Prešova a Levoče začala budovať hustá sieť hospodárskych liehovarov, ktoré boli podstatne modernejšie ako pálenice. Liehovarníctvo sa stávalo výnosom a dôležitým ekonomickým priemyselno-poľnohospodárskym odvetvím v týchto regiónoch. Výroba liehu si takto nachádzala svoje uplatnenie na vidieku Spiša a Šariša.

Cieľom liehovarníctva bolo pomocou najnovších strojových zaradení a technológie zúžitkovať niektoré poľnohospodárske prebytky. V uvedených teritóriách to boli predovšetkým zemiaky. Lieh sa mohol vyrábať so súhlasom štátu aj z iných produktov, ako sú napr. obilniny. Pri výrobe liehu okrem hlavného výrobku boli dôležité aj vedľajšie produkty v podobe výpaliek a mlata, ktoré sa využívali pre kŕmenie hospodárskych zvierat, predovšetkým dojníc.

V liehovaroch sa vo vysokotlakových parákoch premieňal zemiakový škrob na cukor a v zakvasovacích kadiach sa uskutočňoval proces kvasenia, pri ktorom sa cukor premieňal na vysoko koncentrovaný lieh - etylalkohol. Okrem najnovšej techniky a technológie rozvoja liehovarníctva umožňovali nastolené podnikateľské aktivity v spoločnosti. Priaznivejšie podmienky pre rozvoj liehovarníctva boli v Čechách oproti Slovensku, ktoré boli až do roku 1918 súčasťou Uhorska.

Lieh vyprodukovaný v liehovaroch bol vtedy nepostrádateľný pre rozvoj priemyslu, zdravotníctva a časť jeho produkcie sa po rafinácii používala na priamy konzum. Štát zriadením liehovarov mal otvorenejšiu cestu k väčšej kontrole jeho množstva a kvality. V roku 1888 bol v Rakúsko - Uhorsku vydaný prvý liehovarnícky zákon, z ktorého podstatná časť prešla do programu liehovarníctva v nových podmienkach prvej ČSR. Vtedy bola ustanovená aj dvojitá daň, ktorá sa vo svojej podstate zachovala až dodnes.

Presnejšie informácie o vzniku a prevádzke prvých liehovarov boli na území Čiech a Moravy, a menšie sú z územia Slovenska. Podľa niektorých údajov prvý liehovar na Slovensku bol postavený v roku 1874, ale k známejším liehovarom koncom 19. a začiatkom 20. storočia patril liehovar v Karlovom dvore pri Malackách a v Galante. Na Spiši a Šariši k prvým liehovarom patril Toporci, Kežmarku, Levoči, Prešove a Sabinove.

Liehovary boli podľa vlastníctva štátne, súkromné a družstevné. Akcionárom družstevných liehovarov mohli byť statkári, roľníci, rôzne inštitúcie a fyzické osoby. Združenie akcionárov si volilo predstavenstvo a predsedu. Takýmto liehovarom bol napr. Sabinovský. Z pohľadu používaných produktov na spracovanie pre výrobu liehu boli hospodárske a produkčné. Hospodárske liehovary spracovávali prebytkové produkty - zemiaky, obilniny, melasu a iné suroviny. Takéto liehovary boli povinné svoje produkty predávať štátu, do rafinérií za podstatne nižšie ceny, ale výrobcovia už neodvádzali štátnu daň. Produkčné liehovary vyrábali destiláty z ovocia. Takýto liehovar bol v Sabinove. Podniky odpredávali vyrobené destiláty za podstatne vyššie tržné ceny a z tržieb museli štátu odvádzať vysoké dane.

Osobitnú skupinu tvorili liehovary - "rafinérie" v ktorých sa vyrobený lieh musel ešte zbavovať škodlivín. Pre okolie Prešova (v Šariši) túto úlohu zabezpečoval liehovar - rafinéria v Prešove - Fragopolis, ktorý sídlil pri železničnej zastávke Prešov - mesto. Dlhé roky sídlo podniku Frucona. Pre oblasť Spiša bola rafinéria v Levoči. Aj preto sa liehovary najviac budovali okolo týchto zariadení.

Hospodárske liehovary zaznamenali najväčší rozkvet do konca druhej svetovej vojny. Postupne dochádzalo k zastavovaniu prevádzky v tých, ktorým boli konfiškované majetky. Najväčší úpadok hospodárskeho liehovarníctva nastal po roku 1949, kedy mnohé prešli pod správu štátu a boli riadené najskôr podnikom Východoslovenský liehový priemysel so sídlom v Levoči a v roku 1959 sa zriadil nový podnik Východoslovenské konzervárne a liehovary v Sabinove. Od roku 1969 sa pre celý Východoslovenský kraj vytvoril podnik Frucona, najskôr so sídlom v Prešove a potom v Košiciach. Po roku 1990 dochádzalo k okliešťovaniu pôvodného podniku a bol to aj začiatok vytvorenia nových súkromných firiem na výrobu liehu. Ešte aj dnes existuje podnik Frucona síce vo forme akciovej spoločnosti.

Prevažná časť bývalých hospodárskych liehovarov zanikla v priebehu 60. rokov 20. storočia a v prevádzke ostali len niektoré, určené na spracovanie neštandardných zemiakov, z poľnohospodárskych družstiev a štátnych majetkov. Medzi takéto liehovary v okolí Prešova patrili v obci Haniska a v Šarišských Michaľanoch.

Hospodárske liehovary značnou mierou prispievali k rozvoju slovenského vidieka a poskytovali pracovné príležitosti pre jeho obyvateľstvo.