Prešov, najmenší Medzilaborce. Z údajov z roku 1921, kedy bolo prvé sčítanie obyvateľov po rozpade monarchie a vzniku ČSR, môžeme vidieť, aké veľké boli východoslovenské okresy.
Najviac obcí mal okres Košice
Celá veľká Košická župa vytvorená zo Zemplínskej, Košickej a Abovsko-Turnianskej mala 598 352 obyvateľov, Košice-mesto malo 52 898 (dnes má viac ako štvornásobok), pričom okres Košice ich mal so 103 obcami o niečo menej - 52 022, ale mal najväčší počet obcí. Počty obyvateľov v jednotlivých okresoch boli takéto: Bardejov 36 253, Gelnica 30 606, Giraltovce 19 615, Humenné 22 755, Kráľ. Chlmec 30 221, Medzilaborce 17 185, Michalovce 46 608, Moldava 29 886, Prešov 55 050, Sabinov 36 289, Sečovce 46 166, Snina 28 097, Sobrance 25 897, V. Kapušany 22 067, Vranov 26 584, Svidník 20 153, Najmenej obcí - 26 - bolo v okrese Gelnica. Podľa sčítania z r. 1921 žilo v Košiciach 31 572 Slovákov a Čechov, 1 206 Maďarov, 5 275 Židov, 2145 Nemcov a 2533 občanov iných národností.
Ťarcha mesta: kasárne
V čase príprav na reorganizáciu župného zriadenia (koncom roka 1923 sa Košice snažili zbaviť dlhov, ktoré sa nevysporiadali tým, že zanikla monarchia. Veľkou ťarchou bolo aj udržiavanie štátnych budov, za ktoré zase opačne - dlhoval štát na nájomnom a neprispieval na ich opravu. Najviac zaťažovali mesto kasárne. Mešťanosta Dr. Ján Novák videl riešenie v predaji Štefánikových kasární. Jeho návrh schválilo mestské zastupiteľstvo na poslednom zasadnutí v roku 1923. Zároveň vyslalo na ministerstvo národnej obrany do Prahy delegáciu poslancov, aby priamo u ministra Jána Udržala intervenovali v tejto veci a on v parlamente. Záležitosť kasární sa zatiaľ vyriešila tak, že zostali ďalej v majetku mesta a ministerstvo malo zaplatiť mestu pôžičku na rekonštrukciu kasární - 3 milióny korún, čo bola v tom čase mimoriadne vysoká suma.
Svoju nespokojnosť vyjadrovali na viacerých ministerstvách aj košickí občania, ako napr. delegácia penzistov na Ministerstve sociálnej pečlivosti ČSR. Sťažovali sa na "novelu zákona o úprave pôžitkov pre staropenzistov, penzistov a novopenzistov". Neboli spokojní s tým, že všetky skupiny penzistov mali mať rovnakú výšku penzie, v čom nevideli žiadnu logiku.
Na ministerstve kultúry a osvety sa boli sťažovať herci maďarského divadla v Košiciach na riaditeľa divadla Földeša. Tri mesiace im zadržiaval platy a celý výťažok z predstavení v Bratislave 150 tisíc korún si dal do vlastného vrecka namiesto do divadelnej kasy, z čoho sa mali financovať kostýmy a výprava ďalších predstavení.
V úradoch po novom
Parlament rokoval o návrhoch nových zákonov a novelách zákonov, ktoré už prijal. V čase sťažnosti penzistov schválil návrh zákona o nemocenskom poistení robotníkov, o zavedení povinného poistenia, ktoré sa týkalo aj pomocníc v domácnosti (slúžok) a "čeľadníkov" na gazdovstvách a inde. Tento zákon mal nahradiť predpisy tzv. čeľadných poriadkov. Výška penzií, t. j. dôchodkov bola už jasná pre tých, ktorí dosiahli dôchodkový vek 60 rokov, aj pre tých, ktorí mali odpracované služobné roky a do šesťdesiatky im zostávalo pár rokov. A práve takýchto úradníkov bolo veľa na košickom magistráte. Väčšina z nich úradovala podľa zaužívaného zvyku z čias monarchie, kedy si pracovnú disciplínu vytvárali podľa potreby. Bolo bežné doobeda si posedieť v kaviarni, naobedovať sa v reštaurácii a potom zájsť do úradu. Nový mešťanosta zaviedol v Košiciach na magistráte nové poriadky, dodržiavanie úradnej doby a pracovnej disciplíny, študovanie novej agendy, zavedenej v ČSR. Podobne to bolo aj v iných mestách, kde sa úradníci tiež nevedeli zbaviť starých manierov. Po kontrole, ktorej sa mešťanosta Novák zúčastnil osobne a zistil, že v kanceláriách chýba viac ako polovica úradníkov celý deň, rozhodol, že 84 ľudí opustí svoje kancelárie natrvalo. Bola to bomba, ktorej výbuch sa rýchlosťou blesku rozšíril po iných mestách, kde bola ešte horšia situácia. Lenže doba vyžadovala pružných ľudí s iným prístupom k práci, s novými znalosťami aj inými názormi.
Mešťanosta bol zástancom nových moderných metód riadenia a úradovania, a tie sa začali uplatňovať na košickom magistráte. Presadzoval ich aj do práce mestskej rady a jej komisií a zdôrazňoval priority ich činnosti, spočívajúce na práci s občanmi a vybavovaní ich záležitostí. Vypracoval návrh nového rokovacieho poriadku a vymedzil činnosť poriadkovej služby počas zasadnutí.
Bitky boli pravidlom
Zasadnutia zastupiteľstva boli verejné a zúčastňovali sa na nich občania, ktorí reagovali celé roky vykrikovaním na jednotlivých poslancov, čo zvyčajne skončilo bitkou. Hlučné bolo aj posledné zasadnutie zastupiteľstva v roku 1923. Poslanci aj občania sa rozdelili na dva tábory - prívržencov kresťanských socialistov a komunistov (vtedy navrhovateľov a odporcov zvýšenia odmien) a keď začali padať prvé údery na galérii, mešťanosta prerušil rokovanie a pohrozil vyprataním sály pri rušení zasadnutia. Odvtedy bola na galérii poriadková služba, ktorá mala za úlohu rozčúlených občanov upokojiť, a keď to nepomohlo, vyviesť zo sály. Aj to bolo skúškou nových poriadkov pre obe strany.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
