Balkánu zavŕšila EÚ svoje historické rozširovanie.
Zo slovenskej perspektívy je to dobre, keďže náš pracovný trh Rumuni ani Bulhari zaiste nezaplavia. A, čo nie je vedľajšie, Fico a spol. prestanú konečne vykrikovať, že sme najchudobnejší štát únie. Fakticky to nebola pravda ani doteraz, veď v HDP na hlavu a mzdách cez paritu kúpnej sily je Slovensko "až" štvrté, resp. tretie od konca. S rozšírením na "dvadsaťsedmičku" ale štatisticky posúvame takpovediac do "strednej vrstvy": Priemerné platy v Rumunsku a Bulharsku sú na úrovni slovenskej minimálnej mzdy.
Včerajšia udalosť vojde do dejín, pretože, ako priklincoval nedávny summit v Bruseli, brány únie sa týmto zatvárajú na veľmi neurčitú dobu. Hoci európski lídri ťahajú medové motúzy pod nosmi predovšetkým Chorvátom, ale i zvyšku "západného Balkánu", bez inštitucionálnej reformy nie je možné prijatie jediného nového člena. A reforma viazne na európskej ústave, ktorá bola odmietnutá dvomi referendami (Francúzsko, Holandsko). Hoci nemecké predsedníctvo EÚ, ktoré včera začalo, si oživenie rozhovorov o ústave vytýčilo za hlavnú úlohu, my môžeme v tejto kauze len súhlasiť s predsedom EK Barrossom, ktorý sa s rokom 2006 rozlúčil najrozumnejším zo svojich výrokov: "Euroústava v súčasnej podobne nikdy nevstúpi do platnosti. Nemali by sme si nič nahovárať". Faktom síce je, že sám Barroso a lídri ako Merkelová rozmýšľajú o akejsi redukovanej verzii "miniústavy", nová dohoda a následne ratifikácia v kruhu 27 krajín je však hudba vzdialenej budúcnosti. To hovorí politická realita. Čiže triezvy pohľad na vnútorné pomery kľúčových krajín, ktoré definuje výrazne väčšinový odpor obyvateľov k ďalšiemu rozširovaniu a obrovské sociálno-etnické napätia, predznamenávajúce najkonfliktnejšie časy Európy od konca druhej svetovej vojny.
Prvý január 2007 je koniec jednej epochy, epochy búrlivej politickej a ekonomickej integrácie. A my, na Slovensku, môžeme len blahorečiť osudu, že sme tento vlak stihli. Doslova posledný vozeň. (Ak si pozrieme "cestovné poriadky", ako boli zrýchlené v kľúčových rokoch 1999-2000, tak je zrejmé, že by stačil ešte jeden rok Mečiarovej vlády, a dnes sme zhruba tam, kde Chorváti. Nie tam, kde Rumuni a Bulhari, lebo tí začali prístupové rokovania tiež na jar 2000, ktoré by sme nestíhali...) "Návrat do Európy" po páde komunizmu bol sen a akýsi cieľ Novembra 1989. Na prahu roka 2007 (podporené nebývalou konjunktúrou ekonomiky) sa sen a cieľ naplnili až do takej miery, že sme zahľadení stále viac do seba, iba do reality, ktorou sme bezprostredne obklopení. Uniká pritom zo zreteľa, že globálne procesy ovplyvňujú tvár slovenskej budúcnosti už viac ako šarvátky domácej scény. Zápasy o SPP či STV medzi Smerom a HZDS sú síce pútavé a vyzerajú dôležito, avšak sú to len bizarné pohyby bábok na periférii šachovnice, ktorá už dávno nie je ohniskom udalostí, hoci to tak vnímame. Pre život každého občana Slovenska (či Košíc) je dnes už stokrát dôležitejšie, že akým smerom sa nadnárodný kolos zvaný EÚ po uzavretí svojich brán a naplnení integračnej agendy pohne.
Podstatné napríklad je, že "moderný európsky sociálny štát", ktorý si vrazil do erbu premiér Fico, je nielen prelud, ale v súčasnosti už absolútne kľúčový problém, ktorý tlačí Európu ku dnu a zamestnáva mysle všetkých lídrov. A to, ako sa bude dlhodobo dariť Slovensku, stokrát väčšmi ovplyvní domáci vývoj "chorých mužov Európy" (Nemecko, Francúzsko, Taliansko) ako Ficove vianočné prispevky či iné kraviny. Európsky "sociálny štát" priniesol svojho času pokrok zabezpečil ľudí proti rizikám nezamestnanosti, chorôb, invalidity, chudobe. Dnes je to však dávno prekonaný systém sediaci na demografickej časovanej náloži, tvoriaci neprekonateľné deficity, nevie si rady s predlžujúcou sa dĺžkou života, rozpadom tradičnej rodiny, druhou a treťou generáciou imigrantov ani s exponenciálne rastúcimi nákladmi na zdravotníctvo. Tým, že Slovensko sa politicky, legislatívne a ekonomicky zviazalo s touto zónou, a snaží sa aj o menovú úniu, priťahuje k sebe nielen prosperitu, ale i mnohé riziká, ktoré hrozia pri najhorších scenároch. Ako voliči pritom nemáme vplyv na rozhodnutia v únii a ani sa o ne veľmi nestaráme. Tam by sa však malo presunúť ťažisko verejného záujmu, pretože títo "chorí muži" tvoria (cez objem HDP) tri štvrtiny eurozóny a kríza jedného z nich otrasie Slovenskom viac, ako šesť ľavorukých Ficov pri moci.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
