zbraniach s tým, že voľakedy bol "svet" iný.
Na Spiši v roku 1847 sa už ľudia s povozmi na cestách nemuseli obávať prepadávania zbojníkmi. Úrady ubezpečovali, že: "Cestovanie cez Spiš je celkove bezpečné, hoci sa nachádzajú mnohí bez akejkoľvek obživy a žobrákov je toľko, ako keby ich z vreca vysypal. Stovky biednych, ktorých život závisí len od milosrdenstva druhých si nemôžu pre starobu, nedospelosť a chorobu nič zarobiť. Poslednú vraždu vozára s tovarom nespáchali chlapi zbojníckeho remesla, ale traja murári, ktorí sa vracali domov a to z chamtivosti. Všetci čakajú v Levoči na trest za svoj ohavný zločin."
Je pravda, že v roku 1846 - 47 sa nemuseli na cestách obávať obchodníci a povozníci zbojníkov, no ako píše dobová tlač: "Zlodejstvá sú z tohoročnej núdze v spišskom kraji niečo každodenné. Kto si svoje veci dobre nevaruje, ľahko o ne príde. Komory, sypárne, zemiakové jamy vyrabujú, sem tam koňa, kravu, ovcu alebo čo príde pod ruku, ukradnú."
Boli to krádeže z hladu. Časté boli aj prípady odloženia i zavraždenia detí, ktoré sa predtým na Spiši nestávali. V Novej Vsi našli v kríkoch pri Hornáde 4-ročné dieťa, ktoré sa už nepodarilo zachrániť. V Harichovciach v januári našli v studni mŕtve polročné dieťa, ktoré tam hodila žobrajúca matka. Spišská stolica pre zmiernenie následkov hladu a biedy sa rozhodla nasledovať príklad Gemerskej stolice, ktorej "Všeobecný zbor" sa 12. januára 1847 uzniesol na zbierke 20tisíc zlatých od zemianstva. V Gemeri bola zrušená na prechodný čas povinnosť odovzdávať pre armádu obilie a ovos a Stavy rozhodli, že obilie pre vojsko sa bude kupovať z vojenskej pokladnice a koňom budú dávať namiesto ovsa dvojnásobnú dávku sena. S celou situáciou aj s opatreniami oboznámili kráľovskú námestnícku radu.
Keď sa posunieme z vtedajšej doby o trištvrte storočia ďalej do prvej ČSR, nájdeme veľa príkladov v policajných hláseniach o zlodejoch, vreckároch, použití zbraní. V tom čase začiatkom 20. stor. malo na východnom Slovensku veľa ľudí rôznych zbraní a niektorí gazdovia sa nimi radi vystatovali. Pištoľ mal aj Ján Gally z Lendaku, keď sa vracal domov z krčmy opitý. Mieril na kamarátov z vyhrážkami, že ich zabije. Nemal na to dôvod, aby do nich zapáral a tí mu chceli zbraň vziať a dať mu príručku. Obkľúčili ho, vzali pištoľ a začali ho ňou biť hlava nehlava, kým nespadol na cestu. Viac nevstal, lebo ho utĺkli k smrti.
Aj gazda Ján Župák z Užhorodu (Podkarpatská Rus bola vtedy súčasťou ČSR), tiež opitý sa vybral do Jarku, pre každý prípad s pištoľou vo vrecku. Stretol sa s Jánom Bezuškom, ktorý sa vracal do Užhorodu a dal sa s ním do reči, ktorá vyústila v hádku a dokonca v bitku. Župák vytiahol pištoľ a začal ňou biť po hlave Bezušku. V tom sa objavil na ceste okoloidúci Ján Majerník, pištoľ vystrelila a guľka zasiahla Majerníka do srdca. Bol to kuriózny prípad, keď sa bili dvaja a zomrel tretí. Župáka odsúdili na päť rokov väzenia.
Na košickej sédrii stáli v roku 1923 pred tvárou spravodlivosti otec a dvaja synovia Treščákovci z Vitézoviec. Ešte v roku 1919 tak zbili na poli gazdu Jána Rosteckého, že na druhý deň skonal. Príčinou bola odoraná medza. Podľa starého zvyku predkov oboch roľníkov sa v odorávaní medze každý rok obaja gazdovia striedali. Treščákovi sa tento zvyk prestal pozdávať a chcel mať na stálo z medze ornú pôdu, nuž sa jej začal domáhať päsťami v čom mu pomohli synovia. Našťastie nevystrelili, ale vyhrážali sa pištoľou.
Vo vranovskom chotári strieľali pašeráci koní. Bolo to v lete roku 1924, keď vojak Áron Helzler prišiel domov na dovolenku a viezol sa na koči zo Strážskeho do Vranova. Na ceste medzi Strážskym a Hrabovcom ho prepadli dvaja muži. Zastavili za uzdu záprah a začali vojaka biť. Ten trhol opratami, kone sa dali do behu, banditi začali strieľať a trafili jedného koňa. Kone sa splašili a s kočom aj vojakom odcválali. Ukázalo sa, že to boli pašeráci koní a dobytka do Poľska a zvieratá kradli na miestach, kde mohli stretnúť povozy s menším počtom ľudí, alebo kde pásli deti jednu dve kravy. Na čele pašerákov na Poľskej strane bol dedinský pisár.
Tragická udalosť sa stala v roku 1921 v Humennom. 12-ročný chlapec išiel ráno zobudiť sestru, aby nezmeškala vyučovanie. Na stole ležal otcov revolver, chlapec chcel dievčatko postrašiť a zbraň naň namieril. Nešťastnou náhodou stlačil spúšť... Keď po výstrele pribehla do izby matka, bolo už neskoro.
Nakoniec prípad, v ktorom gazdu neohrozovala zbraň, ale diviak. Ján Gričák z Ľutiny viezol na volskom záprahu na pole hnoj, keď ho napadol diviak hneď za obcou. Bránil sa vidlami a volal o pomoc, na krik zareagoval jeho pes brechaním v dedine, po ňom ďalší a ľudia pribehli Gričákovi na pomoc. Ako bývalo zvykom aj so zbraňou. Diviaka zlikvidovali a potom zjedli.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
