Katriňák. Tento skúsený jazdec a bývalý majster sveta v enduro po troch neúspešných pokusoch sa konečne dočkal a svoje štvrté vystúpenie korunoval prejazdom cieľovou rampou v hlavnom senegalskom meste Dakare. Po prvý raz v histórii sa na štart púštneho dobrodružstva postavili dvaja Slováci Ivan Jakeš a Jaroslav Katriňák, členovia Environ servis moto tím, ktorý svojím účinkovaním urobili fanúšikom veľkú radosť. Aj keď nováčik na Dakare Jakeš skončil v šiestej etape, Katriňák si mohol vychutnať neopísateľné okamihy v cieli rely. Aj preto mohol manažérovom klubu Andrejovi Žipajovi a Marianovi Novíkmecovi na letisku vo Schwechate zahlásiť cieľ splnený. A nielen to, veď v silnej konkurencii sa dokázal vtesnať do prvej desiatky, čo si zaslúži nielen uznanie ale aj veľký obdiv. Skončil na vynikajúcom 9. mieste, pričom za sebou zanechal aj jazdcov zvučnejších mien. Slovenský motocyklový šport dosiahol jeho zásluhou ďalší výrazný úspech na medzinárodnej scéne. Včera predpoludním musel zvládnuť viaceré povinnosti, aby sa popoludní mohol vydať na cestu domov do Žabokrekov, kde ho netrpezlivo očakávala manželka Edita s dcérkou Veronikou, ktorá sa narodila práve keď Jaro bol na Dakare. Napriek tomu si našiel niekoľko minút čas a ochotne odpovedal na naše otázky.
Čo vám preblesklo hlavou, keď ste prešli cieľom tejto náročnej rely?
"V prvom rade asi to, že trikrát som túto atmosféru nezažil a teraz áno. Zároveň to bolo aj zadosťučinenie za tých pätnásť dní strávených na tejto súťaži v sedle motorky. Nebolo ľahké ich zvládnuť a v tom cieli si asi každý premietne tú náročnú cestu až k Ružovému jazeru, kde je cieľ. Každý si to chce vychutnať po svojou a vládne veľká eufória a hlavne upokojenie, lebo táto súťaž nie je otázkou dvoch hodín, či šiestich dní ale až pätnástich a je to skutočne o viac ako dosť. Aj preto si všetci tieto chvíle v cieli vážia a snažia sa podeliť o radosť so všetkými."
Ako vám padla víťazná cigara?
"Samozrejme, že som mal zo sebou jednu cigaru ešte z minulého roka, ktorú som nestihol vyfajčiť, lebo do cieľa som nedošiel. Tá však už bola taká rozpadnutá a nedala sa fajčiť, tak som ju symbolicky v cieli roztrúsil. Kamaráti mi však hneď ponúkli novú, ktorú som si spoločne s nimi vychutnal."
Ktorá časť rely bola z vášho pohľadu náročnejšia?
"Len veľmi ťažko sa dá povedať ktorá, lebo obe majú svoje špecifiká. Prvá časť marocká je náročná hlavne tým, že sa jazdí na tvrdých podkladoch medzi kamením a etapy sa vyznačujú aj svojou dĺžkou. Druhá je zase náročná na navigáciu, lebo sa jazdí tak trocha aj medzi stromami, je tam hodne ciest a výmoľov. Každá časť má čosi do seba a keď sa už blížite k cieľu, tak pociťujete väčšie napätie i stres, aby sa vám nič nepokazilo a mohli ste absolvovať aj poslednú etapu. Tá už nie je veľmi náročná, má nejakých 16 km okolo Ružového jazera, avšak aj počas nich sa môže niečo stať. Namáhavé je jazdiť v hlbokom piesku, ktorý dokáže byť nepríjemný i zradný."
Táto súťaž zanechalo vo vás množstvo zážitkov. Na ktoré budete počas roka najviac spomínať?
"Asi na poslednú etapu a cieľ pri Ružovom jazere a na moment, keď som prešiel cieľovou rampou. Po všetkých tých dňoch na trati a odjazdených tisíckách kilometrov je to neopísateľný zážitok."
Okrem tých príjemných vám iste zostanú v pamäti aj smutné. Medzi ne patrí aj smrť Juhoafričana Elmera Symonsa v štvrtej etape ktorého ste našli ako prvý. V ďalších dňoch vás prenasledovali zlé myšlienky?
"Nebol to príjemný pocit, ale ako už povedali aj ostatní jazdci, je to Dakar a s niečím takým sa tu počíta. Samozrejme, že sa mi to dostlo do podvedomia a neraz som nad tým rozmýšľal. Motoristický život na tejto rely je postavený tak, že sa musí ísť zo dňa na deň ďalej. Nie je veľa času myslieť na iné ako motorku, navigáciu, GPS-ka, aj nasledujúcu etapu. Iste každý z nás má slabú chvíľku keď rozjíma a možno aj to mi pomohlo, že som na udalosti zo štvrtej etapy nemyslel často. Keď som si na to počas jazdy spomenul, hneď som išiel opatrnejšie, aby som splnil svoj cieľ a došiel do cieľa."
Každá z etáp bola vyčerpávajúca a svoje okrem jazdcov si vytrpela aj technika. Musel váš mechanik brat Rasťo riešiť niečo vážne?
"Všetci mechanici mali veľa práce, jazdilo sa na tvrdých terénoch a motorky dostávali poriadne zabrať. Či už pneumatiky, tlmiče, reťaze, rozvody... Pravidelne sa čistili karburátor, filter, brzdy, obloženie. Rasťo končieval s opravou okolo štvrtej ráno. Stihol mi akurát odovzdať motorku, aby som mohol ísť na štart a on zbalil veci a sadol do auta aby cestou do cieľa ďalšej etapy si trocha oddýchol."
Museli ste niečo opravovať aj počas etapy?
"Jediný problém bola zadná lavica, ale nemohol som to opravovať v etape, lebo som mal odtrhnuté šrauby. Musel som s tým dojsť do cieľa, kde sa už na to pozrel Rasťo. Počas súťaže som nemal problém s motorkou."
Podľa slov jazdcov je Dakar svojím spôsobom akási droga, ktorej sa nedá len tak ľahko vzdať. Premohla aj vás natoľko, že na jubilejnom ročníku nebudete chýbať?
"Neviem či je to droga, ale samotná súťaž vás pohltí svojou atmosférou. Je to náročné po každej stránke, ale určite by som chcel ísť. Doma som iba niekoľko dní a ponáhľam sa domov za rodinou. Chcem si dať niekoľko dní voľna a potom si sadneme v tíme a budeme uvažovať čo bude ďalej, ako sezóna a tak ďalej."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
