politike nenastáva žiadna zmena. Občan má v podstate pravdu, že zo sporu, či sa mení alebo nemení zahraničnopolitická línia, nebude viac ani lacnejšieho chleba. Ale len do času. Diskusia môže byť vzrušujúcejšia, až Fico bude pri moci pol roka, či - nedajbože - osem.

Skôr, než vyšetríme Kubiša, najpodstatnejšia informácia, ktorá v tradičnej hlušine virtuálnych "nespráv" zanikla. Ak si spravodajca TASR zo Záhrebu nerobí srandu, prípadne nemá šedý zákal na uchu, tak slovenskí vojaci v afganistanskej misii sa PRESÚVAJÚ Z KÁBULU DO KANDAHÁRU. Oznámil to Fico v Chorvátsku. Skoro senzácia je to preto, lebo dva mesiace zahlcoval éter na Slovensku - vyhláseniami napr. že "my nemôžeme vystaviť našich chlapcov takému riziku, kde by bol ohrozený ich život", a podobne. Na rozdiel od relatívne pokojného Kábulu je totiž Kandahár na juhu Afganistanu, ktorý centrálna vláda nemá pod kontrolou, zúri tam Taliban a možno už aj Al-Kajdá. Po tragickej smrti slovenského vojaka v Iraku sa Fico postavil už de facto jednoznačne proti presunu, keď vyhlásil, že "udalosť významne ovplyvní rozhodnutie vlády o požiadavke NATO, aby sa ženijná jednotka presunula". Pred summitom NATO, pre svoju väčšiu slávu a preferencie (pozri UVVM zo včerajška), išiel premiér do sporu aj s prezidentom Gašparovičom, ktorý by aj chcel, ale nemohol v Rige informovať partnerov o pozitívnom stanovisku. Len a len preto, aby Fico nestratil voličov. Tak sa robí politika mediálnej ilúzie na Slovensku poviem, čo čítam v očiach väčšiny, a v Chorvátsku vyklopím pravdu. Keď Boh dá, hlúpi slovenskí novinári si ani nevšimnú. Ak áno, vysvetliť zmenu pošlem Glendovú. Dva mesiace si honil percentá na tom, že "slovenských chlapcov" nenechá veru padnúť v tom boji divokom...

V Chorvátsku zahraničnopolitický kurz premiér fakt nemenil. Na jednu z priorít Dzurindu a Kukana, podporovať európske ambície Záhrebu (a vôbec západného Balkánu), nadviazal tak razantne, že tí dvaja sa azda aj zľakli: Fico by prijal Chorvátsko do únie aj "okamžite". Na strane druhej, sťahovanie vojakov z Iraku domov, o ktorom vieme už z kampane, keďže nosí preferencie, už zmenou je. Predčasne by Dzurinda Irak neopúšťal ani za svet. Tu však stojí za poznámku, že z bývalej koalície s tým nemá problém ani KDH...

Kubišova obrana, že kurz sa nemení, veď premiér cestuje iba tam, "kde si aj iní podávajú kľučky", je už čistá demagógia a je ľahostajné, či ministra len bolí hlava, alebo je aj on komunista. Zoznam destinácií, čo zamýšľa Fico navštíviť v najbližších termínoch, je symptomatický a nenecháva najmenších pochýb, že ak vtáka poznáš po perí, tak boľševika po vzoroch, za ktorými letí. Turné (ambasáda) Kuba Líbya Čína Venezuela, ešte s medzipristátím u Putina, by neabsolvoval v živote žiadny demokratický politik. Nikto normálny si v Líbyi nepodáva kľučky, Kaddáfí je exot a terorista aj po medzinárodnej amnestii, ktorý práve vyhlásil štátny smútok za Saddámom Husajnom. Hugo Chávez z Venezuely je druhý najväčší blázon svetovej politiky (prvý je Kim Čong Il), to už nie je ani prípad pre psychiatra. Blázni sú všetci, čo veria Kubišovi, že tieto cesty majú nejaký hospodársky význam. Nemajú nijaký: Keď autor asi pred piatimi rokmi písal o Schusterovej výprave do Pekingu, vzájomná tovarová výmena bola asi jedna sedemstotina objemu celkovej obchodnej bilancie SR. Líbya je starý dlžník bývalej ČSSR a "najspoľahlivejší" - to je jedna z krajín, z ktorých sa ani nedeblokuje, lebo vieme, že nedajú nič.

Či útek z Iraku a výrazne ústretovejšia, takpovediac "kolenačková" politika k Rusku, je "zmena kurzu", alebo sú to len symptómy choroby, ktorá sa naplno prejaviť nemôže, je v januári 2007 iba špiritizovanie. Ficove avizované cesty sú úchylné spomienky na mladosť a volanie krvi. Zmena kurzu? Ukáže sa o dva roky. V Afganistane sa Fico vlastného populizmu už zľakol, v OSN, kde je Slovensko nestálym členom Rady bezpečnosti, hlasujeme zatiaľ vždy v súlade s názorom EÚ, "superpriorita" (Fico) prijatia eura je nielen ekonomický cieľ, ale predovšetkým politický signál. Otázka nestojí tak, či Fico je boľševik, ale tak, ako bude vyzerať kompromis medzi jeho deviáciou a tlakom reality, ktorú vytyčuje geopolitické zaradenie Slovenska, dedičstvo po predchodcoch, eurosocialisti, čo ho držia pod golierom a trpasličí význam štátu, ktorý ako premiér riadi.