bol preto pre slovenskú demokraciu nesmierne dôležitý deň. A ex post už môžeme povedať, že nie najhorší. Respektíve nie taký zlý, ako byť mohol.

Deväť vyvolených Ivana Gašparoviča, ktorých prechodným či trvalým bydliskom sa na nasledujúcich 12 rokov stanú Košice, je vcelku milé prekvapenie. Z materiálu, ktorý mu nespočetné kolá hlasovaní v parlamente dali k dispozícii, nie je prezidentov výber určite ideálny, to v žiadnom prípade, ale rozumnejší, než bolo všeobecné očakávanie. Keby sa Gašparovič prejavil v tejto voľbe ako reprezentant straníckeho pozadia a myšlienkového sveta, odkiaľ vyšiel a dodnes ich má vyryté na tvári, sotvakto by sa začudoval. Umelecký dojem z jeho doterajšieho pôsobenia zodpovedal krédu "cítim národne, myslím sociálne" a nezdalo sa, že by dokázal prekonať vlastné mentálne limity práve pri kľúčovom verdikte svojho päťročného mandátu. Zlovestné náznaky posilňovalo aj určité zdržiavanie, keď napriek tomu, že 17 mien už poznal dlhé mesiace, dal si ešte po zvolení osemnásteho v januári (Tibor Šafárik) dva týždne čas na "zvažovanie", v priebehu ktorého dvakrát dohadoval zoznam s koalíciou (teda so Slotom a Ficom). Podozrenie, že bol pod obrovským tlakom, sa dá tesať do kameňa.

Nevedno, aký prúd argumentov napokon rozhodol, že dvor v Košiciach nebude až taký "koaličný", ako byť mohol. Povedať, že Gašparovič včera vyslal signál o svojej kandidatúre na ďalšie funkčné obdobie, by bolo v tejto chvíli prisilné, ale skôr-neskôr sa zrejme ustáli názor, že vynechanie Harabina a Šafárika vyzerá ako pozdrav opozičným voličom. V priamej voľbe Gašparovič nemá žiadnu šancu získať podporu KDH, SDKÚ či SMK, to je pravda. Obídením dvoch najneprijateľnejších kandidátov sa však vyhol téme, ktorá by ho v kampani vystavila nepríjemným útokom. Výber, ktorý posiela do Košíc, môže naopak fungovať ako jeden z argumentov, že je "prezidentom všetkých občanov", čo mu po prvých troch rokoch v úrade už prestal veriť i obyvateľ Marsu. Týmto však prázdnu frázu vrátil akoby na stôl. Pričom, a to musel zvážiť Gašparovič dobre, palec k zemi pre Šafárika i Harabina určite neznamená, že by sa nejako výrazne zvýšilo riziko, že príde o podporu SNS a Smeru.

Je fajn, že prípadná stratégia prípadnej druhej kandidatúry sa takto stretla s národno-štátnym záujmom Slovenska. Pretože, hoci už to bolo povedané viackrát, nikdy nie je dosť: Harabin ani Šafárik nepatria na Ústavný súd. Dôvody, prečo nie, boli na tomto mieste vymenované desaťkrát u každého osobitne. Existuje, isteže, argument, že ako hlava všeobecnej justície narobí Harabin viac škody ako jeden z 13 sudcov ÚS. Možno áno. Nesporné však je, že nekompetentná politická nominácia vyzerá v exekutíve (kde nie je ani jediná, všakáno) takpovediac skoro normálne, kým na ÚS mimoriadne čudne. A nesmie nikdy zísť zo ztreteľa, že mandát ústavného sudcu je najdlhší zo všetkých priamych mandátov v slovenskej demokracii - 12 rokov, zatiaľčo v rezorte spravodlivosti sa dovtedy bude prepriahať ešte trikrát.

Ak niečo na Gašparovičovej listine predsa zdvihne vlnu nevôle, tak je to meno Petra Brňáka. Tu však stojí prianie naozaj vysoko nad možnosťami prezidenta. Ak sa totiž Brňákovi právom vytýka nielen jeho hlasovanie v kauze Gaulieder, ale aj jeho právne názory, ktorými v tom čase (ako predseda ústavnoprávneho výboru) bránil tento politický kriminálny delikt, tak treba povedať, že Gašparovič ako vtedajší predseda parlamentu a druhý muž HZDS sa na tejto hanbe podpísal ešte výraznejším písmom. Očakávať od prezidenta až takú hlbokú sebareflexiu, že by škrtol aj Brňáka, sa ozaj nedalo.

Gašparovičov výber netreba preceňovať, oceniť istým spôsobom však áno. Preceňovať sa nesmie, pretože k dobrému Ústavnému súdu máme ďaleko. Významné rozhodnutia, ktoré čakajú na košický dvor, si vyžadujú stopercentnú kvalitu, ktorú už spôsob voľby kandidátov v NR SR nedokázal zaručiť. Do baráže na stole prezidenta sa nedostali autority v profesii, pričom, naopak, aj medzi víťazmi sú právnici, ktorých najväčšou prednosťou je, že nevynikli v negatívnom zmysle tak, ako Harabin či Šafárik. Ak si uvedomíme, že súd v tomto zložení, až na skoršie odchody štyroch dávnejšie zvolených, bude rozhodovať o ľudskoprávnych kauzách, súlade zákonov s ústavou a pod. cez štyri volebné obdobia, nie je to iba neradostná perspektíva, ale azda aj hrozba možno väčšia ako krátkodychá Ficova vládna garnitúra. Ocenenie tento výber však zaslúži preto, lebo Gašparovič vynechal životnú príležitosť premeniť Ústavný súd úplne k obrazu politického prostredia, z ktorého sám vyšiel.