napáchané škody by sa dali vyjadriť len v astronomických číslach. Keďže sú však ľudské životy hodnota najvyššia a je údajne dokázané, že celoročné svietenie na cestách znižuje počet tragických dopravných nehôd, tak tých "minimálne 5" zachránených životov do roka (Pado) zápornú bilanciu, samozrejme, trochu relativizuje.

Ak ale odmyslíme túto záverečnú bodku, rátať sa dajú už len škody. Sú celkom značné. Hoci napríklad lobisti, ktorým sa novelou zákona o regulácii sieťových odvetví otvára cesta k odškodneniu za cenové výmery energií z roka 2003, určite neprerobili. Zvyšok štátu, čo im to zaplatí, už samozrejme áno. (Jahnátek prisahá, že do úvahy prichádza iba "nulový variant".) Škodlivá je však celá norma, ktorá je ďalším z už veľmi príznakových návratov do minulosti. Predovšetkým tým, že ÚRSO, ktorý je typickou inštitúciou na obmedzenie zásahov politikov do ekonomiky, sa podriaďuje de facto svojvôli vlády, ktorá získava také personálne kompetencie nad úradom, čo vylučujú jeho aj čo len formálnu nezávislosť. Minister hospodárstva by ani nemusel hneď robiť veľké rošády, ktoré už ohlásil na marec. Stačí, ak úradníci majú nad hlavou gilotínu permanentnej hrozby odvolania a stávajú sa vydierateľní. Nedá sa zároveň zamlčať, že istá nevraživosť politikov voči cenovým kalkuláciám monopolných dodávateľov energií má racionálne jadro. Štátny dirigizmus, cenový diktát politikov, sa však ešte nikdy nikde neosvedčil. Jedinou cestou k "férovým cenám" je rozbitie monopolov a skutočná liberalizácia trhu. (To sú, iste, stokrát obohrané frázy, ale spieva ich už napr. aj Brusel: Európska komisia navrhuje rozbitie "národných šampiónov" /Gas de France, EdF, E.ON, ČEZ/ a ich vertikálnych štruktúr).

Azda ešte škodlivejší nezmysel januárovej schôdze je schválenie zákona o tripartite. Ustanovenie celoštátneho orgánu, tzv. Hospodárskej a sociálnej rady ako fóra, na ktorom zamestnávateľské zväzy a odborári majú privilegované právo dohadovať dôležité opatrenia a zákony s vládou, je známka návratu ku korporativistickému štátu, v ktorom existujú lobisti rovní a od nich lobisti ešte rovnejší - zo zákona. Paradox je, že legislatívna úprava tripartity neexistuje ani v tzv. sociálnych štátoch Európy, na Slovensku túto hlúposť zaviedla prvá Dzurindova vláda ako úplatok KOZ za podporu vo voľbách. Druhá Dzurindova vláda nezmysel zrušila a teraz Fico - ako odmenu za podporu vo voľbách - to opäť zavádza. Hotovou pohromou je však v tomto paškvile až možnosť, ktorá za Dzurindu nebola - rozšírenie platnosti tzv. kolektívnych zmlúv na všetky zamestnávateľské subjekty v danom odbore. Teda aj tie, ktoré žiadnych odborárov nemajú a s nikým sa na ničom nedohodli. Stačí, ak sa dohodne zamestnávateľská loby s KOZ a vládou na celoštátnej úrovni a súhlas s plošnou aplikáciou kolektívnej zmluvy podpíše ministerka práce. Toto je dementný socialistický nonsens, likviduje sa trhová súťaž, keďže rôzni zamestnávatelia budú de facto povinní vyplácať rovnaké mzdy bez ohľadu na svoju konkrétnu situáciu.

Ďalšia škodlivina, ktorú sa koalícii podarilo cez novelu o tzv. tripartite presadiť, nebude otravovať len podnikateľské prostredie, ale celkovú kvalitu demokracie. Ustanovenie o tom, že rokovania vlády sú "neverejné", zrejme výrazne obmedzuje prístup občanov i novinárov k záznamom z rokovaní vlády. V paralelne prijatom paragrafe síce stojí, že úprava sa nedotýka pôsobnosti zákona o slobodnom prístupe k informáciám, potom však nie je jasné, prečo to vôbec do zákona prepašovali. "Neverejné" v zmysle, že fyzicky sú prístupné iba pre účastníkov a pozvaných hostí, boli zasadania vlády i doteraz. Úpornú snahu koalície utesniť tok informácií dokumentuje i poslanecký pokus o nepriamu novelu infozákona cez zákon o reklame, v ktorom Edita Angyalová navrhovala, aby "zjavne nerozumné" žiadosti úradníci nemuseli akceptovať. Je veľkým úspechom opozície, azda aj väčším ako schválenie novely o cestných komunikáciách, že vyvinula obrovský odpor a poslankyňa svoju hlúposť stiahla z rokovania (čo teda dokázalo prekvapiť). Naopak, krachom, ktorý sa očakával a aj nastal, skončil návrh SDKÚ na prijatie ústavného zákona o ochrane druhého piliera dôchodkov.

Miera škody, ktorú poslanci na januárovej schôdzi NR SR spôsobili Slovensku, je neodhadnuteľná už len preto, lebo v oblasti občianskych slobôd sa toho veľa vyčísliť (ako napr. zvýšenie nezamestnanosti kvôli kolektívnych zmluvám) nedá. Temer isté je, že táto schôdza bude patriť medzi tie najdrahšie pre daňového poplatníka.