hraní. Odišiel späť do Bratislavy a neskôr bol v slobodnom povolaní. Po revolúcii založil nezávislé rádio Twist, ktorého riaditeľom bol do konca roku 2004. V ňom začínali najlepší spravodajskí redaktori, ktorých teraz na Slovensku máme. Je honorárnym konzulom Seychelskej republiky, krátky čas pôsobil ako riaditeľ Novej scény. Nakrútil množstvo televíznych a rozhlasových inscenácií a filmov.

Istý čas ste žili v Košiciach. Ste teda v kútiku duše aj Košičan, nie? Rád sa sem vraciate?

- Veľmi. Mám toto mesto strašne rád. Narodil som sa v Bratislave, vyštudoval som tam, potom som prišiel na sedem rokov sem do Košíc a teraz som už dlhé roky opäť doma v Bratislave.

Ako si teda spomínate na tých sedem rokov?

- Z dnešného pohľadu som urobil dve veľmi múdre veci. Prvá vec bola, že som v 1971 prišiel sem. Kým som prišiel sem, nič z toho, čo dnes viem, som nevedel. Bolo to úžasné obdobie, veľmi fajn. Druhá múdra vec, ktorú som urobil bola, že som potom odtiaľto odišiel.

Prečo ste odišli?

- Mal som pocit, že po siedmych rokoch sa môj pobyt tu naplnil. Utrpel som veľmi ťažké zranenie, pri ktorom som skoro umrel. Nechtiac ma postrelili na javisku, 12. novembra 1977. Bolo to veľmi ťažké zranenie a pamätám si, že sa všetci báli, či to vôbec prežijem. No ale keďže "zlá zelina nevyhynie", ja som to prežil a som tu. Stále to mám v pamäti. Zobral som to ako božie upozornenie, boží pokyn, Že mám rýchlo utekať domov do Bratislavy. Povedal som si, "keď po tebe strieľajú, musíš odísť". Odišiel som teda domov, na opačný koniec Slovenska a začal som od nuly.

Udivuje ma, ako si pamätáte všetky dátumy...

- Zlomové momenty v mojom živote si pamätám úplne presne.

Vrátim sa ešte predsa len ku Košiciam. Zažili ste tu hádam aj pekné chvíľky. Vraj ste tu svojej frajerke postavili máj. Bola to asi veľká láska...

- Áno, bolo to v roku 1974. Postavil som jej máj, lebo som si ju chcel zobrať. Väčšinou sa to robí preto. Či to bola veľká láska, to neviem. Davy žien, ktoré sa vtedy nejak okolo mňa motkali, ma svojimi zbraňami lákali. Ja som urobil akoby konkurz a frajerka, ktorej som postavil máj, ho akoby vyhrala. No ona sa ani za svet nechcela za mňa vydať. Povedala, že je to všetko veľmi fajn, že do postele som síce dobrý, ale do manželstva asi nie.

Podľa čoho to usúdila?

- V tom čase som mal v tomto ohľade veľmi zlú povesť. (smiech)

Čím vám zaujala ona?

- Bola veľmi milá a krásna. Cítil som, že je to žena, s ktorou by som dokázal vydržať celý život. Sme spolu 32 rokov.

Poďme od žien k vašej práci. Podnikali ste ako majiteľ rádia Twist, no všetko skončilo jeho predajom. Aké bolo vaše šéfovanie?

- Bolo to veľmi zaujímavé obdobie. Uživiť sa médiami na Slovensku je veľmi drahá záležitosť. Ja som založil rádio a dal som pracovnú príležitosť asi sto ľuďom. A dnes, celá spravodajská špička, ktorá je v televíziách, všetci najlepší redaktori, sú tí, ktorých sme našli my skoro "na ulici". Naučili sme ich robiť túto prácu a dnes predstavujú žurnalistickú skupinu profesionálov.

Ako sa vám to podarilo urobiť z nich to, čím sú? Prezradíte postup?

- Proste sme to vedeli. Boli sme veľmi dobrý tím a vedeli sme, ako na to. My sme sa chytili charty BBC a začali sme ju uplatňovať v praxi. Výsledok bol ten, že úroveň nášho spravodajstva a publicistiky bola riadne vysoká. Prežili sme trinásť rokov v pokoji a potom prišli finančné a iné problémy. Tie ma dohnali k tomu, že som rádio predal. Boli to krásne časy a musím povedať, že som skutočne nahnevaný na naše vlády a politikov.

Skúste byť konkrétnejší...

- Keď počujem slovo investičný stimul, ide ma šlak trafiť. Predstavte si, príde jeden šikmooký kórejčan a vytvorí pracovné miesta na úrovni základnej mzdy a ešte za to aj dostane od vlády pol druha milióna korún. Keby mne dali toľko peňazí, vytvoril by som tu BBC alebo CNN.

Čo robíte teraz?

- Mám jedno rádio v Prahe. No pomaly uvažujem o tom, že aj toho sa zbavím. Mám pocit, že moje pôsobenie v elektronických médiách sa naplnilo. Nechcem už investovať moje peniaze do tohto druhu biznisu.

A máte už aj predstavu, do čoho by ste investovali?

- Mám. Veľmi otvorene hovorím o tom, že keby sa vrátila voľba riaditeľa Slovenskej televízie do parlamentu, tak mám o to záujem. Ale robiť prijímacie pohovory pred skupinou pätnástich ľudí, ktorí tomu, česť výnimkám, vôbec nerozumejú, tak to ma ani nenapadne. No teraz je už voľba pasé, takže nemá zmysel o tom uvažovať.

Vždy ste sa cítili dobre v riaditeľských pozíciách?

- Vždy. Už od základnej školy. Vždy som bol líder triedy, aj v dobrom, aj v zlom. Ja som bol ten, ktorý sa hádal s učiteľmi za triedu, ktorý vytváral podmienky, organizoval voľný čas, stal som sa predsedom. No mám to asi v krvi. Akosi prirodzene som hneď po revolúcii začal podnikať. Povedal som si, že herectvo je síce krásna vec, ale nedá sa z neho udržať životná úroveň mojej rodiny. Za komunizmu to bolo trochu inak. Komunisti totiž vedeli, že kultúra je to jediné, čo môžu ukazovať západu. A tak do nej investovali veľa peňazí.

Takže vtedy ste sa mali dobre...

- Mali sme nadštandardné príjmy, ale tiež nadštandardne veľa roboty. Nezastavil som sa vtedy celý deň. Od rána od šiestej do večera do desiatej som lietal po vystúpeniach, televíziách, rádiách. Nemal som čas na nič, iba na prácu. Pochodili sme skoro celý svet. No a samozrejme, čím vyšší príjem, tým vyššia životná úroveň. Po revolúcii som pochopil, že si ju herectvom neudržím a keďže som si nechcel zvykať na horšie, vydal som sa inou cestou.

A teraz si môžete dovoliť behať po svete?

- Samozrejme, pochodil som skoro celý svet, okrem Nového Zélandu som bol všade. Ale vždy si nájdem nejaké mové miesto, kde som ešte nebol, alebo kam sa rád vraciam.

Kde vám bolo najlepšie?

- Najlepšie bolo všade, ale sú mestá, ktoré sa mi vryli hlboko do pamäte. Napríklad Rio alebo New York a naposledy ma očaril Hong Kong. Bol som tam už trikrát a vždy sa tam veľmi rád vraciam, lebo je fascinujúci.

V čom?

- Je to taký unikát, ktorý nikde inde nenájdete. Keď vidíte panelák, ktorý má sto poschodí a z toho prvých desať sú garáže... Predstavte si, že na území, ako je Bratislava, žije 6 miliónov ľudí. Všetko je čisté, dokonale zorganizované, žiadne zápchy, nič. Nádherné.

Ste aj Seychelským konzulom na Slovensku. To sa vám ako podarilo?

- To sa mi podarilo tak, že som tam bol raz na dovolenke. Je to asi najkrajšie miesto na svete, ktoré poznám. Náhodou som sa dostal do kontaktu s vládou.

Preruším vás. Ako sa niekto môže dostať do kontaktu s vládou náhodou?

- No, občas sa mi to stáva... (smiech)

Zaujímavé. Pokračujte.

- Minister zahraničných vecí Seychelskej republiky ma oslovil s tým, že vie o tom, že majú honorárneho konzula v Česku, Maďarsku, ale na Slovensku ešte nie. Navrhol mi, či by som takú funkciu prijal. A ja som povedal, že s radosťou. Musel som potom pravda prejsť procedúrami, ktoré boli s tým spojené a teraz som ním už ôsmy rok.

Aké máte z toho výhody?

- Mám isté výsady a imunitu, ktoré bežný občan nemá a ktoré vyplývajú z môjho postavenia vedúceho zastupiteľstva Seychelskej republiky na Slovensku.

Nezaťažuje vás to?

- Nie, ale musím do toho vrážať peniaze. Seychelská vláda totiž nedáva nič. Dali mi akurát dosť dôležité papiere. (smiech)

Máte vedúce postavenie aj v rodine?

- No, to by som nazval trochu inak. Doma hlavne počúvam argumenty a keď aj rozhodnem blbo a moji podriadení alebo rodinka prídu a podložia rozumné argumenty, chybu si priznám. Som kedykoľvek v mene toho, aby systém dobre fungoval, zvážiť svoje rozhodnutia, prípadne tie zlé rozhodnutia odvolať. V rodine mám hlavné slovo ja. Ale je tam manželka, sú tam deti. Tí sú normálne zmýšľajúci ľudia. Z času na čas sa dostaneme do nejakého sporu, keď oni majú na vec iný názor, ako mám ja a potom musíme hľadať zlatú strednú cestu. Prvý návrh dávam prevažne vždy ja.

A vždy je aj prijatý?

- Nie vždy, ale väčšinou. Moja dcéra je samostatne hospodáriaca jednotka, veľmi úspešná, s vlastným názorom na veci. Môj syn je podobného razenia. Dostali výchovu v takom zmysle, že sa teraz neboja povedať svoj názor a neboja sa oponovať ani svojmu otcovi.

Hovorí sa, že vašim krédom je to, že základným ľudským právom je právo vyjadriť svoj názor. Nedostali ste za ten svoj niekedy "po hube"?

- Vždy. Naposledy mi dal po papuli Rybníček, keď ma vyrazil za môj názor z relácie Bumerang. To sa tiež môže stať len na Slovensku.

Na ktorú najnepríjemnejšiu bulvárnu klebetu si spomínate?

- Asi pred rokom a pol napísali Plus 7 dní veľký materiál s názvom: Hryc na mizine? Bol to článok o domnienkach, počuli sme, z nepotvrdených zdrojov... hovorí sa... atď. Takže toto ma na chvíľu rozladilo. Ale nie na dlho. Rokmi overená prax je, že aj zlá reklama je reklama a ja s tým nemám problém. Teraz sa s podobnými problémami borí moja dcéra, o ktorej píšu veci, nad ktorými sa rozum pozastaví. Stále si stojím za tým, že odvolali najschopnejšiu riaditeľku divadla na Slovensku. Ale všetko je o tom, že každé svinstvo sa raz vráti.

Máte vy nejaké slabé miesto, na ktoré keď niekto udrie, ublíži vám?

- Mojim slabým miestom boli, sú a budú ženy.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.