je, či nastolí problém porušovania ľudských práv v krajine svojich hostiteľov. Očakávajú to vraj opoziční politici i mimovládne organizácie, lebo "patrí k akejsi nepísanej povinnosti každého vysokého politika vopred avizovať, že otvorí aj tieto otázky, a nemali by ho na to vyzývať médiá", tvrdí napríklad analytik Samson.
Prečo práve, on, Robert Fico? Keď sa čínsky premiér zastavil v rámci svojho európskeho turné pred rokom a pol na Slovensku, na politických väzňov, okupáciu Tibetu a pod. neotočil reč ani "politik hodnôt" Dzurinda. Jediným slovom nešprtol ani prezident Gašparovič. Ani ho nenapadlo. Viete čo je absolútne pokrytectvo? Ak Fica za to, že mlčal v Pekingu, dnes kritizuje Eduard Kukan. Tomu sa hovorí totálna amnézia. A keď po Dzurindovi sa súdruh Wien-Ťia-pao zastavil v Berlíne, neobťažovala ho nepríjemnými otázkami ani Angela Merkelová, čo je už predsa len iná váhová kategória. Veľa sa o tom, či mala alebo nie, v Nemecku písalo, podobne aj v iných štátoch, kde sa čínsky papaláš vyskytol.
Výzvy demokratickým politikom, keď sa stretávajú s nejakým predstaviteľom tyranského režímu, špeciálne čínskeho, aby nezabudli na ľudské práva, nie sú v súčasnosti ničím viac, než akýmsi rituálom, ktorým aktivisti a novinári naznačujú, že ak tri vety "face to face" odznejú, tak politik má akoby rozhrešenie a urobil, čo mohol. Splnil si "morálnu povinnosť". A ďalej už môže spokojne debatovať o biznise. Je to pretvárka a smiešnosť. Komunisti z Pekingu sa rehocú, až sa im bruchá natriasajú, a dávajú štandardné odpovede, že sa budú snažiť, ale treba rešpektovať rozdielnosť kultúrnych tradícií a národné špecifiká a tak ďalej. A potom veselo popravujú, zatvárajú, cenzurujú internet (a pod.) ďalej. V poslednom čase ich otázkami netrápi ani Bush, ktorý býval ďaleko najdôslednejší.
Prečo by mal Fico? V Líbyi, či na kubánskej ambasáde, by ho ani nenapadlo, hoci je to iná káva, keďže tieto diktatúry nemajú a ani nemôžu mať veľmocenské komplexy a považujú už za víťazstvo, že s nimi európsky líder debatuje. Žiadať od Fica, aby on, ktorý začal kariéru právnika na ministerstve spravodlivosti Slovenskej socialistickej republiky, otvoril ústa akurát v Pekingu, je presne to isté, ako chcieť od poslanca Gaburu, aby hlasoval za registrované partnerstvá homosexuálov.
Komunistická Čína, na rozdiel od iných despocií, je demokratickým svetom už úplne tolerovaná. Jednak kvôli obchodu a jednak zo strachu pred jej narastajúcou vojenskou mocou. Výzvy politikom, presne tak ako občasné (výnimočné) nastolenie témy štátnikmi z očí do očí, sú povinné rituály, ktoré majú prešminkovať podstatu, ktorou je, že vzťahy s Čínou sa už neformujú na báze zlaďovania politiky hodnôt a politiky záujmov, ale záujmy, resp. to, čo sa za záujmy vydáva, majú definitívnu prednosť. V tomto sa Fico ničím nelíši od lepších kolegov premiérov, ktorí komunistami nikdy neboli a správajú sa rovnako.
Nikto netvrdí, že Čínu s jej mierami a váhami je možné ignorovať. Nedá sa to presne tak, ako nebolo možné pred 30 rokmi obchádzať na medzinárodnej scéne Sovietsky zväz a jeho jadrový arzenál. Čína je realita svetovej politiky, ani Slovensko nie je z inej planéty, hoci sa dá dlho debatovať, či osem ciest najvyšších delegácií na prezidentskej, premiérskej či parlamentnej úrovni za 15 rokov, počnúc Mečiarom a končiac teraz Ficom, nie je viac ako veľa. Obchodný rozmer vzťahov s Čínou je zanedbateľný. Kto si pozrie údaje Štatistického úradu o obratoch zahraničného obchodu, má jasno, že jedna štátna návšteva za desať rokov by bola akurát dosť, lebo viac už skrýva hrozbu, že z výnosov slovenského exportu sa nezaplatia ani špeciály, ktoré tam politikov vezú. (Ešteže Fico letel linkovým spojom.) Ide len o to, že formalizácia otázky ľudských práv je možno horší prístup, akoby sa o téme úplne mlčalo. Od reálnej hrozby, ktorou je krutá diktatúra so svetovládnymi ambíciami, sa problém posúva k otázke, či dotyčný štátnik zabudol alebo nezabudol zatancovať povinnú jazdu, a ak nezabudol, tak je všetko OK, lebo biznis je nadovšetko.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
