neodzneli, a už tu máme reprízu. Silvester nám síce Rusi a - pre zmenu - tentoraz Bielorusi ešte neskazili, keďže päť minút pred polnocou podpísali zmluvu o dodávkach plynu. Ropnej vojne sme však už neušli. Symbol socialistického internacionalizmu, slávny ropovod Družba, v pondelok podvečer vypovedal službu. Vyschol. Zamkli kohútiky. Do Poľska, Česka, Maďarska, Nemecka a na Slovensko netečie momentálne ani slza. A čo teraz?
Všetci ministri hospodárstva v regióne, vrátane nášho milovaného Jahnátka, sa pretekajú v ubezpečeniach, že nič sa nedeje. V zásobníkoch sú železné rezervy na krízy, všade na 90 dní či dokonca viac. Akurát na Slovensku na 73. To je do 22. marca, potom prejdeme na biomasu a konský trus. (Len pre poriadok, legislatíva EÚ predpisuje povinné zásoby na minimum 120 dní.) Nie, srandy bokom, až také zlé to byť nemusí. Politici jednomyseľne prízvukujú, že Putin a Lukašenko sa dohodnú rýchlo. Najneskôr v priebehu niekoľkých dní. No - posledné správy to skutočne potvrdzujú: Bieloruskí vyjednávači sa stiahli na vlastné veľvyslanectvo a zástupcovia Transsneftu nemajú s kým hovoriť. A Putin oznámil, že kým Minsk nezruší akýsi tranzitný príplatok, môžu sedieť na ambasáde do súdneho dňa.
Aby sme nešírili paniku. Je zrejmé, že politici i experti veľmi netárajú, ak hovoria, že cenový a colný spor medzi Ruskom a Bieloruskom poškodzuje najmä týchto dvoch. Je skutočne v záujme oboch postsovietskych krajín, aby sa čo najrýchlejšie dohodli. Vykrádanie priamo z rúry, s čím začali "lukašenkovci", a zatvorenie kohútikov, čím kontroval Kremeľ, nie je namierené proti európskym odberateľom, ale vydieranie druhej strany. Patrí sa len dodať, že vydieranie na byzantsko-ázijský spôsob, kde záujmy tretích strán, trebárs aj zmluvných partnerov, nehrajú rolu. To je tiež jeden z kultúrnych rozdielov medzi Východom a Západom. "Našim ruským partnerom, ale aj Bielorusku určite oznámime, že konzultácie sú minimum, keď sa vyskytnú problémy", hlásia z Bruselu Merkelová s Barrossom. Veľmi dobre. Ešteže máme EÚ
Takže nič nezostáva, len trpezlivo sledovať, ako sa dohodnú diktátor Lukašenko s polodiktátorom Putinom. Debata, že ktorý je viac zodpovedný, je skoro smiešna. Fakt je, že Rusi účtujú Bielorusku, s ktorým majú zmluvu o akejsi budúcej politickej únii, dlhodobo nižšie ceny, a platiť za prepravu je v tejto situácii naozaj nehoráznosť. Zároveň však Rusi už viac rokov hovoria, že chcú ceny prispôsobiť trhu. Skutočnosť je však aj to, že obchod deformujú z politicky účelových dôvodov, ktorým bolo (možno už nie je) prežitie diktátora v Minsku. Pre Rusko je biznis s energiami v prvom rade nástroj imperiálnej politiky, Ukrajina a Bielorusko sú pre Kremeľ strategické "najbližšie zahraničie", a preto podobné krízy hrozia aj v budúcnosti. Podobné alebo horšie.
Vedomie, ktoré z "politicky korektných" dôvodov nikto nechce rovno pomenovať, že totiž polodemokracie-polodespocie na východný spôsob, navyše s imperiálnym resentimentom a veľmocenskými ambíciami, čo je prípad Ruska, nie sú a sotvakedy budú spoľahlivými obchodnými partnermi, už dávno vyústilo do volania po diverzifikácii energetických zdrojov. To sa s novou silou rozlieha po Európe presne rok, od ukrajinskej plynovej vojny. Nedávno na summite v Lahti prosili eurolídri Putina na kolenách, aby ráčil podpísal energetickú chartu. Kdeže... Na Slovensku bola diverzifikácia pravidelným refrénom opozície v deväťdesiatych rokoch za vlády Mečiara. Po desiatich rokoch sme presne tam, kde sme boli... Všetci európski politici vedia, že končiny, odkiaľ prúdia vitálne suroviny, sú nestabilné a výbušné. Nikde nie je napísané, že krízy budú trvať dva dni či týždeň večne. Spoliehanie sa na to, že európske platby za plyn a ropu tvoria polovicu ruského rozpočtu, je krátkozraká energetická politika. Na novom plynovode sa už s Čínou dohodli... Aký je vlastne zmysel existencie politikov, ak desaťročie nedokážu riešiť elementárne, takpovediac vitálne problémy svojich voličov? Existujú alternatívne kapacity - ropovody Adria a Odessa-Brody. Nikdy neboli ani vyskúšané, pretože ruské dodávky sú najlacnejšie.
Slovenský minister hospodárstva sa včera rozplýval nadšením, že aký sú Rusi spoľahlivý partner a celé je to len taký ľahký vtip. Naozaj do rehotu. Vtip je v tom, že títo politici o diverzifikácii vážne nerozmýšľajú, vnímajú ju ako konjunkturálnu tému, ktorá vždy vyskočí pri kríze. Len aby sa nemýlili - ako obvykle.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
