odohralo niekoľko závažných udalostí.
Keďže sa blížil front, vyučovanie vo všetkých košických školách 1. septembra 1944 sa už nezačalo. Nemci na všetkých frontoch ustupovali a systematicky ničili všetko, aby čo najviac sťažili cestu sovietskym vojskám. Napriek tomu čoraz častejšie sovietske stíhačky pravidelne v ranných hodinách robili (najčastejšie vo dvojiciach) nálety, hlavne na vlakové súpravy, v ktorých sa viezli Nemci s vojenským výzbrojom. Sov. stíhačky od polovice novembra 1944 prilietali pravidelne ráno o 7.30, urobili niekoľko útokov na pozemné ciele, zhodili niekoľko bômb a asi po 20 minútach odleteli.
Pre Košičanov bol najhorší posledný týždeň, asi tak od 12. 1. Nemci vyhadzovali do vzduchu železničné koľaje, ktoré predtým, asi po 100 m úsekoch prerezali. Asi tak 17. januára vyhodili do vzduchu hlavnú budovu košického letiska a plochu letiska na viacerých miestach poorali, aby letisko nemohli využívať sovietske lietadlá. Plechy zo strechy hangárov letiska lietali až na cintorín. Z rozprávania môjho, žiaľ už nebohého otca, som počul (mal som v tom čase 9 rokov), ako asi dva dni pred príchodom sov. vojska, na Hlavnej ulici na stromy obesili 18 mužov (údaje zajatých partizánov, alebo frontových zbehov), ktorí odmietli bojovať na fronte proti sov. armáde. Urobili to maďarskí nyilaši. To bola najsmutnejšia udalosť posledných dní pred oslobodením v Košiciach. Ja som býval s rodičmi a sestrou v malom rodinnom domčeku pod cintorínom za rohom Barčianskej a Poľskej. Naši vtedajší susedia bývali vo veľkom murovanom dome presne na rohu spomínaných ulíc. Náš domček stál za týmto domom asi 15 m od Barčianskej ulice na konci záhrady. Kde sú dnes Technické služby mesta Košice, stála v tom čase malá továreň na výrobu mydla "Polio". 18. januára si o 10. hodine pred obedom vbehol do našej záhrady nemecký vojak a po nemecky kričal, že fabrika bude kaput a kryl sa za múr domu susedovcov. Naša mamka nám to preložila, lebo vedela po nemecky a všetci štyria sme sa rýchlo schovali do úkrytu. Asi o päť minút na to fabrika naozaj vyletela do vzduchu. Stála od nás asi 450 m oproti cintorínu. K nám dopadlo len pár malých kamienkov, ktoré našťastie nikomu neublížili. Keď sa po výbuchu všetko utíšilo, nemecký vojak s úžasom zakričal, že komín stojí. A naozaj, komín do vzduchu nevyletel. Streľbu z kanónov bolo počuť čoraz bližšie. Naši susedia nám dovolili túto nos z 18. na 19. januára prespať v ich veľkej pivnici pod domom. Keď som sa ráno zobudil asi o 8. hodine, otec i mama už s nami v pivnici neboli a moja 5-ročná sestra ešte spala. Pobral som sa hore schodmi von. Keď som otvoril dvere, počul som výstrely zo samopalov. To už ruskí vojaci v rojnici prečesávali cintorín a občas za hrobky pustili pár výstrelov v domnienke, že sa tam skrývajú Nemci. Môj otec už stál na ceste pred bránkou nášho domu a vítal sa s ruskými vojakmi. Tu náhle jeden sa pýtal môjho otca, koľko je hodín. Otec veľmi ochotne vytiahol svoje vreckové hodinky, ktoré ukazovali 1 hodinu po polnoci. Zabudol ich natiahnuť a preto stáli. Vojak mu na to povedal: " Eto najchoršie časy" a vyhrnul rukáv na svojej ľavej ruke, kde mal štvoro hodiniek a hovorí otcovi "eto charošije časy" a šiel ďalej po ceste smerom do mesta. O krátky čas na to, došla k nám od susedov správa - Neukazujte ruským vojakom hodinky, lebo vám ich zoberú. To boli naše prvé zážitky po vstupe ruských vojakov do Košíc.
Na druhý deň, 20. januára ľudia z blízkeho okolia vošli do zbúranej fabriky na mydlo a brali všetko, čo sa vziať dalo a vôbec sa nebáli, že komín, ktorý po výbuchu fabriky ostal stáť, na niekoho spadne. To boli udalosti, ktoré sa udiali pred 62 rokmi v Košiciach, na ktoré sa ja, 71-ročný občan mesta Košíc veľmi dobre pamätám.
Autor: Mikuláš RYCHVALSKÝ, Košice
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
