slovníkoch. Lásku veľmi radi vyobracajú vo svojej tvorbe hádam všetci umelci sveta. Petra a Jana sú dvojčatá. Stačí chvíľa v ich spoločnosti a na opísanie najkrajšieho ľudského citu netreba básnické pero či maliarsky štetec. Medzi dvoma sestrami vládne závideniahodná láska korunovaná zodpovednosťou. Kým Petra je na prvý pohľad bežné 16-ročné dievča, svet jej sestry Jany je ponorený do tmy. Preto Petra už od útleho detstva nesie na svojich pleciach zodpovednosť za nich obe.
Jana a Petra sú z Rožňavy, práve kvôli nevidomosti jednej z dvojčiat nastúpili ako 6-ročné deti do levočskej základnej školy internátnej pre nevidiacich. Dnes 16-ročné tínedžerky študujú v tom istom meste na Strednom odbornom učilišti pre nevidiacich internátnom. Internátna izba pre tri dievčatá, na poličkách plyšové talizmany, učebnice... Predsa len od bežných dievčenských izieb sa tie internátne, kde Jana s Petrou bývajú, líšia bielymi stenami. Tu niet ani stopy po plagátoch s obľúbenými spevákmi či hercami. Bohužiaľ, pre dievčatá úplne nevidiace alebo s poruchami zraku je takáto výzdoba zbytočná.
Rožňavské dvojčatá majú už internátny život v krvi. Raňajky, večere v presne stanovenú hodinu, čas vyhradený na štúdium a koníčky... Pre niekoho sa to zdá byť strašiakom, dvojčatá so svojimi spolubývajúcimi nás presviedčajú, že si zvykli a život na internáte je fajn. Chvália vychovávateľky, kamarátstva, ktoré sa tu uzatvárajú hádam na celý život. "V základnej škole sme neboli doma aj pol roka v kuse," spomína Petra. Teraz chodievajú domov každý druhý víkend.
Pri našej návštevy nás dvojčatá presviedčajú, že sa aj často hádajú a sú úplne odlišné, dokonca každá býva v inej izbe. Takže akáže láska.. Potvrdzujú to aj ich kamarátky. Hneď na to sa však začnú rozprávať tajnou rečou, ktorej rozumejú iba oni dve. Keď sa však po prvotných rozpakoch rozrozprávajú, z každého slova cítiť strach jednej o tú druhú, presvedčenie, že stále si budú pomáhať a budú spolu. Petra je športová založená, lyžuje, pláva, pestuje atletiku, doma má spolu 28 medailí. Jana je zase nadaná na hudbu, hrá na hudobné nástroje klavír a zobcovú flautu, krásne spieva. "Petra nechváľ ma, vieš že chválená hruška rýchlo hnije," položartom adresuje Jana výčitku svojej sestre.
Jana je nevidiaca od narodenia, má však svetlocit. Znamená to, že rozozná deň a noc, svetlo a tmu. Petra nosí iba okuliare. Jana je jemné citlivé dievča, na dôvažok až s neuveriteľnou úprimnosťou rozpráva o svojich pocitoch, plánoch aj o problémoch s rodičmi. Naopak Petra je opatrnejšia, ťažko je získať si jej dôveru, rozrozpráva sa postupne. Kamarátky nám o nej prezradili, že vie byť priamočiara a veľmi úprimná. Intrigy sú jej cudzie. Na rozdiel od sestry sa zdá byť tvrdšia, bodaj by nie, od mala je zvyknutá pomáhať síce šikovnej a samostatnej ale nevidiacej Janke. "Petra má na starosti naše doklady a peniaze a podpisy. Ja sa zase starám sama o seba," so smiechom hovorí jedna z dvojčiat Janka.
Už v škôlke Janka pocítila, že je iná ako ostatné deti. Dokonca ju vraj nechceli zobrať do normálnej materskej školy. Vybavili to však anjeli strážni v ľudskej koži. Aj tak by sa dal nazvať Julo Konček, automobilový pretekár z Rožňavy so svojou partnerkou Milkou. Dievčatá, hlavne Janka, nešetria slovami chvály na ich adresu, vidieť, že na týchto ľuďoch, ktorí im v živote veľmi pomohli, doslova visia a s ich tínedžerským ponímaním sveta je pre nich tento pár ako polobohovia. "Už v škôlke som sa od Peťky ani nepohla. Keď sa iba na chvíľku vzdialila odo mňa, už som na ňu volala, kde je," spomína Jana. Jej dvojča zase spomína ako sa kvôli Janke nemohla vonku hrať s kamarátkami, pretože tu bola Janka a starosť o ňu. Alebo v spomienkach sa vynárajú aj tie smutnejšie chvíle, keď sa niektoré deti Janke za jej hendikep posmievali. Obe však takýto stav, a to, že jedna sestra je zdravá a druhá nevidiaca, nepokladajú za krivdu, či nešťastie. Majú predsa jedna druhú. Petra už pozná Jankinu mimiku, vie, čo jej práve je, čo prežíva, okamžite to uhádne. Naopak, aj Janka vycíti, keď Petre niečo je. "Spomínam si, ako sme zo školy boli v Taliansku, bola som tam bez Peťky. Ani si neviete predstaviť, ako som sa tam cítila, bolo mi veľmi smutno. A nemohla som jej ani zatelefonovať, pretože zo zahraničia je to veľmi drahé," spomína Janka na dni bez svojho dvojčaťa.
Petra sa aj kvôli svojej nevidiacej sestre naučila Braillove písmo. Ovláda ho zrakom. Vie čítať všetky tieto bodky bez problémov. Pomáha Janke napríklad s poznámkami. Dokonca sa stará aj o šatníky oboch sestier. "Čo sa mi nepáči, to jej ani do skrine nedám," hovorí zdravá sestra so smiechom. Janka nám rozpráva o tom, že Petra, to sú jej oči. Od malička jej opisuje priestor, v ktorom sa nachádzajú, zo začiatku, kým sa naučila orientovať v teréne, upozorňovala ju na schody či iné prekážky. "Chcela by som vidieť všetky tie veci, ktoré nás obklopujú, samozrejme, že som veľmi zvedavá," bez váhania hovorí Janka o svojej túžbe. Pekná, škaredá. Takéto prívlastky v jej slovníku, keď opisuje človeka, nenájdete. Janka, keď nám opisuje napríklad svojho kamaráta Jula, hovorí, že je čestný, úprimný, ľudský a dobrý. Podľa nej je toto krásny človek. Aj o farbách hovorí pocitovo. Červená je pre ňu teplom, modrá zase chladom.
Na otázku, ako si predstavujú svoju budúcnosť, bez zaváhania odpovedajú, že spolu. "Chceli by sme mať poschodový dom, na jednom poschodí by bývala Janka, na druhom ja," vykresľuje Petra. Vzápätí však reálne zhodnocuje ekonomickú situáciu na Slovensku. Rada by preto po maturite pracovala v zahraničí a Janku by chcela zobrať so sebou. Na margo rodín a detí Petra prekvapí vetou. "Janku neopustím. Keď si však nájde priateľa a ja mu budem časom dôverovať, vzdialim sa. Neodídem však ďaleko, vždy sa budem snažiť byť nablízku."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
