ročníka púštnej rely Lisabon Dakar - Ivan Jakeš,. Pre 32-ročného nováčika sa jedna z najťažších rely predčasne skončila v šiestej etape, keď pre technické problémy s motorkou nemohol pokračovať ďalej. Spoločne s Jarom Katriňákom boli členmi nadnárodného Mol Dakar tímu, v ktorom okrem nich boli aj maďarskí jazdci a jeden Rumun. Veľký podiel na účasti má aj ich domáci Environ servis moto tím, ktorý zabezpečuje ich účasť na tomto púštnom dobrodružstve. Ako Ivan priznal, dôvodom odstúpenia bol pravdepodobne skrat v elektroinštalícii, ktorý nedokázal na trati odstrániť. Časť šiestej etapy absolvoval v zbernom kamióne, ktorý ho dopravil aj s motorkou do cieľa etapy, avšak na spiatočný let domov si musel v mauretánskom Atare počkať do nedele. Na nováčika si niekoľkonásobný majster Slovenska v endure i motokrose nepočínal najhoršie, hoci na úvodné dve etapy v Európe nemá najlepšie spomienky. V nich sa mu príliš nedarilo a hlavne ho mrzela penalizácia. "Bol som rád, že som už doma, lebo som dlho čakal na lietadlo do Európy a rozmýšľal nad všetkým, čo ma na tejto súťaži postretlo. Potešilo ma prílet do Paríža medzi ľudí, lebo v Afrike je úplne iný život, miestni obyvatelia majú všetko v paži. Iná mentalita, uznávajú iné hodnoty. Musím priznať, že som si vydýchol, že už som doma. Počas niekoľko dní čakania ma mrzelo, že som vypadol, pretože som prišiel na tieto preteky súťažiť a nie čakať na lietadlo domov. Z môjho príchodu mala radosť rodina, že som prišiel skôr, aj keď to mysleli skôr obrazne, lebo mi držali palce,aby som došiel až do cieľa. Teraz to nevyšlo snáď na druhý raz sa to podarí," povedal Ivan Jakeš po prílete domov.
Po dvoch etapách uvažoval o odchode
Dve európske etapy boli oveľa náročnejšie ako po uplynulé ročníky a viacerým pretekárom poriadne zamotali hlavu. Na prvú a druhú nemá najlepšie spomienky ani Ivan, ktorý v prvej padol a stratil opravou motorky viac ako hodinu. V druhej mu zase organizátori udelili penalizáciu, čo veľmi nepridalo na jeho vnútornej pohode. Ivana však poznáme z domácich podujatí ako veľkého bojovníka, ktorý sa len tak ľahko nevzdáva a aj keď sa práve nedarí, dokáže zabrať.
"Po prvýkrát v histórii mala prvá etapa iný a hlavne náročný charakter, pričom samotný prológ meral namiesto predchádzajúcich päť kilometrov rovnú stovku. Jazdil sa v hlbokom piesku, čo dalo každému zabrať. V tejto etape som spadol a nešťastne poškodil elektroinštaláciu. Bola to prvá vážnejšia závada na tejto rely, vyše hodiny som ju opravoval. Mrzelo ma to, lebo som mal na viac ako 211. miesto. Potom som zase doplatil na neznalosť GPS a nesúlad aj s ďalšími prístrojmi. Počas jazdy musí jazdec sledovať veľa vecí naraz a pokiaľ príde na to, čo je ozaj dôležité, urobí na prvý raz aj niekoľko chýb. Organizátori ma poriadne vytrestali, bol som na nervy, na odchod z pretekov, lebo za prekročenie rýchlosti o 18 km dostal 5 hodín penalizácie. S predchádzajúcou hodinou som už bol takmer posledný a veľmi ma to mrzelo. Všetci ma upokojovali, že 5 hodín na Dakare nie je nič, čo je fakt. Po štvrtej etape som už išiel dobre, vedel som prístroje lepšie ovládať, ale nebol som s nimi celkom zžitý ako napríklad Coma, ktorý už automaticky všetko sleduje, ale jednoducho som už vedel pridať a odsledovať niektoré veci," hovorí I. Jakeš.
Obavy z púšte sa nenaplnili
Väčšina jazdcov európsku časť brala ako malý predkrm pred hlavným chodom súťaže, ktorým je africký kontinent s nevyspytateľnými traťami púšťou. Pred touto časťou pretekov neskrýval obavy ani Ivan, pre ktorého bola jazda v púšti prvým krstom ohňom. Samozrejme, že nemal skúsenosti ani s navigáciou, preto jeho obavy boli namieste. "Do Maroka som neodchádzal ani tak sklamaný z prvých dvoch etáp, ako skôr nedočkavý, čo ma tu bude čakať. Z púšte som mal rešpekt, ale počas cesty trajektom sme debatovali s Jarom i českými jazdcami, čo nás v nej asi bude čakať. Osobne som sa obával, či v púšti nájdem správny smer a dorazím do cieľa. Nakoniec sa obavy nepotvrdili, lebo ak jazdec trocha uvažuje a nejde - ako sa hovorí - cez závit, tak dokáže nájsť správny smer. V Maroku sme jazdili prevažne na tvrdom povrchu, všade bolo veľa kamenia. V pohorí Atlas sú všelijaké kľukaté cestičky, po krajoch je veľa šutrov, ktoré domáci vyskladali tak, že sa z tej cesty nedá zísť. Zažil som štvrtú etapu, kde boli poriadne duny, niektoré mali aj 30 50 metrov. Vtedy som mal aj problémy, lebo som si nevedel nájsť tú správnu stranu duny, po ktorej sa dá ísť. Párkrát som aj zapadol na záveternej strane, kde nebol sfúkaný piesok. Neskôr som sa to naučil a vyberal som si lepšiu stopu," opisuje svoje zážitky. Ak by išiel Dakar ešte raz, na čo by si dával najviac pozor? "Môj dobrý kamarát a jazdec Roman Michalík hovorí, že čo znamenajú v živote tri sekundy? Týmto by som odpovedal na túto otázku. Na tejto súťaži musí človek najprv rozmýšľať a ísť podľa svoji možností a nejazdiť cez hranu. Ak tam niečo preženiete, nemá vám kto veľmi pomôcť." Na druhej strane súdržnosť pretekárov na Dakare je iná, a väčšina súťažiacich si dokáže navzájom vychádzať v ústrety.
"Určite väčšia ako na podujatiach, ktoré som doteraz absolvoval. Hlavne v tej Afrike, lebo v Európe sa ešte spí v hoteloch a nie je tam taká skupina, ktorá je zväčša spolu v jednom stane, kde je nachystaný obed či večera. Všetci sú tam spolu, či už motorkári, súťažné autá či kamióny. Každí z nich má možnosť sledovať toho druhého, čo robí na motorke či aute a prečo to robí. Nik zo známych jazdcov, ktorí už niečo znamenajú, sa nehrá na veľkých. Dokážu si sadnúť s vami za jeden stôl a nerobia žiadny problém z toho, že niektorí z jazdcov sú tu viacmenej iba ako turisti. Opak je pravdou, pokojne si prisadnú k vám, či už Sainz alebo Kleinschmidtová a jedia spolu s vami. Čo sa týka tamojšej stravy, nebola zase až taká pestrá, každé dva dni sa jedlá striedali. Mali sme aj baraninu, ktorú napríklad ja osobne nemusím. Mali sme aj stejky, ráno sme dostávali balíčky, kde sme mali vitamíny. S hygienou je to v púšti trocha horšie, ale počas týchto pretekov to dokážete zvládnuť."
S elektrikou si nepotykal
Aj keď Ivan chcel veľmi vidieť cieľ v Dakare a jazdiť poslednú etapu v okolí Červeného jazera, spiatočnú letenku mu vystavila jeho motorka už v šiestej etape. Čo sa v nej vlastne stalo? "Musím povedať, že som slabým elektrikárom a elektrika je pre mňa španielskou dedinou. Práve na to som doplatil. Odštartoval som skoro ráno do etapy ešte za tmy a po 44 km mi zhasli svetlá a následne aj motorka. Naokolo bláznila púštna búrka a nebolo vidieť na desať metrov. Nedalo sa s tým nič robiť a bol som rád, že som sa mohol ukryť do motorového priestoru motorky a prečkať prvotný náraz vetra a piesku. Nešiel priamo na mňa ale cez motorku. Čakal som, až sa rozbrieždi. Potom ma našlo naše asistenčné vozidlo s mechanikom Rasťom Katriňákom. On sa pohrabal v kábloch a zrazu to išlo. Rozhodol som sa pokračovať a na 218. km mi to opäť zadymilo v motorke a tá zhasla. Pokúsil som sa pohrabať v kábloch ako Rasťo ale nepomohlo to. V tej chvíli som už vedel, že moje účinkovanie na tejto rely sa končí. Bolo už veľa hodín a vedel som že cez púšť už neprejdem. Stalo sa mi to na spojovačke a nejaký kus cesty mi chýbal do štartu erzety, ktorá merala vyše štyristo kilometrov. Za štyri hodiny bola tma, takže mi bolo jasné, že sa to nedá zvládnuť. S odstupom času, keď sa nad tým zamýšľam, je aj dobré, že som nepokračoval, lebo na prvej tankovačke sme nakladali do kamiónu ďalších dvoch jazdcov, ktorý nedostali benzín, lebo poriadateľ už bol zbalený. Neprišli v stanovenom termíne a nemali dosť benzínu pokračovať na pokračovanie." Časť šiestej etapy strávil Ivan Jakeš v zbernom kamióne, ktorý ho dopravil do cieľa etapy. Aké spomienky mu zostali na túto cestu v zberáku? "Bolo to úplne fantastické a doprial by som to každému, kto si myslí, že Dakar je prechádzka ružovou záhradou, alebo pre starcov či nebodaj zraz turistov, alebo niečo podobné. Každému by som to doprial prežiť to, čo napríklad aj Jaro pri svojom prvom dakarskom štarte a čo som prežil teraz. V "balle", ako nazývajú tieto zberné autá, by som sa už viesť nikdy nechcel. Motorku naložia na korbu auta a v jej prednej časti je miesto pre vás. Tento priestor je oplachtovaný, nie veľmi široký a na podlahe sú iba lavice a pás na pripútanie ako v lietadle. Plachty sú bez okien čiže nemáte výhľad pred seba či za seba. Nemáte prehľad, ktorou časťou púšte sa veziete. Hádže to s vami a človek si neraz pripadá ako dobytok, ktorý prevážajú."
Ako dodal Ivan Jakeš, táto súťaž ho napriek všetkému poriadne chytila za srdce a počas roka urobí všetko pre to, aby sa na štart jubilejného ročníka mohol postaviť o rok.
Umiestnenie Jakeša na Dakare
1. ETAPA: 211. miesto
2. ETAPA: 40. miesto
3. ETAPA: 25. miesto
4. ETAPA: 43. miesto
5. ETAPA: 22. miesto
6. ETAPA: odstúpil pre poruchu
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
