virtuálnych správ, čo sa tvária ako politika, si udalosť budeme pamätať aj roky. A preto azda čitateľ odpustí, že autor sa vyjadruje k téme, pri ktorej mu hocikto môže vytknúť, že je zaujatý.
Štefan Hríb zrejme porušil zákon či nejaké predpisy, keď "lampu" stopol niekde v štvrtine so zdôvodnením, že bude vysielať až vtedy, keď sa vyjasní, či v STV ešte je sloboda, lebo v neslobodnej TV on robiť odmieta. Predstava, že ktorýkoľvek moderátor či redaktor si zajtra povie, že ten a ten verejný problém považujem za natoľko zásadný, že ruším program, o týždeň pozývam riaditeľa, dovtedy astala vista, prípadne dovidenia, tak toto je predstava anarchistická. Ešte aj vtedy, ak podozrenia z politického ovplyvňovania televízie vyzerajú veľmi dôvodné. Tvrdenie Hrehu, že personálne rozhodnutia, teda aj prepustenie Eugena Kordu, nerobí pod politickým tlakom, je veľmi nedôveryhodné, keďže naráža na dve tvrdenia opačné (Korda, Kyška) plus početné nepriame indície. Vyšší princíp ale je, že verejné tváre nesmú zneužívať svoj priestor na presadzovanie záujmov odborárskeho či politického typu, alebo proti legitímnemu vedeniu inštitúcie. Solidarita, sloboda a pravda sú vysoké hodnoty. Primárna otázka sa však musí pýtať, či primeranejšie formy protestu (vzbury) neboli k dispozícii. Napríklad komentár alebo esej na desať strán v týždenníku, ktorému Hríb velí. Zodpovednosť za škody z nedokončeného programu nesie autor(ský) kolektív aj vtedy, ak nevysielať ďalej bolo "rozhodnutie hostí".
Ostatné kritiky, napr. že nedodržal "všestrannosť informácií a pluralitu názorov v rámci programovej schémy" (Valéria Agócs - RRTV), sú rovnako inteligentné ako tí, čo ich šíria. STV nikto nebráni angažovať Weissa či iného ľavicového guru a nasadiť do programu "kontralampu", v piatok či v pondelok či kedykoľvek. Hreha si môže zorganizovať i vlastnú šou ako mal Rybníček. Málokto v republike má také široké možnosti verejne reagovať ako Hreha osobne. Veľká otázka je, kto mu uverí.
Zrušenie programu je reakcia extrémna. To isté písal autor už pri českej "televíznej kríze" (tam navyše boli pohnútky vzbúrencov pochybné). Spôsob, ktorým sa vydal Hríb, je brutálny a mimo pravidiel, písaných i nepísaných. Čo však vtedy, ak niekto nadobudol presvedčenie, že slovenská verejnosť potrebuje šok, keďže nič iného ju z letargie nepreberie? Toto je argument, ktorý má nárok v tejto situácii. Keď "Zachráňme kultúru", či ako sa volali, sa vlámali na ministerstvo kultúry, ktorému vládol istý Štefan Hudec, bolo to podľa zákona? Pocit, že ak politici siahajú na slobodu a sami zneužívajú svoju moc mimo platných zákonov, tak nadišiel čas na nekonvenčné a takpovediac brutálne gestá, je legitímna obhajoba. Ide vlastne o mieru, kto je ako citlivý na zmenšovanie priestoru slobody. Hríb (a Korda) zrejme viac ako zvyšok televízie dohromady. Tu je odpoveď na vyššie postavenú námietku, že čo keby všetci... Všetci nie. Význam menšiny, ktorá je schopná prevziať riziká, nám pripomenulo nedávno 30. výročie Charty ´77. Hríbov čin môže mať význam vtedy, ak si cezeň spoločnosť uvedomí, že existujú hodnoty, ktoré sú také dôležité, že stoja v tejto chvíli vyššie, ako predpisy a pokračovanie vlastnej relácie. V tomto ale môžeme byť právom skeptickí.
Veľmi dobrá je otázka, či za Rybníčka bola sloboda. Napríklad pre redaktora Bradu (odišiel po zásahu do šotu o Zajacovi). A teda, či všetka tá solidarita nie je len póza či veľká hra. Asi takto - ja sám odídem, nenechám sa vyhodiť od nejakého vola. Odpoveď je zložitá, fakt je ten, že Rybníček si do televízie hovoriť nenechal. Ak nominoval "politicky", tak z vlastného rozhodnutia. Tu však práve začína záverečná pointa. Existuje osem divov sveta, iba jeden nie: Verejnoprávna televízia s riaditeľom, ktorý je odolný voči politickým tlakom. To existuje v rozprávke, ale nie napr. v ČT, pomery v ktorej recenzovali nedávno české médiá titulkami ako "Pozor na Paroubka, mohol by vás odstaviť", či "Úpadok už zase nám nevadí cenzúra?". Každý v Prahe vám povie, že reláciu Bez obalu zrušil osobnou intervenciou Jiří Paroubek. Skutočnosť, že TVP a MTV sú pod úplným vplyvom vládnych strán a hnutí, nie je v Poľsku a Maďarsku impulz do vzbury, ale klišé, o ktorom sa už ani nediskutuje. Podobne či o odtieň zastrenejšie sa majú veci všade. Delenie postov v STV podľa straníckeho kľúča je nonsens, avšak žiadať od Hrehu, aby nepodliehal politickým tlakom, tiež. Na takom vysokom stožiari, ako po Hríbovom extempore na Slovensku, vlajka verejnoprávnosti už dávno nikde nevisela. Nie je fér živiť ilúzie z iného sveta. Ani šokovou terapiou.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
