Niekedy musí stáť v ľadovej vode, inokedy lezie s kamerou na strom

Krvilačná grófka Alžbeta Báthoryová je večnou témou na knižné či filmové spracovanie. Jej krvavé orgie, ktorými si chcela zabezpečiť večnú mladosť a ktoré jej poskytovali sadistický pôžitok, sa svojou absurdnou mysterióznosťou stali fascinujúcou slovenskou legendou. Po stopách krutej Čachtickej panej chodil košický amatérsky filmár Vladimír Baran dva roky, aby nakrútil štylizovaný dokument, s ktorým vlani získal doma i v zahraničí viacero významných ocenení.

"Tajomné je toto miesto, magické aj vďaka tvojmu príbehu, grófka Alžbeta Báthoryová. Zlorečené tvoje meno, pretože krvavé sú tvoje stopy. Tu medzi týmito múrmi si vrátila Bohu svoju dušu. Kdesi tu počas letnej noci, 21. augusta 1614 si vyslovila jeho meno v nádeji na svoju spásu," týmito slovami, nesúcimi sa nad kamennými múrmi tajomného čachtického hradu, uvádza rozprávač diváka do deja 15-minútového dokumentu nazvaného Posledná noc grófky Alžbety.

Umelecky stvárnený dokument V. Barana zachytáva Alžbetu v poslednej hodine života, ako rozjíma nad životom. Polemizuje s Bohom o tom, či jej krvavé skutky boli správne alebo nie. Ako aristokratka žijúca v dobe, kedy život ľudí nižších vrstiev nemal veľkú cenu, je presvedčená o svojej nadradenosti. Myslí si, že aj ona má právo rozhodovať o živote a osude poddaných. Takto vidí krvavú grófku V. Baran. Myšlienka ako bude film vyzerať, mu napadla po noci strávenej na Čachtickom hrade. Vyšiel k hradným múrom, urobil si ohník a celú noc rozjímal... Vynárala sa pred ním predstava, ako tam v "domácom väzení" asi Alžbeta trávila posledné dni svojho života.

Zámerom V. Barana nebolo Báthoryčku rehabilitovať, ale pozrieť sa na ňu novým pohľadom, blízkym historickej realite. "Dva roky som o čachtickej panej študoval historické pramene. Bol som na miestach, kde vyrastala a žila. Najmä v maďarskom Sarvári, v Čachticiach ale i v Rakúsku, kde mala svoje majetky," vraví autor. Natočiť dokument o Bátoryčke vnímal ako dobrodružstvo. Kvôli historickým informáciám prekutral rôzne archívy, mestské i múzejné. "Vďaka tomuto filmu som spoznal viacerých ľudí, medzi nimi aj spisovateľa Andreja Štiavnického, ktorý o čachtickej panej napísal knihy. Stretli sme sa viackrát a dlho o Báthoryčke diskutovali."

Po štúdiu historických prameňov dospel k názoru, že celá hrôzostrašná historka o Alžbete Báthoryovej nie je taká jednoznačná, ako sa prezentuje. "Existujú názory, ktoré ju vidia iným pohľadom - ako nevinnú obeť politických intríg. Keď som si urobil schému historického vývoja toho obdobia, hlavne po Bočkayovom povstaní a dal som si to do súvisu s faktami, ktoré o Báthoryovej existujú, tak si myslím, že v tomto prípade zohralo veľkú úlohu politické pozadie a sociálno-spoločenské vzťahy vtedajšej doby."

Je známe, že Alžbeta bola veľmi vzdelaná, výnimočne bohatá a mimoriadne emancipovaná žena, ktorá sa nemienila podriadiť vtedajšiemu spoločenskému systému. "Hlavne, od roku 1604, keď ovdovela sa mala čo obracať, aby si uchránila svoje postavenie a majetok. V tomto období bolo spoločenským zvykom, že žena, ktorá ovdovela odišla do kláštora, alebo sa inak stiahla zo spoločenského života. Ona urobila presný opak. Je veľmi pravdepodobné, že sa zaoberala ľudovým liečiteľstvom, hraničiacim možno až s okultizmom. A práve toto mohlo byť proti nej zneužité."

Je možné, že na túto svoju činnosť používala aj ľudskú krv. V tom období si šlachtické ženy bežne vymieňali recepty na rôzne liečitelské odvary. "Jedna legenda dokonca hovorí, že bola zapletená do príprav na odstránenie cisára Rudolfa II., keď mala pripraviť jedovatý odvar," prezrádza V. Baran ďalší neznámy "fakt" z grófkinej minulosti.

Pri svojich cestách po stopách života Alžbety natočil V. Baran mnoho filmového materiálu, ktorý použil v dokumente. Postavy vystupujúce vo filme mu zahrali herci Divadla-v-pytli v českom Hrobe z dobrej vôle a bez nároku na honorár. Vyrobiť filmovú Báthoryčku mu trvalo okrem predošlej teoretickej prípravy asi jeden rok. "Scenár som písal pol roka. Dlho som totiž nevedel, ako mám námet filmu výtvarne poňať. Moje pôvodné predstavy boli ďaleko vyššie, náročnejšie. Chcel som v ňom mať napríklad dobový koč, pretože Alžbeta veľa cestovala. Kone som zohnal, koč však nie. Preto som svoje nároky musel zredukovať a prispôsobiť svojim nízkorozpočtovým amatérskym možnostiam."

Polohraný dokument o grófke mal veľký úspech u divákov i filmových odborníkov. Zaujal domácu i českú filmovú amatérsku scénu. Vyhral hlavnú cenu Benatecký Oskar na českej súťaži Benátky filmových amatérov 2006. Okrem toho mesto Krupka udelilo autorovi cenu diváka. "Český režisér Milan Ružička povedal verejne, že sa mu film veľmi páčil a vidí v ňom nový trend v amatérskej filmej tvorbe. To ma veľmi potešilo, lebo česká amatérska scéna je mimoriadne kultivovaná a je tam aj tvrdá konkurencia," približuje V. Baran. Aj na Slovensku dokument zožal úspech. V celoštátnej súťaži amatérskej filmovej tvorby a videotvorby Cineama 2006 získal hlavnú cenu a dostalo sa mu osobného ocenenia od slovenského režiséra dokumenárnych filmov Milana Homolku.

Ďalším úspešným dokumentom V. Barana bol film o košickom maliarovi Júliusovi Jakobym. Vlani získal 2. cenu na ARSfilm-e amatérov v českom Kroměříži a z medzinárodného bienále amatérskych filmárov Tatranský kamzík v Liptovskom Hrádku si autor odniesol čestné uznanie. Film bol nominovaný do kolekcie slovenských filmov, ktoré sa vlani prezentovali na najvyššej filmovej amatérskej súťaži - Svetovom festivale a kongrese neprofesionálneho filmu UNICA v Južnej Kórei.

Spomienkový medailón košického maliara vznikol náhodne. Inšpiráciu vnukol autorovi kamarát, ktorý je zberateľom maliarových obrazov. "Film vznikol relatívne rýchlo, za dva mesiace. Scenár je postavený na textoch knihy A. Marenčina - Košický pustovník, ktorá prezentuje jeho autentické rozhovory s J. Jakobym. Je v nej zachytený filozofický pohľad tohto umelca na svet a svoj život, jeho spomienky". Vo filmovom dokumente umelec spomína na to, ako v detstve odišiel do Ameriky a vrátil sa s ochrnutou rukou, na nedokončené štúdia v Budapešti, svoj život a tvorbu v Košiciach.

Musí udržať

pozornosť diváka

A kto je vlastne filmár, ktorý Košice reprezentuje na slovenskej i českej amatérskej filmovej scéne? Človek, ktorý je zamestnaný ako vedecký pracovník SAV v Košiciach. "Zaoberám sa výskumom pohlavných buniek," smeje sa V. Baran na znak toho, ako ďaleko má táto profesia od jeho koníčka. "Ako študent som veľa kreslil, maľoval a fotil. Môj strýc Rudo ma od malička učil vidieť svet trošku inak - z tej umeleckej stránky."

Obrazový vnem, vnímanie svetla, tvorbu kompozície si cibril už v detstve a neskôr pri maľovaní obrazov, či fotografovaní. K tomu pridal trošku samoštúdia o kamerovej technike, či strihovej skladbe, sebareflexiu a filmársky kumšt bol na svete. Systematicky sa filmárčením začal zaoberať pred 12 rokmi. Najprv klasicky - rodinným videofilmom. Keďže umenie je mu blízke, chcel, aby filmy z dovoleniek neboli len súborom záberov. Snažil sa dať do každého kúsok seba, svoju originalitu. A tak aj klasické rodinné videá boli natáčané podľa scenára a zostrihané tak, aby pozerať ich bolo príjemným zážitkom.

V. Baran natočil šesť krátkych dokumentárnych filmov. Prvé ukázal odborníkom z profesionálnej filmárskej brandže a ich kritika mu pomohla posunúť sa kvalitatívne vyššie. Vyčítali mu predovšetkým slabiny v hlasovom doprovode, ktorý dokumentom uberal na kráse. "To som si narozprával sám, preto to tak aj vyzeralo. Film nie je len obraz a hudba, ale aj hovorené slovo. Dal som si poradiť a ďalšie dva filmy, Báthoryčku a Jakobyho mi nahovorili priatelia profesionálne, svojim kultivovaným slovným prejavom. Okamžite sa to odrazilo na kvalite filmu."

Natočil aj filmy o Spišskom hrade, o hrade v Starej Ľubovni, drevenom kostolíku v Inovciach, o prírodných krásach Vihorlatu. "História, ľudová kultúra a príroda Slovenska sú moje tematické a filmové záujmy. A naša sa krajina sa má čím prezentovať. Je veľmi fotogenická a tak nedostatok filmových námetov mi snáď nehrozí. V šuplíku ich už zopár mám."

Amatérske filmy, ktoré sa uchádzajú o umiestnenie na súťaži neprofesionálnych filmov nesmú spravidla svojim rozsahom presiahnuť 20 minút. Aj keď sa tieto filmy zdajú byť až smiešne krátke, vyrobiť ich znamená pre človeka, ktorý je v jednej osobe kameramanom, zvukárom, strihačom, scenáristom a dramaturgom, obetovať im mnoho síl, času i peňazí. "Aj dve minúty v dokumentárnom filme je šialene dlhá doba. Treba ich totiž vyplniť tak, aby som diváka udržal v pozornosti," približuje náročnosť svojej filmovej tvorby.

Prvým a nekompromisným kritikom ale aj spolutvorcom je manželka. Tá mu vždy na rovinu povie, čo si myslí. Manžela však absolútne podporuje. Spolu chodia na výlety, na ktorých on sníma zábery pre nové filmy. Tie dobré sa nedajú urobiť doma na gauči, treba za nimi chodiť... Kvôli peknému snímku je V. Baran ochotný podstúpiť aj obete. "Niekedy musím napríklad vojsť do ľadovej vody alebo umiestniť statív s kamerou na strome. Na jednom českom hrade sa mi stalo, že správca hradu na mňa nepríjemne vybehol, keď sa mu zdalo, že nie som bežný turista. V Slovenskom raji stačilo málo, aby mi do potoka spadla kamera, keď sa mi zošmykol statív. Musel som byť veľmi rýchly, aby som ju zachytil, než by zmizla pod hladinou. Radšej som sa okúpal ja ako ona," opisuje svoje filmárske zážitky.

Ďalšie bosorky

V súčasnosti má V. Baran v domácej "strižni" rozrobený ďalší film. Je o bosorkách. "Film ukazuje šialenosť krutosti a iracionalitu inkvizičných procesov zbavených kresťanských ideálov ľudskosti. Námet sa viaže na obdobie polovice 18. storočia, kedy boli v Krupine v roku 1741 upálené posledné tri bosorky." Bolo to zaujímavé historické obdobie plné paradoxov. Na jednej strane sa v spoločnosti rozvíjali moderné myšlienky osvietenectva, ktoré išli ruka v ruke s novými pokrokovými objavmi a na druhej strane sa v Uhorsku ešte stále prenasledovali pôrodné babice či ľudové liečiteľky...

Scénaristická príprava zabrala takmer rok. V tomto štylizovanom dokumente účinkujú poloprofesionálni herci zo spominaného Divadla-v-pytli, ale aj neherci - priatelia. Natáčanie hraných scén trvalo štyri dni, ale ich príprava bola náročnejšia. Filmovanie sa pritom muselo podriadiť počasiu a ročnému obdobiu. Čakalo sa na to, kým listy zo stromov opadnú, aby sa vytvorila žiadaná pochmúrna jesenná nálada. "Upaľovanie nebola žiadna romantika, takže som v snímke nemohol mať žiadne rozkvitnuté stromy, či modrú oblohu..."

Amatérske filmovanie je finančne aj časovo pomerne náročným koníčkom. "Prináša mi však radosť z tvorby a mnoho nádherných zážitkov. Učí ma dívať sa na svet trochu inými očami. Moja filmová tvorba mi poskytuje možnosť vyjadriť sa a snáď aj poukázať na hodnoty, ktoré tu existujú a ktoré by sme mali v sebe kultivovať."

Andrea BOŽINOVSKÁ

Autor: Konzervatórium Oslavovalo

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.