Mama je presvedčená, že rakovinu jej 10-ročnej dcéry zavinili lekári

Pred vianočnými sviatkami sme opísali príbehy dvoch rodín, do života ktorých zasiahla diagnóza - rakovina, ale súčasne sa mali možnosť stretnúť s Dobrým anjelom. Systémom, ktorý finančnou výpomocou aspoň na istý čas pomáha trpiacim na niektorú formu onkologického ochorenia. Pred pár dňami sme navštívili ďalšiu takúto rodinu, rodinu Gotthardovú, kde je onkologickou pacientkou 10-ročná Simonka.

Podľa opisu mamy Oľgy sa Simonka, ktorá má leukémiu, na našu návštevu najprv tešila. Keď sme prišli, kvôli čomusi komunikácia nepríjemne zaškrípala a už zo seba nechcela vydať ani hlások. Dokonca sa jej po lícach, čo nám prišlo ľúto, začali kotúľať slzy veľké ako hrach.

"Je veľmi precitlivelá. Keď sa má rozhovoriť o chorobe, nemocnici či škole, hocikedy sa rozplače a potom s ňou nie je reč," objasňovala mama Simonkino správanie.

Reč sme preto, kvôli získaniu času a Simonkinmu upokojeniu, zvrtli najprv na Dobrého anjela. "O tom, že niečo také existuje, som sa dopočula v nemocnici, na onkológii. Pani, čo tam pracuje a má na starosti kontakty s týmto systémom, keď videla, v akej sme finančnej situácii, poradila mi, nech vypíšem prihlášku. Dala som si povedať a Dobrý anjel sa nám korunkami skutočne ozval," rozhovorila sa mama Oľga. Spočiatku tomu Gotthardovci nechceli veriť, lebo v živote nič zadarmo nedostali. Jediný raz sa nejaký človek podujal, že niečo sponzorsky pre Simonku získa. Doma s ním vypísali papiere, aj ich podpísali, no z 80-tisíc korún, ktoré niekde vyzbieral, nevideli ani korunu. Všetky peniaze skončili v jeho vrecku.

Na živote rodiny Gotthardovej niet čo závidieť. Bývajú v podnájme, za ktorý platia mesačne 10-tisíc Sk. Okrem Simonky majú ešte prváka Števka, dvojročnú Nikolku a mama bola v čase našej návštevy iba pár dní pred pôrodom ďalšieho bábätka. U starkého ešte žije najstaršia, 16-ročná Mina. "Keď zaplatíme neskutočne drahé bývanie, na živobytie, vrátane liekov pre Simonku, nám ostane mesačne asi 2500 korún. Z toho sa vyžiť nedá. Oporu nemáme ani v najbližšej rodine, i keď doma je rodičovský dom, kde by sme sa všetci pomestili. Blízki, hlavne otec, sa boja, že by sa mohli od Simonky nakaziť, preto domov ani na návštevy radšej nechodíme...," popisovala O. Gotthardová, prečo sa "blunkajú" po Košiciach hore-dolu a chodia z privátu na privát.

Istý čas žili na Luníku VIII. Odtiaľ sa dostali na Sládkovičovu ulicu, do sociálneho bytu. Bývanie bolo zlé, lebo Simonka už bola na tzv. udržiavačke, po prvom ochorení na leukémiu. "Potrebovala pokoj na lôžku, no keď po chodbe ubytovne pobehuje naraz 100 detí, o tichu možno ťažko hovoriť. Simonka medzitým začala chodiť do prvej triedy. Dosť často však v škole nebola, a tak potrebovala pomoc spolužiakov, aby si poodpisovala, čo sa učili. Rodičia však deti na Sládkovičovu nechceli púšťať...," pokračovala pani Oľga.

Po nejakom čase sa im podarilo odsťahovať sa na Sídlisko Ťahanovce, kde otvorili triedu pre telesne postihnuté deti, takže Simonka mohla chodiť tam. Lenže, dlho na tomto sídlisku nebývali. Dnes sú tretí mesiac v podnájme na Furči. "Byt sme hľadali ťažko. Kto vás zoberie s tromi deťmi a štvrtým na ceste? Naviac, každý chce nájomné aspoň tri mesiace dopredu. Odkiaľ naň vziať?," zapojil sa do debaty Zdeno Gotthard. "Odkedy sme v tomto byte, manželka nevedela poriadne spať. Strhávala sa zo sna, lebo predstava dať za bývanie 10-tisíc, je pre ňu čiernou morou. Pre mňa tiež, no inú možnosť momentálne nemáme."

Začalo sa to

modrinkami

Prvýkrát sa u Simonky ochorenie prejavilo v decembri 2001. Všetko sa začalo teplotami. K tomu nechcela jesť, v priebehu pár dní schudla 10 kíl. Bola malátna, pod očami a kolenami sa jej začali objavovať malé modrinky. "Vtedy som v televízii videla reláciu o deťoch trpiacich leukémiou," spomína mama. "I keď som nechcela pripustiť, že by snáď mohla mať niečo také i Simonka, príznaky boli podobné... Simonkin biologický otec sa mi vysmial, nech si nevymýšľam, ona chorá nie je. Ja som však po Vianociach, presnejšie 28. decembra, utekala s malou do nemocnice, kde si ju hneď nechali. Lekárka sa ma spýtala, či nechcem injekciu na upokojenie, aby som krutú správu o jej chorobe lepšie prijala..."

V nemocnici Simonka strávila niekoľko mesiacov. Podľa mamy mala však šťastie. Vyzdravela a mohla ísť domov. Všetci z toho mali obrovskú radosť. Potom sa však stalo to, čo sa podľa O. Gotthardovej rozhodne nemalo stať. "Hoci pri narodení bola zaočkovaná proti žltačke, detská lekárka rozhodla, že ju treba pichnúť po chorobe znovu. Dva mesiace od zaočkovania, teda v marci 2006, ochorela Simonka znovu. Na tú istú diagnózu," vyslovila mama kruté slová. Na onkológii boli prekvapení, že sa jej choroba vrátila, lebo domov od nich išla v poriadku.

"Niektorí lekári tvrdia, že očkovanie nemôže byť dôvodom návratu choroby, ale mňa ako matku nikto nepresvedčí o opaku. Som si istá, že práve očkovanie jej chorobu prinavrátilo. Vlastne v oboch prípadoch Simonkinho ochorenia sú na vine lekári. Pri prvom ju lekárka predávkovala liekmi, z čoho dostala opuch mozgu. Keď som chcela vedieť, čo s dcérkou urobila, lekárka priznala, že Simonka bola bacuľatá a silná, a tak si myslela, že jej organizmus znesie aj vyššiu dávku lieku." V skutočnosti však najprv dostala spomínaný opuch a po pár mesiacoch choroba prepukla do leukémie. Opuch sa prejavil v máji 2001 a leukémia v decembri.

O. Gotthardová je presvedčená o svojej pravde aj preto, že sa záhadným spôsobom Simonkina zdravotná karta stratila. Presnejšie, nielen jej, ale aj Števka a Nikolky. "Prečo zmizli? Nie je na tom niečo čudné? A prečo lekárka, ktorá jej opuch spôsobila, už v Košiciach nepracuje? Nie je to tak, že na mojej dcérke chcel niekto odskúšať, ako jej organizmus znesie vyššiu dávku lieku? Nuž, a keď sa vytvoril opuch, zrazu sa všetci stiahli?"

Podobne to podľa nej bolo aj so zaočkovaním proti žltačke. Keď sa na onkológii pýtala iných mám, či dali deti zaočkovať, odvetili - nie. "Ja som súhlasila, z čoho mám teraz výčitky svedomia. Netušila som, že nie každému lekárovi sa dá veriť, lebo nie každý človek v bielom plášti je pravým odborníkom..." Keby mali Gotthardovci peniaze na súdy, dali by všetko okolo Simonky vyšetriť. Zatiaľ však majú podľa nich lekári šťastie, lebo keďže niet peňazí, niet ani pravdy...

Keby nebolo Simonkinej choroby, všetko by bolo inak. Z. Gotthard mal totiž prácu. Síce len na zmluvu, no predstavovala istotu s príjmom takmer 19-tisíc čistého mesačne. A to mu zmluvu šéf pravidelne predĺžoval, čo dokazuje, že s ním bol spokojný. Keď Simonka ochorela, mama s ňou musela byť v nemocnici. Doma však mali dve ďalšie deti, ktoré nemali s kým byť. Zdeno preto nechal prácu a staral sa o deti, z ktorých Števkovi a Simonke nie je biologickým otcom.

"A predsa sa o ňu stará viac ako vzorne. Lepšie ako jej pravý otec, ktorý, keď sa dozvedel o jej chorobe, sľúbil, že bude dávať viac ako súdom určené výživné. Akosi však na to zabúda," otvorene kritizuje pani Oľga, ktorá vie, že si svojím ostrým jazykom robí nepriateľov. Iná však nevie byť. "Od malička sa na mňa sype len to zlé. Zrejme som už pri narodení nestála v tom rade, kde sa dávali do vienka šťastie a peniaze, ale len ťažké bremená."

Števko, ktorý je teraz prvák, mal tiež zdravotné problémy, prestával vidieť, hrozila operácia. Dvojročná Nikolka mala zase pri pôrode vykĺbenú nôžku. "Bála som sa, že ostane mrzáčik. Bojovala som do poslednej chvíle a doslova som lekárovi, keďže sme s ňou tri mesiace chodili po ortopédii, prikázala, ako jej má dlahu priložiť. Nakoniec hundrajúc počúvol a dnes nemá dcérka s chodením problémy. Nie je to všetko akési začarované...?"

Gotthardovci by sa radi presťahovali späť na Sídlisko Ťahanovce, aby Števko nemusel do školy dochádzať a každý deň ho niekto vyprevádzať a znovu po neho chodiť. Cestovanie stojí tiež peniaze. Simonka by takisto mala školu bližšie. Úplne najradšej by si však kúpili malý domček, hoci len s jednou izbou a kuchyňou. V Košiciach vidno veľa prázdnych a Zdeno sa roboty nebojí, postupne by ho opravil. Už by žili vo vlastnom a nemuseli ktovie ako dlho platiť nekresťanské peniaze za nájomné niekomu cudziemu. Žiadna banka im však pôžičku bez stáleho príjmu nedá, a tak o domčeku môžu len snívať...

Už nechce

nemocnicu

Kým sme sa rozprávali, Simonka sa pomaly upokojila, a už nielen počúvala, ale nesmelo sa i sama rozhovorila. Spomenula, že so Števkom sa doma občas naťahujú, pretože jej berie koníka. "Je to gumená hračka, ktorú mu nechcem dať, lebo je môj. On ma však nepočúva. A ešte chcem byť zdravá, aby som sa mohla hrať s deťmi, chodiť do školy, behať, tancovať, pretože rada tancujem. A už nechcem nemocnicu," zhrnula svoje túžby do pár viet.

Najmä slovo "nemocnica" nechce ani počuť. Hneď vidí pred sebou hadičky, injekcie, bolesť, strach a izbu, z ktorej nemôže odísť, i keby chcela. Smutno jej bolo i z dievčaťa, s ktorým na izbe ležala. Nemalo chuť sa hrať, bolo nekamarátske. "Asi to bolo preto, že malo tmavšiu farbu ako moja. Lenže mne bolo tak smutno a dlho..."

Chodiť na onkológiu od roku 2001, to dá zabrať dospelému a nie dieťaťu ako je Simonka, podotkla mama. A perspektíva? Nikto nevie. Simonka skončila ožarovanie a od januára bude 12 mesiacov na udržiavačke, čo znamená, že nemusí byť v nemocnici, ale doma. Silné lieky však stále treba brať a uvidí sa.

"Do školy ísť nemôže, učenie treba vybaviť. Keď škola nebude mať učiteľku, ktorá bude k nám chodiť domov, niekoho musíme zohnať. Kto to však bude platiť, to je naša ďalšia nočná mora." Kým sú výsledky krvného obrazu zlé, Simonka podľa mamy medzi deti nemôže. Stačilo, že by chytila nádchu a už by to bol pre ňu vážny problém. Ani samú, bez dozoru, ju nemôžu nechať. Nedávno tiež začala z ničoho nič krvácať. "Zdeno šiel práve po Števka do školy a aby sa Simonka nezľakla, čo sa deje, pri výťahu som mu nechala odkaz, aby okamžite zavolal záchranku, lebo krvácanie neviem zastaviť. Kto neprežíva každý deň s onkologicky chorým dieťaťom, ten nepochopí, čo všetko sa môže stať a ako blízko je smrť."

Na prvý pohľad by o Simonke len málokto povedal, ako vážne je chorá. Už aj vlásky jej začínajú rásť... Keď sme mali prísť, vyobliekala sa, dokonca aj líčka si prifarbila na červeno, nech nevidíme, aké sú v skutočnosti bledé. Okolo očí zase pridala niečo drobné striebristé, nech vyzerajú, že žiaria. I keď v skutočnosti z nich vyžaruje vážna dospelosť. A smútok. Zažila príliš veľa, aby mala dôvod na úsmev. Podobne ako mama Oľga a jej partner Zdeno, ktorí sa musia každý deň obávať o Simonkin život. "Zažili sme už okolo nej príliš veľa. Keď sa normálny človek nad tým zamyslí, chce sa mu plakať..."

Gotthardovci to majú skutočne v mnohom zvláštne. Aj v ich vlastnom živote, pretože boli manželmi a potom sa na istý čas rozišli. Každý mal svojho partnera, ale opätovne sa zišli a teraz žijú spolu. "Niekto sa možno pozastaví nad tým, načo máme toľko detí, keď sa len trápime. Deti sú však to jediné, čo nás drží nad vodou. Dúfam, že o nich a muža nikdy neprídem. To by ma zložilo. Všetko ostatné vzácnejšie, vrátane šperkov a mobilov, už skončilo v záložni, ale to sa dá prežiť. Prísť však o nich, to by bol môj koniec," urobila bodku za takmer neuveriteľným rozprávaním o ich rodine Oľga Gotthardová.

Alžbeta LINHARDOVÁ

Autor: Konzervatórium Oslavovalo

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.