela stále rozhodnúť. Bariéru prelomil rozhovor s jej budúcim profesorom Karlom Veselým, zakladateľom reštaurátorskej školy. Spolu neskôr pricestovali do Košíc, aby zachránili hlavný oltár svätej Alžbety z dómu na Hlavnej ulici.
"Bol v totálne dezolátnom stave," ešte aj po rokoch s hrôzou v očiach hovorila M. Spoločníková. "Pri pokuse o záchranu pred vojnovým ničením ho Košičania zbalili do obrovských debien. Tie vyplnili drevenými pilinami, medzi jednotlivé obrazy dali voskovaný papier a všetko odviezli do letného biskupského sídla v obci Hejce. Neskôr sa ukázalo, že tento spôsob záchrany oltára bol iba zdaním. Keď priviezli debny späť do Košíc, ich obsah bol priam hrôzostrašný. Pri prevoze do obce Hejce debny namokli a v mokrých pilinách obrazy ležali celú vojnu. V takom prostredí z nich asi osemdesiat percent farieb odpadlo. Ostali na dne dební vo forme akýchsi omrviniek. Kúskov čohosi, čo nebolo možné ani identifikovať."
Keď po prvý raz videla tú spúšť, v duchu sa vraj opýtala Boha, do čoho sa to "namočila". Nechcela veriť tomu, že by niekto niekedy vôbec dokázal z farebných omrviniek urobiť obraz alebo poskladať oltár.
Záchrana oltára z dómu
Opäť pomohol profesor Veselý. Svoju žiačku presvedčil slovami: "Každé učení je mučení." Neskôr sa ukázalo, že mal pravdu.
"Ako Popoluška v rozprávke, ktorá mala vytriediť mak, ani už neviem z čoho, sme vyberali z hromádok pinzetami maličké kúsočky. Dávali ich na dlaň, kvapkali na ne trochu terpentínu. Aby vôbec bolo možné zistiť, o akú farbu ide. Ak išlo o červenú, hľadali sme miesta, kde pôvodne bola a tam sme ju pichli. Trvalo to celé dlhé mesiace, ba roky. Až z takej mozaiky sa dal poskladať obraz. Zafixovaný, s medzierkami vyplnenými plombami, podobných zubárskym. Také hrozné boli naše začiatky," krútila po rokoch neveriacky reštaurátorka. Dodnes je presvedčená, že ak by nemala vynikajúce domáce zázemie, asi by túto, ale aj mnohé nasledujúce práce, nevydržala a nezvládla.
"Moja mamka sa dožila 95 rokov a ešte v deväťdesiatke udržiavala moju domácnosť. Vďaka nej som nevedela, čo je to žehlenie košieľ, varenie, zaváranie, nakupovanie, upratovanie, pranie. Vždy mi celý deň zabrala práca. Mám síce za sebou stovky zreštaurovaných umeleckých diel, ale teraz sa mi to mstí na zdraví."
V ostatných rokoch (česť výnimkám) akosi upadol záujem spoločnosti o umenie. Vrátane toho spred niekoľkých storočí. Pre "ignorantov" má košická reštaurátorka jeden odkaz.
"U nás na Slovensku je nutné vybudovať si celkom iný, konkrétnejší vzťah k výsostným hodnotám sakrálneho umenia, veľkolepého prejavu ľudského ducha. V zhode s tým, čo bolo povedané už pred vekmi a ostalo platné dodnes. A to aj napriek mnohým pokusom nahrádzať plnosť tohto prameňa hodnôt nabubralým teoretickým mudrovaním a bezobsažnými výmyslami. Bez hlbšieho vplyvu na spoločnosť a možnosti upevniť kresťanskú identitu nášho kontinentu. Veď neprekonaná krása stredovekého umenia zaujme, myslím si, každého človeka. Vážnosťou jednotného svetonázoru, vyváženosťou posolstva, ale aj abstraktnosťou a expresivitou. Charakterizuje ho zmysel pre harmóniu, hľadanie pravdy, ale hlavne transcendentálnosť myšlienkových pochodov. Predovšetkým veľké tvorivé vypätie gotiky so všetkými jeho umeleckými štýlmi, technologickými odvetviami a riešeniami, je veľkou a nenahraditeľnou darkyňou hodnôt."
Životné krédo
Pani Spoločníková sa celý život riadi krédom, ktoré tkvie v skutočnosti, že cez sakrálne umenie vyznáva a obraňuje svoju vieru. Niektorí jedinci ju označujú za stredovekého tmára, ale vraj, keď doteraz nezaváhala, ani v ére počítačov nič na svojom živote a postoji meniť nebude. Chce byť naďalej lekárom starého umenia, prozreteľnosťou nasmerovaného do ríše nenahraditeľných krás i obyčajných ľudských povinností. Lebo kultúra a umenie stmeľuje samotné ľudské bytie, obohacuje dušu človeka. Podľa M. Spoločníkovej treba stále zachraňovať, obraňovať a strážiť to, čo ľudstvo vytvorilo. A mať úctu a lásku k nádhere, ktorá nás tak celkom nenápadne obklopuje.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
