zásadne nevyjadrovali, ale prosrbské sympatie v danej kauze ani neskrývali. Tragikomické extempore ministra zahraničných vecí na eurovýbore NR SR, ktoré rozfúkalo debatu, čo by inak nikdy nezačala, naštartovalo obrat a dostihovú jazdu, kto väčšmi a zásadnejšie podporí srbskú pozíciu. Momentálne sme už svedkami fázy číslo 3, keď môžeme vyhlásiť, že Kosovo je prvá agenda od vstupu do EÚ, na ktorej sa zjednotili všetky "slovenské" politické sily (úvodzovky znamenajú, že mimo SMK). A, po druhé, že lásku k Srbom a nelásku k etnickému separatizmu prifilmovali asi ako futbalový útočník v šestnástke, ktorý sa zvalí na zem, pričom päť metrov od neho niet súpera.

Vo futbale je za takúto filmovačku žltá karta, v politike posmech a možno i drahšie poučenia do života. Kosovo je problém, ktorý si zaiste zaslúži diskusiu, ale nie humbug a šaškovanie na otvorenej scéne. Predovšetkým preto, že platí zásadná vec; aj keď je Slovensko zhodou okolností nestálym členom BR OSN, o osude Ahtisaariho plánu rozhodovať naozaj nebude. Riešenie môže vzísť iba z dohody veľkých hráčov: USA, Ruska a EÚ. Pričom stanoviskom únie bude podpora Ahtisaariho, na ktorej vôbec nič nezmení ani to, že Kubiš na stretnutí ministrov zahraničných vecí dosiahol vyhodenie jednej úplne nepodstatnej vety z uznesenia. Slovenské stanovisko, nech už bude aké chce, sa v konečnom dôsledku aj tak prispôsobí väčšine v únii, pretože blokovať (vetovať) ju nebude. Nič teda títo politici neovplyvnia, avšak cirkus, ktorý tu týždeň organizujú, posúva Slovensko k Rusku, čo je o to povážlivejšie, že svet ešte nevyšiel zo šoku z Putinovho studenovojnového prejavu v Mníchove.

Pozícia, na ktorej sa vytvára slovenský konsenzus, že "o Kosove bez stanoviska Srbska sa rozhodovať nedá" (Gašparovič), je kópia ruskej a nemá logiku. Keby sa našlo riešenie so srbským súhlasom, ktoré sa hľadá roky, nebolo by treba misie Ahtisaariho. Je úplne jasné, že ak sa Srbi s reprezentáciou provincie dohodnú, splnomocnenec OSN môže ísť do penzie či do inej trafiky v Bruseli či New Yorku. Ahtisaari a medzinárodné úsilie existujú len a len preto, lebo strany tohoto tragického sporu sa nevedia dohodnúť. A demonštrácie v Prištine i odpor Belehradu nasvedčujú, že sa nedohodnú ani na tomto pláne. Mier v Kosove teda buď nebude, alebo sa nadiktuje autoritou nadnárodných inštitúcií. To je politická realita, nie ilúzie, že jestvuje riešenie s požehnaním Tadiča, Koštunicu či nejakého iného srbského vodcu, ktoré by zároveň prijala aj albánska väčšina v Kosove.

Slovensko, samozrejme, má nielen nárok, ale i povinnosť formulovať vlastné stanovisko aj vtedy, keď váhu má minimálnu. Isteže netreba chodiť do Bruselu po štyroch. To, čo politici od Dzurindu po Fica stvárajú, však nie je štandardná tvorba národnej pozície, ale licitácia v populizme, zbytočné obnažovanie etnocentrického zmýšľania a škodlivý príklon k Rusku. A to všetko len preto, lebo minimálne dve strany zdvihli Kosovo ako vnútropolitickú kartu. Fico po návrate z Pekingu zareagoval tiež pudovo, zmietol Kubiša aj so Zalom, ktorí sa v prvom dejstve poklonili Ahtisaarimu. Takže miesto konfliktu, na ktorý sa nachystal a tešil Dzurinda, sa predháňajú v decibeloch, kto hlasnejšie povie ten istý názor, a zároveň okrikujú, že kto je viac falošný a perfídny v prosrbskom delíriu. Návrhy na parlamentné rezolúcie, či už SDKÚ alebo SNS, vrátane mimoriadnej schôdze, sú nielen predčasné, ale i škodlivé, pretože ohlasujú svetu, že kosovská otázka je pre Slovensko nejako extrémne citlivá, dôležitejšia ako stovka iných problémov, o ktorých žiadna rezolúcia nikomu nenapadla. Kto im môže potom veriť, že za ich kosovskou hystériou nie je len fóbia z precedensu pre maďarskú menšinu? Všetci globálni lídri si uvedomujú, že odtrhnutie územia by bol prielom. Na to netreba rezolúciu NR SR, ani slovenský rozum. Pravidlá, na ktorých stojí medzinárodné právo, treba rešpektovať. V balkánskych vojnách však došlo ku genocídam, etnocídam a zločinom nepredstaviteľných rozmerov, kde dohody medzi smrteľnými nepriateľmi sú ilúziou a preto sú priechodné už len neštandardné riešenia. Pričom vedúcim princípom nemôže byť akési predchádzanie precedensom, ale záruky, aby sa ľudia v Kosove už vzájomne nezabíjali a žili v mieri. To, že v akom štátoprávnom usporiadaní, je v tejto chvíli, bohužiaľ, kritérium druhoradé.