roku vydal CD a DVD Pavol Hammel v Aréne, kde predstavuje hity, názory a prierez svojej tvorby a života od svojich začiatkov po súčasnosť. Veselý človek, plný životného elánu a milujúci humor. Keď na neho v kaviarni pokrikovali podgurážení muži, Pali, Pali, odzdravil sa a skomentoval, že horšie by to bolo, keby kričali Peter Nagy. Pavol Hammel.

Na ples v Košiciach ste došli až okolo 01.00 hodiny po polnoci, lebo ste ešte stihli odohrať ples v Bystrici. Potom ste hrali do 4 rána a teraz (o 9.00 hod.) sedíme v kaviarni a raňajkujete. Zvládate také životné tempo a nasadenie?

- Ale áno, čoby nie. Žijeme preto, aby sme robili také "hovadiny".

Nevyčerpáva vás to? Predsalen, už nemáte osemnásť...

- Asi áno. Vyčerpáva, no už viem odhadnúť, kde mám svoje hranice, limit. Nepracujem takto zase týždeň vkuse. Nehanbím sa povedať, že z takýchto víkendových akcií žijeme. Normálny človek, hudobník, urobí koncertov možno päť do roka a tým umelecká činnosť končí. Potom sme závislí napríklad aj od plesov.

Chodíte na ne aj súkromne?

- Málokedy. Ale keď už aj ideme, tak s kamarátmi. Keď je dobrá zábava, nemám problém vyjsť na pódium a vystúpiť, aj keď to nebolo plánované. Inak mám od plesov dosť ďaleko, najmä od takých, ako je ples v Opere, kde sa každý chystá, kupuje si róby a potom sa tam ukáže.

Aký druh zábavy teda preferujete?

- Určite som rád v spoločnosti priateľov, podľa možnosti mimomuzikantských, aby sme sa nezaoberali robotou. Ale keď tak nad tým uvažujem, zabávam sa celý život. Moja práca mi umožňuje to, že si ňou spríjemňujem tento kolobeh.

Keď sme už pri práci, označujú vás za legendu slovenskej populárnej hudby. Ako vnímate tento prívlastok? Nie je príliš zaväzujúci?

- Ja myslím, že vôbec nie je zaväzujúci. V dnešnej dobe sa dáva kadekomu.

Ale v dobe, kedy ju prisúdili vám, mala istý význam...

- Áno, bola trochu iná doba. Peter Šťastný mi raz povedal, že ja nie som legenda, ale dokonca ikona. Takže legenda sa môže strčiť. (smiech)

Ako vnímate túto dobu? V správach samé vraždy, násilie, to asi za "vašej éry" nebolo až také časté...

- Pravdu povediac, nezaoberám sa tým. Keby som nad tým rozmýšľal, zahrabem sa do izby a strelil by som si guľku do hlavy. Myslím si, že za môjho mládí bolo toho tiež neúrekom, ale nehovorilo sa toľko o tom.

Kráčate s dobou, čo sa týka moderných technológií? Nerobí vám to problém?

- Vyznám sa v nich do tej miery, kým ma to nezaťažuje. Neviem, akú kubatúru má moje auto, lebo ma to nezaujíma. Čo sa týka mobilov, okrem telefonovania na ňom nerobím nič, lebo neviem. Na počítači si viem akurát tak otvoriť internet, aj to sa mi málokedy podarí. Keď mi chce niekto poslať mejl, musí mi naskôr zatelefonovať, že otvor si ho, lebo sám od seba si nepozriem. Považujem tieto vymoženosti za veľkú výhodu, ale nenechám sa nimi zotročiť.

Aké životné obdobie vo svojom živote považujete za naozaj vydarené? Možno to, keď ste boli na hudobnom výslní?

- Ale no tak pozor! Vrchol mojej slávy ešte len príde! (smiech)

Takže žiadne také, ktoré by ste chceli vrátiť?

- Chcel by som vrátiť čas. Kadejakí mudrlanti vždy hovoria, žeby chceli vrátiť čas, ale ponechať si svoj terajší rozum. To je somarina. Ja by som chcel byť taký istý múdry, ako keď som mal dvadsaťpäť. Všetko by som chcel vrátiť preto, lebo rád žijem. Chcel by som to všetko ešte raz celé prežiť, so všetkými prúsermi, problémami a všetkým.

Aké životné obdobie prežívate momentálne?

- Vynikajúce. Ja som tak pozitívny s šťastný človek, že sa teším z každého dňa, keď sa zobudím. Aj keď si uvedomujem, ako je tu ťažko. Svoje obdobie nenazývam jeseň života, ale jar smrti.

To je trošku prehnané nie?

- Áno. Veď Korzár je humoristický denník, nie?

No, poďme radšej na iné témy. Koľko gitár ste už zničili?

- Nezdevastoval som ani jednu. V Prahe je jedno také múzeum československej pop hudby. Je tam už asi desať rokov a nachádza sa tam moja úplne prvá gitara z roku 1964. Potom som niektorú predal, niektorú som venoval dcéram a momentálne mám asi štyri, no používam len jednu, s ktorou všade hrávam. Ani na toto nie som zaťažený. Neviem ani názov firmy, ktorá ju vyrobila, to by som sa musel pozrieť. Ale je dobrá.

Keď ste spomenuli múzeum, vraj v jednom na Devíne v Bratislave vystavujete svoju maliarsku zbierku. To sa stalo ako?

- To je opätovne ďalšia z mojich hovadín. Bola to stávka. Mám veľa kamarátov výtvarníkov a raz som im tak povedal, chalani, preboha, keď mi dáte plátno a farby, tak tiež budem maliar. Tak aj bolo. Sú to asi tri roky, čo som začal. Nie som však seriózny umelec, aby si niekto nemyslel, že tu machrujem. Páči sa mi to. Teraz maľujem, no, ako by som to nazval, naivistickú abstrakciu.

S čím ste začali?

- Začal som s takzvanými krvnými obrazmi. Jedna lekárka mi raz povedala, že mám krásny krvný obraz. To spojenie sa mi zapáčilo. Keby ste mi teraz povedali, koľko máte erytrocytov alebo leukocytov, ja vám to hneď namaľujem. Ale za tým môžem namaľovať hocičo iné, to je na tom fantastické.

Myslíte si, že sa vaše obrazy vystavujú preto, lebo ste Hammel?

- Vystavujú je silný výraz. Bol som niekde v Holíči, Banskej Štiavnici, dokonca v Berlíne, ale žeby sa vystavovali, no neviem. Je pravda, že jednu intenzívnu výstavu môžete vidieť na Devíne. Začal som však pekne. Kamarát z Nadácie výskumu rakoviny ma oslovil, urobili sme predajnú akciu, vyzbieralo sa asi dvesto tisíc a venovali sme to na kúpu prístroja.

Čím si ešte zarábate?

- Som spolumajiteľom agentúry, ktorá sa zaoberá sprostredkovaním, dovozom a vývozom umelcov na Slovensko. Naša " výkladná skriňa" sú Bratislavské džezové dni a okrem nich veľa iných vecí. No tým, že ja som majiteľom firmy, najskôr si musím na svoj plat zarobiť a až tak si ho môžem dať.

Vy ste ale vyštudovaný právnik...

- Áno. Bol som veľmi múdry a šikovný. Už vtedy som hrával, ale uvedomoval som si, že len tým sa neuživím. Tak som vyštudoval právo. Podľa mňa, každý semester dá na človeku vidieť, že nie je úplne blbý. Promoval som v roku 1972 a diplomovku som robil o ochrane autorských práv.

To sa vám celkom hodilo, nie? Teraz by ste sa k právu vrátili?

- Nie, načo. Je to zbytočné. To by som sa musel do toho znovu pozrieť, a to zatiaľ nehrozí.

Pri fotení na plese ste zo seba robili "šaška". Rád si sám zo seba uťahujete?

- Viete čo, anjelik? Základ je nebrať život príliš vážne. Všetko je absolútna sranda a pohodička. Život nemôžete hlboko prežívať a najmä nie slávu.

V poriadku, tak mi už len povedzte, aké máte plány do budúcnosti.

- No vydal som to DVD-čko, ktoré sa propaguje teraz. Bol to úžasný unikát. Hral som na dvoch miestach naraz a všade s inou kapelou. Najprv som hral s kapelou, ktorú som si zostavil z plného autobusu orchestrálnych muzikantov a druhý koncert je s Prúdmi.

Aké máte vzťahy s bývalými členmi Prúdov?

- Myslím si, že z mojej strany senzačné. Je pravda, že v Prúdoch sa vystriedalo veľmi veľa muzikantov, úprimne povedané, v tých menách sa už miestami strácam. Hovorievalo sa, že v Prúdoch hral každý, okrem Deža Ursínyho. Ale aj on tam hral, nahrali sme spolu platňu Vrabec vševed, dokonca aj spieval v zbore.

No a vaše súkromné plány? Trebárs letieť do nejakej vysnívanej krajiny, alebo tak?

- Netajím sa tým, že každoročne aj dvakrát idem do vysnívanej krajiny. Napríklad som bol minule v Malajzii, potom som si splnil svoj detský sen, plavil som sa na štvorposchodovej zaoceánskej lodi po Karibiku. Šla od Bahám cez Floridu, mala asi štyri zastávky.

Nemali ste pocity úzkosti, že nie je kam ujsť?

- Tá loď bola asi ako tento hotel. Vôbec som nepociťoval, že sa plavíme. Bolo tam asi 2000 ľudí a osemsto obsluhujúceho personálu. Je to vždy lepšie ako lietadlo. Tam sa tiež nedá vystúpiť za jazdy...

Keby sa náhodou niečo stalo, ste dobrý plavec?

- Nie extrémne, ale asi áno. Učil som sa plávať v Dunaji. Na petržalskej strane bolo také kúpalisko Lido. Tam sme si zložili veci a plávali sme proti prúdu. Pri Starom moste sme skákali do vody. Bol to dobrý tréning.

V akom špote ešte nie ste "gengľavý?"

- Dvakrát do týždňa hrávam tenis. Považujem za nutné spraviť niečo pre moju telesnú schránku, ktorej som vďačný, že to so mnou vydržala.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.