Za dovolenku v Rumunsku ich Dán Knudsen vo finále majstrovstiev sveta zarezal

"Napísať knižku o hádzanej bola myšlienka Laca Nemca, zástupcu riaditeľa na elektrotechnickej priemyslovke v Prešove, kde sme spolu učili. Vyšla po mojich tretích majstrovstvách sveta v Prahe, kde sme po dvoch strieborných medailách mali ambície získať prvý raz titul. Ale po prehre s Rumunmi sme skončili až na treťom mieste. Preto som tú knihu končil slovami, že na najbližšom šampionáte vo Švédsku by sme sa už konečne mohli stať majstrami sveta."

To želanie sa Antonovi Frolovi splnilo. Bola sobota, 21. januára 1967, pár minút po siedmej večer, keď švédsky rozhodca Janerstam na västeraskom betóne ukončil finálový zápas 6. majstrovstiev sveta ČSSR - Dánsko. O pár minút neskôr už hráči v bielych dresoch dvíhali nad hlavu trofej pre najlepšie mužstvo sveta. Ešte nikdy predtým sa nestalo, aby niekto vybojoval titul bez straty jediného bodu. Cestu k zlatu vydláždilo šesť víťazstiev, nad Francúzskom 25:10, Tuniskom 23:10, Dánskom 24:14, Švédskom 18:11, Rumunskom 19:11 a opäť Dánskom 14:11. Tridsaťdvaročný Frolo, vtedy ešte hráč Tatrana Prešov, bol jedným zo štyroch Slovákov v mužstve Bedřicha Königa. Dnes má už 72 rokov, a tie okamihy šťastia okrúhlych štyridsať. Finálový zápas s Dánmi bol jeho posledným v drese národného mužstva. Obliekal ho celých jedenásť rokov.

Francúzov sme učili

"Do národiaku som sa dostal v roku 1956, keď si ma na jednom štvorstretnutí v Plzni všimol ústredný tréner Bahník. Prvý medzištátny zápas som hral v Paríži proti Francúzom. My sme ich vtedy ešte učili hrať hádzanú. Spomínam si na jeden moment, po ktorom ľudia na tribúnach besnili. Hráč Dukly Šamánek mal svoju špecialitu, strelu zadovkou, otočkou. Samozrejme, vždy si na to vyhliadol dobrý strelecký uhol, ale v Paríži to skúsil z krídla, z deviatich metrov, takmer z čiary. Brankár stál pri žrdi, ale ruky mal spustené, lebo vôbec odtiaľ nečakal strelu. Odkrytý mal len malý priestor medzi brvnom a hlavou. Predstavte si, Šamánek tam zadovkou presne trafil. Doslova ho učesal, ale vystrelil tak nečakane, že brankár loptu ani nezaregistroval. Vôbec nevedel, že ju má už v bráne. Diváci doslova šaleli," vraví Anton Frolo, že československá hádzaná patrila kedysi k absolútnej svetovej špičke, na reprezentačnej i klubovej úrovni.

"Veď s Duklou Praha, kde som dva roky vojenčil, sme vyhrali prvý ročník Pohára európskych majstrov, v parížskom finále sme porazili švédsky Västeras." A o medaily zo svetových šampionátov sa dlhé roky delili Čechoslováci s Dánmi, Švédmi a Rumunmi. "Aj Sovieti boli veľmi nepríjemným súperom, ale na medailové pozície to nikdy nedotiahli."

Sám vojak v poli

Anton Frolo má medaily zo všetkých štyroch svetových šampionátov na ktorých štartoval. "Trikrát som bol sám vojak v poli, lebo som bol jediným Slovákom v reprezentačnom družstve na majstrovstvách sveta." Mal 24 rokov, keď ho nominovali na prvé, v päťdesiatomôsmom do NDR (pre tých mladších, pod skratkou NDR sa kedysi ukrývala Nemecká demokratická republika). "V Magdeburgu nás v boji o zlato vytrieskali Švédi, keď sme proti nim doplatili na našu taktiku. Mali sme v mužstve aj dobrých obrancov, takže sme spoliehali na to, že švédskych strelcov zblokujeme a ťažiť budeme z dobrého protiútoku. Lenže, nič sme nezblokovali a Švédi nás rozstrieľali z diaľky. A ešte dvoch z nás, Klema a mňa, aj odrovnali, po tých strelách nás ešte aj pekne obtiahli po tvári. Na titul si tam brúsili zuby domáci Nemci a nás dosť podceňovali. Vraj ´manschaft ČSSR ist gut, aber keine klasse´. No dokázali sme im, že sme aj trieda, keď sme ich v semifinálovej skupine porazili."

Zatiaľ čo našim hráčom bolo ľúto, že sa z Nemecka vracajú bez titulu, hoci ho mali na dosah, doma to brali ako veľký úspech. "Cestovali sme vlakom, a keď sme prestupovali na hraniciach, vítali nás kvetmi a vyhrávala kapela. Ľudia jasali a boli prekvapení, že my vystupujeme z vlaku takí smutní."

Aj ďalší šampionát hostilo Nemecko, lenže tentoraz Západné. Skončil sa s rovnakým efektom pre naše farby, iba čo nás v Dortmunde o zlato pripravil iný súper - Rumunsko. "Mali sme už dobré meno v hádzanárskom svete, tak nám pán Wadmark zo Švédska, člen svetovej federácie ponúkol, že si môžeme na finále vybrať rozhodcu. My sme sa rozhodli pre Dána Knudsena, ktorý nám pískal pred šampionátom prípravný zápas s Rumunskom. A veľmi dobre. Vôbec im nedovolil tvrdú hru, ktorou boli známi. Tuším sme vtedy vyhrali o osem gólov. Vo finále nás však pán Knudsen zarezal ako siroty. Nechal Rumunov hrať ich zdržiavačku aj desať minút, polčas sa skončil výsledkom 3:3 a celý zápas, po dvojnásobnom predĺžení, iba 8:9. Bez povšimnutia nechal aj ich tvrdosť, čo som sám neraz pocítil. Až neskôr vyšlo najavo, že oni mu, aj celej jeho rodine, predtým zaplatili dovolenku v Rumunsku..."

Medailový hetrik mal konečne dostať zlatý odtieň o tri roky neskôr, v marci v roku 1964 sa totiž 5. majstrovstvá sveta hrali v československých halách. "Nebyť opäť tých nešťastných Rumunov," spomína A. Frolo. "Tentoraz sme im podľahli už v boji o finále, keď nás rozstrieľal Moser. Spoliehali sme sa, že ho vychytajú brankári a my budeme dávať góly z protiútokov. Vôbec sme ho nedokázali ubrániť. Bol to inteligentný chlapík, pôvodom Nemec, k nám bol vždy kamarátsky. Keď sme ich na predošlom šampionáte porazili v skupine, tak prišiel za mnou a pogratuloval mi so želaním, aby sme sa stretli i vo finále. Tak sa aj stalo."

Na recepciu s obuvákom

Osudový súper sa nám priplietol do cesty aj v tom Švédsku. V semifinále. A bol to vraj vrchol šampionátu, odborníci i diváci mu dali prívlastok - predčasné finále. "Bolo to pre nás oveľa ťažšie ako finálový duel s Dánmi, ktorých sme bez problémov porazili už v skupine, Rumuni mali totiž vždy vynikajúcich strelcov, ktorí sa veľmi ťažko bránili." V pamätnom semifinále nasúkal do našej brány skvelý Gruia 11 zo sedemnástich rumunských gólov. "Ten náš västeraský titul by som nazval asi tak: kde sa dvaja bijú, tretí zvíťazí. Mnohí tipovali, že vo finále sa stretnú Severania, domáci Švédi s Dánmi. Ale keď to vyšlo iba Dánom, švédska diplomacia samozrejme nechcela dopustiť, aby sa ešte stali aj majstrami sveta. Preto nasadili na finále švédskeho rozhodcu. Ten však pískal seriózne, veľmi objektívne, s takým rozhodovaním som sa na majstrovstvách sveta nestretol."

O historickom zlate Čechoslovákov rozhodlo bojovné srdce. "Do zápasov sme dávali úplne všetko, išli sme na doraz psychicky i fyzicky, takže po každom stretnutí sme boli totálne vyčerpaní a dlho do noci sme nedokázali zaspať. Aj preto nám kapitán Mareš pred finále neustále pripomínal, aby si každý dával pozor na dres, aby ho nezabudol niekde na hoteli, lebo do haly to bolo autobusom dosť ďaleko. A keď sme tam dorazili, zistil, že ho nemá on. Našťastie, taxík mu ho včas doviezol. No nielen on bol z toho vyčerpania roztržitý. Keď už bolo po všetkom a pred nami bola iba recepcia, rozrehotal nás Rudo Havlík. Ja som sa vždy rýchlo obliekal, aj vtedy som vo vestibule chvíľu čakal na ostatných, keď tu vidím prichádzať Ruda. Bolo to také vysoké chlapčisko, veľký fešák, tak mu chvíľu trvalo, kým sa vyobliekal. No niečo sa mi nezdalo na jeho topánke. Kukám mu na tú nohu, čo mu tam trčí, a keď prešiel okolo, vidím, že je to veľký obuvák. Zabudol ho vytiahnuť, keď si topánky obúval."

Muž z plagátu

Ružomberský rodák Anton Frolo načal svoju klubovú kariéru v Michalovciach, zažil zlaté roky prešovskej hádzanej i dve vojenské sezóny v chýrnom mužstve pražskej Dukly. Košičanom, už po rozlúčke s reprezentáciou, zas pomáhal vybojovať prvoligovú príslušnosť. Odvtedy žije v Košiciach. Ako tréner potom dotiahol železiarov k dvom titulom federálnych šampiónov. Zaslúžil sa o rozvoj ženskej hádzanej v Prešove i v Košiciach, roky sa piplal aj s tunajšou mládežou. Dodnes je akýmsi patrónom žiakov súkromnej obchodnej akadémie, medzi ktorých chodí s velikánskou knihou, kde je celý jeho športový život. "Zoznamujú sa s tou históriou, a potom sa pokúšajú písať nejaké články."

Námetov je habadej, veď ktorýže zo slovenských hádzanárov mal takú kariéru ako on. V šesťdesiatych rokoch minulého storočia patril medzi najlepších pivotov sveta. "Veľmi veľa zápasov na majstrovstvách sveta som hral bez striedania, tréneri ma dosť využívali aj z hľadiska obrany, pretože som bol dobrý osobkár. Keď sme hrali v oslabení a potrebovali sme uplatniť zdržiavaciu taktiku, vedel som nafilmovať pád, vyťažiť z toho vylúčenie súpera. Naša hádzaná bola všeobecne považovaná za najtechnickejšiu na svete. A to sme vedeli aj využiť. Napríklad proti Švédom, ktorí boli vysokí a mali vynikajúcu streľbu z výskoku, ale nevedeli napríklad obísť hráča. Prišiel som na to a navrhol som trénerovi, aby vysunul obranu hneď na troch hráčov, a oni boli z toho hotoví, nevedeli si s tým poradiť. Osobka mi sedela, pretože som bol veľmi rýchly, začínal som totiž v jedenástkovej hádzanej a tam sa na futbalovom ihrisku hrala osobná obrana po celej ploche. Z gymnastiky som mal zas ohybnosť, takže aj keď sme hrali na betóne či asfalte, nepotreboval som chrániče. Nosil som ho iba na pravom kolene, aj to len preto, aby som si ho chránil pred nárazom so súperovým kolenom."

Jeho postava bola dokonca ústredným motívom oficiálneho plagátu k pražskému svetovému šampionátu v roku 1964. "Na ústredí ČSZTV v Prahe viseli na chodbe nejaké fotografie športovcov, medzi nimi aj moja. Vybral si ju jeden Pražák, a použil na svoj plagát, s ktorým vyhral konkurz. Tak som sa tam ocitol. Mal som doma vari štyri, ale zachrániť sa mi podarilo iba jeden, ktorý som si dal zarámovať," dovliekol ho, ako dôkaz, do našej redakcie.

Zo šestnástky hádzanárskych šampiónov si ten kúsok švédskeho zlata nestrážia už traja, Vladimír Seruga, František Arnošt a Martin Gregor. V roku 1990 zomrel aj muž, ktorý im k nemu ukázal cestu, tréner Bedřich König. Sme vraj prví, ktorým Anton Frolo s tou svojou medailou pred fotoaparátom zapózoval. A hoci ten čas letí ako vietor, a on už nie je najmladší, určite ju príde ešte raz ukázať. "Keď bude mať náš titul majstrov sveta z Västeras päťdesiat..."

Bohuš MATIA

Autor: Konzervatórium Oslavovalo

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.