nominácie. Koalícia dobýja krajinu ako Ján Žižka z Trocnova. Ide jej to znamenite, opozícia si nieže nekopla do lopty, ale ani nevidí, kde lopta je.
Špekuláciám, že dohody Mečiar-Slota-Fico z Elektry vybuchnú a koalícia nezvládne tajné hlasovanie, došiel dych veľmi rýchlo. Ombudsmana Kandráča na druhé funkčné obdobie i Tibora Šafárika na ústavného sudcu pretlačili bez zakolísania. Politické posolstvo znie, že koalícia je súdržná, Mečiar nestrečkuje a vôľu lídrov dokážu preniesť dole do klubov. To bola otázka pred schôdzou a zdá sa, že bola zodpovedaná. To je základný poznatok aj napriek trhline, ktorá sa objavila pri voľbe šéfa ÚPN, kde v akomsi skúšobnom kole, čo skazili, Petránsky neprešiel nielen kvôli chybe s hlasovacími lístkami.
Spoločný menovateľ pre tri nominácie sa núka priam na tanieri: Pohŕdanie inštitúciami. Nič v zlom, ale posúďte sami. Pavol Kandráč je ten ústavný činiteľ, ktorý keby nebol, nikto si ani nevšimne. Ombudsman nie je funkcionár, ktorý prevádzkuje nejaký ďalší úrad, ale autorita, ktorá aktívne vyhľadáva prípady porušovania ľudských práv, verejne sa angažuje a je prvý, na koho sa médiá obracajú, ak chcú relevantnú informáciu k danej agende. V správach je aspoň raz do týždňa.... To je model v slušných demokraciách. Kandráč je paródia a argument pre všetkých, vrátane autora tohto textu, čo tvrdia, že ombudsman len duplikuje prokuratúru, Ústavný súd a mimovládne organizácie. Ak niekto dokáže zostať päť rokov na tejto stoličke totálne inkognito, tak by ho mali voliť nie na druhé funkčné obdobie, ale do rovnomenného programu na JOJ-ke ako atraktívneho čudáka, ktorému celebrity hádajú povolanie. Kandráč je nominácia HZDS z roku 2002, ktorá vyhrala preto, lebo pravica v prvej Dzurindovej koalícii postavila proti nemu Jána Hrubalu, čo bolo nestráviteľné pre SDĽ a SOP. Kandráč bol prvý úspech HZDS, odkedy sa vypratali do opozície. Ak dnešní opoziční géniovia, napr. Hort z SDKÚ, hovoria, že tu nie je politická kultúra, lebo posty tohto typu sa majú ponúkať opozícii, tak len dostali, čo si zaslúžia: Hrubala prehral vtedy ako koaličný kandidát.
Tibor Šafárik ešte nie je ústavný sudca, keďže posledný vrh kockou čaká na Ivana Gašparoviča, ktorému toto skvelé meno len doplnilo "squadru" na osemnásť, z čoho si vyberie polovicu. Uvidíme, ako prezident vyrieši rozpoltenie osobnosti, keďže je to kandidát SNS, s ktorou sa "jeho" HZD už skoro zlučuje, ale aj HZDS, ktoré, ako každý správny odpadlík, rád nemá. Šafárik je persóna prefláknutá, tu na komentári účinkoval asi desaťkrát, keďže on bol ten predseda senátu ešte starého Čičovho dvora, ktorý evidentne proti základnému príncípu práva, ktorým je spravodlivosť, rozhodol v prospech sťažnosti Jaroslava Svěchotu proti porušeniu jeho ľudských práv, ktoré navyše a to je tá tragédia rozšíril aj na všetkých ďalších "klientov" Mečiarových amnestií z roka 1998, čím spáchal jeden z najväčších atentátov na právny štát, odkedy Slovensko existuje. Dokonca aj bez ohľadu na to, čo si my laici myslíme o odbornej stránke vtedajšieho verdiktu, ktorému nemusíme rozumieť, Šafárikova voľba je nehorázna už tým, že je z titulu svojej osobnej histórie politicky zafarbený na doživotie. Úplná ideologická neutralita sa u ústavných sudcov žiadať nemá, práve naopak, mali by reprezentovať určitý svetonázor. Avšak takéto stranícke zacvaknutie, akým je poznačený Šafárik, by sa malo vnímať ako smrteľná kontraindikácia. Na Slovensku sa nevníma, tu sa Ústavný súd stranícky parceluje úplne totožným spôsobom, ako krajské úrady a podobne. Na rozdiel od ombudsmana, čo je dekorácia na mape delenia štátnej moci, Ústavný súd je nezastupiteľná inštitúcia, ktorej kontamináciu partajnými výsadkármi si môže zle odskákať slovenská demokracia. To, že mandáty sú tentoraz už na 12 rokov, navádza skoro ku kacírskej úvahe, či by nás koalícia pravice s HZDS nevyšla predsa len lacnejšie.
Kandidát SNS do ÚPN je kvadratúra kruhu, aká sa hneď nevidí. Politická nominácia národnej strany do inštitúcie, ktorá má dokumentovať a zverejňovať zločiny aj Tisovho fašistického režimu, je totiž presne ono guľatý štvorec. Petránsky je mladý človek, možno aj vyrastie do funkcie, už boli také prípady. Ale spôsob, akým NR SR naložila s ÚPN, je z rovnakého klobúka pohŕdanie inštitúciou. Mikloško hrozí, že bude vývoj okolo pamäte národa bedlivo sledovať, ale výhrada svedomia, že sa neobetoval a nezložil poslanecký mandát, ho zrejme bude hrýzť už zanedlho.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
