niekoľkými mesiacmi krutá realita. Len s najnutnejšími vecami a osobnými dokladmi a so svojimi štyrmi deťmi, 11-ročnou Vanesou, 9-ročnou Sárou, 7-ročným Alim a 3-ročným Adamom v júli skoro ráno rýchlo opustila bombardovaný Bejrút v Libanone.
"Bolo to 12. júla, keď Izrael napadol Libanon. My sme mali dom blízko letiska a práve letiská a ďalšie strategické budovy boli cieľom útokov. Tak som odišla s deťmi do našej chaty v Balbeku asi 80 kilometrov od Bejrútu. Žiaľ, manžel bol už v práci, a tak sme sa nestihli ani rozlúčiť," hovorí o najstrašnejších chvíľach svojho života Mária. Keďže pochádza zo Slovenska, rozhodla sa hľadať aj s deťmi útočište práve vo svojej rodnej krajine. "Nebolo to jednoduché. Nefungovali telefóny, nebola elektrina. Z chaty sme museli tiež ujsť, lebo začali ostreľovať aj Balbek. Museli sme ísť do ďalšieho mesta do domu, kde býva moja švagriná. Cesta bola strašná. Okolo nás padali bomby, deti plakali a ja som ich kryla vlastným telom."
Pomoc rodiny
Márii sa podarilo v dome svojej švagrinej spojiť so slovenskou ambassádou v Sýrií. V Libanone totiž náš štát veľvyslanectvo nemá. "Boli veľmi milí. Poradili mi, aby som sa dostala na sýrske hranice a tam už po mňa prídu. Po niekoľkých dňoch sa mi to podarilo. Z hraníc ma už aj s deťmi odviezli na našu ambasádu v Damašku. Konečne sme si po dlhých strašných dňoch dožičili teplý kúpeľ, najedli sme sa a pokojne vyspali. Vybavili nám letenky na 19. júla o 22. hodine večer. Lenže na letisku v Damašku bol ohromný zmätok. Mnoho ľudí totiž tadiaľ utekali z vojnou zmietaného Libanonu. Nám sa podarilo dostať na lietadlo o 5. hodine ráno do Budapešti. A z Budapešti nás už odviezol mikrobus priamo do Košíc na Furču k mojej sestre. Od nej som však s deťmi prišla do Kokšov Bakše do rodičovského domu, v ktorom teraz žije môj brat."
Rodina, samozrejme, Máriu s deťmi prichýlila, i keď najprv neboli nadšení z toho, že prestúpila na moslimskú vieru a presťahovala sa do Libanonu. Čas však všetky prieky milosrdne zahojí. "To už bolo veľmi dávno. S mojim manželom Mohammedom Alim som sa zoznámila v roku 1992 v jednom bare v Prešove, kde som pracovala. On bol vtedy študentom na vysokej škole technickej v Zurichu vo Švajčiarsku. Na Slovensko sa prišiel len pozrieť. Ihneď, keď ma spoznal, mi povedal, že si ma vezme. Z jeho strany to bola láska na prvý pohľad a z mojej tiež." Mária mu dala prednosť před slovenskými mužmi z viacerých dôvodov. "Bol, aj je, veľmi priateľský a spoločenský. Je veľmi dobrosrdečný, každému pomôže a má galantné, gentlmenské správanie." Svoj vzťah zlegalizovali o niekoľko mesiacov. "Vzali sme sa v tom istom roku v novembri. Nerozmýšľala som dlho, pretože mamka mi už umrela a doma sme boli piati súrodenci. Môj muž ma chcel predstaviť rodine, lenže mi vravel, že do rodiny ma môže priviesť len ako svoju ženu. Tak som súhlasila. Zobrali sme sa v Zurichu podľa moslimskej viery, keďže som na ňu prestúpila. U nich platia pri sobáši zaujímavé pravidlá. Keď sa chce muž oženiť, musí svojej nastávajúcej kúpiť zlato v hodnote minimálne 5-tisíc dolárov. Taktiež pred oddávajúcim musí napísať do sobášnej zmluvy, koľko dostane jeho žena, keby sa rozviedli. Takže do zmluvy sme uviedli, že to bude 100-tisíc dolárov." Mária však verí, že jej manželstvo bude trvalé. Doteraz sa veľmi ľúbia a obľúbila si ju aj jeho rodina.
Libanonská rodina
"Je pravdou, že v začiatkoch bola moja svokra trochu voči mne nedôverčivá. Vyčítala mi, že nepozná moju rodinu. V arabských krajinách je totiž rodina na prvom mieste, je tam neuveriteľná rodinná súdržnosť. Môj manžel pochádza z 9 detí a všetci si veľmi pomáhajú. Nakoniec sme sa so svokrou veľmi spriatelili a ona dokonca vraví, že nech si aj jej ďalší slobodní synovia radšej zoberú Europanku, lebo som vraj lepšia ako Arabka," smeje sa Mária. Keďže má štyri deti, je v domácnosti, ale biedou netrpia. Práve naopak. Jej manžel je významný libanonský stavebný inžinier, zástupcom riaditeľa v istej firme. "Netajím, máme sa dobre. Nič nám v Libanone nechýba. U nich je taký zvyk, že žena by nemala pracovať, ale uživiť ju musí muž. Keď nie, tak je to mužová hanba. Ale aj toto zmýšľanie sa už mení v prospech žien. Napríklad moja švagriná je právnička a pracuje." Mária je tiež nadšená zo spôsobu života v Libanone. Táto arabská krajina nie je taká ortodoxná ako ostatné. Je veľmi moderná. I keď v začiatkoch mala obavy. "Myslela som si, že tam nevydržím. Najhoršia bola jazyková bariéra. Kým som sa naučila po arabsky, tak som sa cítila veľmi osamelo, i keď boli všetci okolo mňa veľmi milí. Taktiež je tam iná kultúra, ale zvykla som si. Zabudnite na to, že by tam ženy museli chodiť zahalené. Ktoré chcú, tak chodia, ale nikto nemusí. Ja normálne nosím aj minisukne. Moja svokra, keďže je staršia žena, tak chodí zahalená a moja Vaneska sa v nej vidí, tak aj ona si zahaľuje hlavu," vysvetlila nám.
Arabské zvyky
Samozrejme, niektoré arabské zvyklosti musí dodržiavať. "Napríklad Arabi nejedia bravčovinu a nepijú alkohol. Ale to mi vôbec neprekáža. Ich kuchyňa je nesmierne pestrá a chutná. Majú veľmi radi sladkosti. Tie sú však pre nás až veľmi presladené." Trošku slovenskej gastronómie však do libanonskej rodiny priniesla aj Mária. "Veľmi im chutí náš klasický jablkový koláč, stroganov a tvarohové halušky." Práve jedlom musí byť každý hosť pohostený. "Ak prídete na návštevu, tak je samozrejmosťou, že sa stoly prehýbajú pod množstvom jedla. Ak prídete na návštevu neohlásene, tak domáci si buď požičajú, alebo zavolajú donášku. Je nemysliteľné, aby hosť nebol pohostený. V tejto súvislosti je až smiešne hovoriť o slovenskej pohostinnosti. Máme sa od nich v tomto smere čo učiť," priznáva Mária. Má tiež zaujímavý názor na mnohoženstvo. "Nie je to častým javom, ale Arabi môžu mať viac žien. Jednu takú rodinu poznám, kde má muž dve ženy. Vychádzajú spolu ako sestry a vôbec na seba nežiarlia. Muž si však nemôže zobrať druhú ženu len tak. Zvyčajne sa tak stane po vzájomnej dohode s prvou manželkou. Napríklad, ona nemôže mať deti, tak mu navrhne, aby si zobral takú, ktorá mu ich porodí. Myslím si, že je to fér. Je to oveľa čestnejšie, ako v našej kultúre, kde má mnoho mužov milenky a za chrbtom klamú svoje ženy."
Na Vianoce už chcú byť v Bejrúte
Život v Libanone si zamilovala, i keď, ako vraví, miluje samozrejme aj svoje rodné Slovensko. O svojej rodnej zemi často hovorí svojim deťom. Tie sa naučili trochu po slovensky a pobyt u nás si užívajú, i keď sa nám priznali, ocko im veľmi chýba. "Chceme ho už vidieť, je nám za nim smutno a plačeme preto," detsky úprimne sa nám priznali. Aj Mária by už najradšej bola doma v Libanone, jej odchod však brzdia rôzne administratívne predpisy. "Veľký problém bol s pasmi mojich detí. Aj keď som mala so sebou ich rodné listy, tie boli v arabčine. Musel byť urobený overený úradný preklad. Potom zas vraj chýbali nejaké pečiatky z našej ambasády v Sýrii, tak to musela ísť svokra vybavovať. A veľa ďalšej byrokracie," znechutene hovorí Mária.
***
UPRESNIŤ
V týchto dňoch už je súpolu s manželom v Bejrúte. "Musím sa veľmi poďakovať svojej rodine v Kokšov Bakši, že mi v ťažkých chvíľach pomohli. Prichýlili ma a živili ma. Z Bejrútu som totiž ušla bez financii, a tak mi pomáhal otec zo svojho dôchodku. Na Slovensku totiž ako už cudzí štátni občania nemáme nárok na podporu. Posledné týždne mi pomáhal manžel, s ktorým sa nám podarilo skontaktovať až po dvoch mesiacoch, čo som ušla z Libanonu. Boli to hrozné týždne neistoty, keď sme s deťmi nevedeli, či žije."
Mária pred odletom ešte priznala: Mám trochu obavy z toho, že bude opäť nejaký vojnový konflikt. Už to nikdy viac nechcem zažiť!"
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
