Aby sa v zime nemuseli obliekať, postavili si 300-metrový tunel
Kto bol niekedy v Kanade, určite potvrdí všeobecne známy fakt, že je to jedna z najkrajších častí Ameriky. Či už ide o nespočetné jazerá v okolí Ontaria a Québecu, svetoznáme Niagarské vodopády alebo civilizáciou nedotknuté oblasti Skalnatých vrchov. Každý rok do Kanady prúdia stovky tisíc turistov z celého sveta. Niektorí spoznávať túto rozľahlú krajinu, iní pracovne. Jedným z nich bol začiatkom lanského decembra aj Košičan Doc. Ing. Gabriel Kunhalmi, CSc. Na týždňový pobyt ho pozval profesor Gervais Soucy z univerzity v meste Sherbrooke.
Hoci mal doc. Kunhalmi svoj program celkom slušne nabitý, hlavný bod bol jeden. A to účasť v odbornej komisii, ktorá mala posúdiť doktorantskú prácu jedného zo študentov. Išlo o Ing. Marcela Andrejčáka z obce Janovík v okrese Košice - okolie. Ten sa po úspešnom absolvovaní Hutníckej fakulty Technickej univerzity v Košiciach a rozbehnutí dizertačnej práce na Fakulte neželezných kovov a spracovania odpadov rozhodol pokračovať v ďalšom výskume v Kanade. Po piatich rokoch ho ukončil a zostávalo mu len jediné - obhájiť závery svojej práce pred komisiou. Hoci je už vyše štyri roky na dôchodku, jedným z jej troch členov, tzv. oponentov, bol aj doc. Kunhalmi. Zvyšní dvaja boli Kanaďania.
Na úvod treba spomenúť, že na samom počiatku slovensko-kanadskej spolupráce bola cesta doc. Kunhalmiho za Atlantický oceán ešte v júni 1994. Ako odborník z niekdajšieho východného bloku sa zúčastnil konferencie v Edmontone a v meste Chickutini navštívil výskumné stredisko spoločnosti ALCAN, ktorá je druhým najväčším výrobcom hliníka na svete. "Prednášal som aj na univerzite v Sherbrooku, kde sa mi podarilo nadviazať kontakty s profesorom Soucym," spomína. "O tri roky neskôr prišiel na pozvanie nášho dekana na Slovensko. Prednášal vo vtedajších Východoslovenských železiarňach i v hlinikárni v Žiari nad Hronom. Keďže sme boli v kontakte aj naďalej, z jeho strany vzišiel návrh sponzorovať doktoranské štúdium niektorého nášho absolventa. Záujem prejavil Ing. Andrejčák, ktorý po splnení všetkých formalít vycestoval v roku 2001 do Sherbrooku."
Nebola excelentná, ale výborná
Tentoraz letel doc. Kunhalmi do Kanady začiatkom decembra po trase Košice, Praha, Montreal. Let cez "atlantik" trval 8 hodín a po pristátí ho na montrealskom letisku čakal Ing. Imriš, ďalší slovenský diplomant, ktorý v Sherbrooku na svojej dizertačnej práci ešte iba pracuje. "Prvý deň z týždňového pobytu som využil na aklimatizáciu. Časový posun predstavoval asi šesť hodín, ale veľký problém som s ním nemal. Ubytovali ma v moteli. Pozostával z väčšej budovy, kde bola recepcia a niekoľkých menších domčekov s dvoma či viacerými izbami. Zaujalo ma, že mali teplovzdušné kúrenie, čo je však pre Kanadu bežné, keďže má nevyčerpateľné zdroje ekologicky čistej elektrickej energie. Teda žiadne uhoľné či tepelné elektrárne, ale hlavne vodné." Pozornosti Košičana neunikli nielen madlá vo vani, slúžiace hendikepovaným či starším ľuďom, ale aj účtenky v reštaurácii, kde sa stravoval. Na každej bolo na zadnej strane vytlačené poďakovanie v 20 jazykoch. Slovenčina chýbala, no bola tam napríklad maďarčina či ruština.
Ako sme už spomenuli, Ing. Andrejčák pracoval na svojej doktorantskej práci päť rokov. Jej názov bol "Spracovanie červeného kalu z výroby oxidu hlinitého za účelom získania cenných zložiek." Pre laika na prvé počutie trochu komplikovaná téma, no jej podstata je jednoduchá. Zvlášť, ak si predstavíte tie veľké haldy odpadu, ktoré lemujú hlinikáreň v Žiari nad Hronom. Lebo práve o hľadanie spôsobu na jeho spracovanie a ďalšie využitie v spomínanej práci išlo. Vedci sa touto tému zaoberajú už roky, no zatiaľ nenašli taký postup, ktorý by bol ekologicky čistý a najmä rentabilný. Pritom ide o celosvetový problém, ktorého odsúvanie nabok možno prirovnať časovanej bombe. Slovenská hlinikáreň síce produkovala ročne "iba" 110 tisíc ton oxidu hlinitého, no napríklad tri závody v Austrálii až milión 500 tisíc ton.
"Moja úloha ako oponenta bola posúdiť prácu Ing. Andrejčáka," vysvetľuje doc. Kunhalmi. "Kuriérnou poštou som ju dostal ešte vlani v septembri. Po preštudovaní som k nej vypracoval posudok a zaslal ho mailom do Kanady. Ako som sa neskôr dozvedel, mňa si ako oponenta vybral vedúci tejto práce profesor Soucy a spolu so mnou ešte ďalších dvoch. Samotná obhajoba prebiehala podobne ako u nás, no s tým rozdielom, že posudky sa už nečítali. Diplomant najprv stručne predstavil svoju prácu a traja oponenti mu potom kládli otázky, prípadne povedali svoje pripomienky. Do diskusie sa zapojili aj ostatní členovia komisie, ktorých bolo spolu asi šesť či sedem. Kuriózne bolo, že vedúci práce začal celú obhajobu vo francúzštine a môj diplomant, keďže mu viac sedela angličtina, zvolil tento jazyk. Napokon sa tam miešali oba, čo je pre Kanadu úplne samozrejmé, keďže tieto jazyky sú rovnocenné."
Celá obhajoba trvala asi hodinu a pol. Potom predseda komisie vyzval Ing. Andrejčáka, aby miestnosť opustil. Po krátkej porade mu bolo oznámená, že svoju prácu úspešne obhájil. Podľa člena komisie prof. Cabrala to síce nebola práca excelentná, ale výborná určite. Košičana hrialo, že v takej vzdialenej krajine, kde je školstvo i hospodárstvo na vysokej úrovni, sa absolvent TU Košice nestratil a šíril dobré meno svojej krajiny.
Keďže päťročný pobyt Ing. Andrejčáka financovala Univerzita v Sherbrooku a firma ALCAN, stali sa spoluvlastníkmi jeho doktoratskej práce. A hlavne jej výsledkov, ktoré sú podľa doc. Kunhalmiho patentovateľné. V rámci využitia a spracovania červeného kalu totiž predstavujú čosi úplne nové. Je síce pravda, že výsledky sú overené iba v laboratórnych podmienkach, no určite použiteľné aj v praxi. Doktorantská práca, ktorá vznikla v Kanade, tam aj zostala. Spolu s ňou i jej autor, ktorý sa už na Slovensko nevrátil. Zamestnal sa vo výskumnom ústave v meste Kingston, ktoré leží na polceste medzi Montrelom a Torontom. V skratke možno povedať, že takto vyzerá tzv. únik mozgov do zahraničia...
Dve prednášky
Hneď na druhý deň po oponentúre absolvoval doc. Kunhalmi prednášku o spracovaní odpadov na Slovensku. Bola vo francúzštine, ale zvládol by ju aj v anglickej "verzii". Samozrejme, vedel o nej dopredu, preto sa na ňu dobre pripravil. Záujem o účasť na prednáške bol veľký a Košičan mal dobrý pocit z toho, že medzi poslucháčmi neboli iba študenti, ale aj profesori.
"Ďalším bodom môjho programu bola návšteva univerzity v meste Chicoutimi. Nachádza sa severnejšie od Sherbrooku a hoci tam bola väčšia zima, podľa tvrdenia miestnych nie taká, na akú sú z minulosti zvyknutí. Aj tam sa už totiž prejavuje vyplyv globálneho otepľovania." Podľa doc. Kunhalmiho sa univerzita v Chicoutimi razantne rozvíja. Keď tam bol pred 12 rokmi, nebolo po nej vidu ani slychu. Stavať sa začala pred siedmimi rokmi a už teraz je to obrovský komplex budov. "Univerzite v rozvoji veľmi pomáha spolupráca s firmami ALCAN a General Motors. Kým vybavenie kanadských laboratórií je špičkové, niektoré naše si pamätajú ešte ´Máriu Teréziu´..."
Univerzita v Chicoutimi má aj vlastné výskumné centrum, ktoré je so školskými priestormi spojené 300 metrov dlhou podzemnou chodbou. Vraj preto, aby sa vedci, profesori či študenti nemuseli v tej zime stále obliekať a vyzliekať. Mimochodom, sneh v máji nie je v tejto časti Kanady žiadnou zvláštnosťou. A hoci sú zimy dlhé a letá krátke, teploty sa v júli dokážu vyšplhať aj nad 30 stupňov. Prechody sú prudké, akoby jar a jeseň vôbec neexistovali.
"Aj v univerzite v Chicoutimi som mal prednášku na rovnakú tému, ako v Sherbrooku. Profesorov natoľko zaujala, že aj oni prejavili záujem o našich absolventov, ktorí by u nich pokračovali v doktorantskom štúdiu. Na moju otázku, prečo, odpovedali, že naši študenti sú na vysokej vedomostnej úrovni. A to aj napriek skromnejšiemu vybaveniu našich univerzít." V neposlednom rade, Kanada pociťuje nedostatok vlastných študentov. Populácia sa znižuje a klesá aj záujem o technické disciplíny. Napríklad s mladými Číňanmi, ktorí tvoria početnú časť zahraničných študentov, vraj kanadské univerzity nemajú dobré skúsenosti. Najmä preto, že Ázijci sa nechcú učiť po francúzsky.
"Cestou do Chicoutimi som sa aj s profesorom Soucym zastavil v Québecu," pokračuje doc. Kunhalmi v spomienkach na svoj pobyt. "Na miestnej univerzite som sa stretol so 78-ročným profesorom Habashim, ktorý je odborníkom na extraktívnu metalurgiu i svetové dejiny baníctva a hutníctva. Pochádza z Egypta, študoval v Káhire i vo Viedni, dlhé roky pracoval v medených baniach a hutiach v Čile a potom sa presťahoval do Kanady. Pri našom stretnutí som mu venoval do daru knihu ´Dejiny hutnícva na Slovensku´. Cestou späť sme sa u profesora Habashiho zastavili zas a ten už mal takmer celú knihu prečítanú. Trochu sme o nej diskutovali a mňa ako spoluautora potešilo, že vysoko cenil nielen jej obsah, ale aj úroveň angličtiny."
Do Kanady ešte raz?
Samozrejme, spomienky doc. Kunhalmiho na Kanadu nie sú len pracovné. Určite si bude pamätať aj obed vo vietnamskej reštaurácii, kde ochutnal nejaké morské živočíchy. Väčšina hostí síce jedla paličkami, no on, aby mu to netrvalo dlho, ostal pri klasickom príbore. Nemenej zaujímavý bol aj zážitok, keď bol s profesorom Soucym nakupovať víno.
"Kým u nás je zaužívané, že pohostenie po obhajobe doktorantskej práce zabezpečuje študent, v Kanade to má na starosti predseda komisie," vysvetľuje doc. Kunhalmi. "Boli sme spolu vo veľkom obchode s vínami, kde som videl značky takmer z celého sveta. Okrem slovenského. Ale možno tam niekde bolo, iba som nemal toľko času, aby som ho hľadal. Profesor Soucy vzal nejaké francúzske a kalifornské." Pilo sa po večeri v reštaurácii, kde bolo objednané jedlo, no "tekutú prílohu" si mohli hostia doniesť vlastnú. Tak, ako je to na podobných akciách bežné aj na Slovensku.
Na hokej, ktorý je v Kanade športom číslo jeden, sa Doc. Kunhalmi nedostal. Nemal toľko času, lebo ho radšej venoval stretnutiam s kolegami, prípadne exkurziám po univerzitách. Aj tak mu týždeň ubehol rýchlo a podobne i cesta späť. Keďže Zem sa mu točila akoby oproti, do Európy letel o takmer dve hodiny kratšie, než pri ceste do Kanady. Ak sa mu podarí zohnať dostatok peňazí, možno sa za oceán vydá tohto roku ešte raz. "V septembri sa totiž bude v Québecu konať sympózium, zaoberajúce sa históriou baníctva a hutníctva. V roku 1989 bolo u nás v Banskej Štiavnici a mal som tam prednášku o Nicolasovi Jacquinovi. Rád by som to, no tentoraz na inú tému, zopakoval..."
Róbert BEJDA
Autor: Baran
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
