Bohuniciach, kde odstávku prvého bloku jadrovej elektrárne osobne dirigoval premiér Fico a pri tejto príležitosti predniesol niekoľko nezabudnuteľných myšlienok.
To, že jadrové reaktory tzv. černobyľského typu vyradí Slovensko z prevádzky (prvý do konca roku 2006 a druhý do 2008), bolo podmienkou prístupových zmlúv s EÚ, na ktorej trvalo nekompromisne predovšetkým Rakúsko. Každý, kto si hmlisto pamätá rok 1999 a paniku, v akej sme naháňali integračné manko, vie, že ustúpiť Viedni sa muselo. Inak by široká koalícia, ktorá tam vládla posledný rok, nikdy nedala súhlas na začatie vstupných rozhovorov so Slovenskom. Ak teda na Silvestra 2006 slovenský premiér pri vypínaní prvého bloku vyhlasuje, že "ak to medzinárodná situácia umožní, táto jadrová elektráreň ešte neskončila", tak vzniká podozrenie, že plánuje štátny prevrat so zmenou režimu v Rakúsku. Oni majú totiž z atómového jadra fóbiu, v osemdesiatych rokoch si v referende zlikvidovali už dokončenú atómku a dlho sa ťahajú za prsty napr. aj s Čechmi kvôli (omnoho modernejšiemu) Temelínu. V EÚ platí jednomyseľnosť v otázkach energetiky, bez súhlasu západného suseda sa nepohneme.
Fico zahral v Bohuniciach silvestrovské divadlo a múti národu hlavu. Debaty o tom, či dva bloky "V-1" sú naozaj také zastaralé a bezpečnostne neúnosné, že musia končiť v nejakom termíne, boli pred siedmimi rokmi asi rovnakým hitom ako písanie čiernych kníh po Mečiarovi. Keďže v Bohuniciach za tridsať rokov k vážnejšej havárii nedošlo, dá sa prijať aj názor, že uzavretie dvoch blokov bolo rozhodnutie viac politické ako odborné. Keby SR bola v tom čase v lepšej vyjednávacej pozícii, to znamená v tzv. luxemburskej skupine kandidátov na členstvo v EÚ spolu s Českom, Maďarskom a ďalšími, na Silvestra 2006 by slovenský premiér v bohunickom velíne nemal čo hľadať... Jeho výrok o "energetickej zrade" je preto špeciálne v tejto kauze mediálne zvučná zákernosť. Čo stojí za všimnutie, je, že Dzurinda a spol. musia byť už vlastne recidivisti, pretože o "energetickej vlastizrade" hovoril Fico aj v súvislosti s privatizáciou SE.
Posadnutosť energetikou, elektrárňami a cenami týchto surovín je Ficova mentálna zaseknutosť, ktorú si ťahá životom vedno s inými dogmami, čo si osvojil ako komsomolec. Spor o jadrové elektrárne sa vedie v Európe desaťročia, pričom existujú štáty ortodoxne nejadrové (Rakúsko) i ortodoxne jadrové (Francúzsko). Faktom je aj to, že so zdražovaním ropy a plynu získavajú priaznivci atómu opäť prevahu, ale aj to, že s výnimkou Fínska sa nové atómky v poslednom desaťročí nikde nestavajú. Netreba pritom zdôrazňovať, že súčasné technológie sú o tri generácie modernejšie a bezpečnejšie ako odstavený blok V1. Problém jadra je nesmierne zložitý, pretože je len súčasťou širších úvah o energetickej budúcnosti, v ktorých sa pretínajú mnohé strategické úvahy, ekonomické, politické, ekologické, sociálne i takpovediac futurologické. Rovina, v ktorej silvestroval Fico, že "začína obdobie energetickej závislosti na cudzích zdrojoch", je vedľajšia, zavádzajúca a pokiaľ sa povýši na hlavné kritérium, bude škodovať celé Slovensko.
Či elektriny viac vyvezieme alebo dovezieme, je dôležité akurát z hľadiska účtu obchodnej bilancie. V otvorenej ekonomike a prostredí EÚ však toto naozaj nerozhoduje. Situácia, v ktorej by sme zostali bez elektrického prúdu, predpokladá vojnový stav s členmi EÚ, alebo energetickú krízu v celej Európe, a na tejto úrovni nedebatujeme. Ide teda o komplex faktorov, ako pokryť budúcu spotrebu ekonomicky čo najrozumnejšie, nie o "energetickú sebestačnosť", čo je rétorika z éry Sovietskeho zväzu. Alebo chce Fico tvrdiť, že sme "sebestační" v plyne a rope? Ak nie, prečo sa aj o toto neusiluje? Dostavba tretieho a štvrtého bloku Mochoviec, čo je záväzok, ku ktorému Fico vyzval vlastníkov SE do konca februára, nie je otázka prežitia, len ekonomickej kalkulácie. Ak Enel dnes rozmýšľa, či stavať alebo nie, tak preto, lebo podnikateľsky zvažuje riziká. Keby to bolo pre talianskych vlastníkov ziskové podujatie, analýzy by boli dávno na stole a neváhali by ani sekundu. Ak premýšľajú (už rok), zrejme to také jasné nebude. Pokiaľ štát, ktorý je 33-percentný vlastník a má aj iné donucovacie páky, prinúti Enel k nerentabilnej investícii, kto zaplatí podnikateľské straty? Nikto iný, len slovenskí odberatelia v cenách elektriny.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
