nadväzujeme na tému pláteníctva informáciou o pestovaní ľanu a podľa otázok vás, čitateľov o tom, kde všade predávali plátno plátenníci a či predaj v rôznych krajinách bol aj ekonomickým prínosom pre ich rodiny.
Pláteníctvo ako remeselné odvetvie je minulosťou. Zásluhou technického pokroku sa zachovalo v histórii písomných dokladov, v ľudovej slovesnosti, piesňach, rozprávkach, ľudových zvykoch. Napr. na Hromnice takmer všade u nás varili rezance alebo šúľance a to čo najdlhšie, aby aj ľan a konope boli dlhé. Posýpali ich tvarohom, aby plátno bolo biele. Na Spiši verili, že ak zo striech visia na Hromnice dlhé ľadové cencúle, narastú dlhé konope aj ľan. Gazdiná sa mala vtedy kĺzať na ľade a deti vysoko vyskakovať. Tradíciou sa stali hromničné sánkovačky celých rodín, tiež kvôli dĺžke týchto rastlín. Sánkovačky vošli aj do zvykov uhorskej šľachty v 18. storočí a dokonca Bratislavčania na sánkovačky pozývali členov aj viedenskej cisárskej rodiny.
Pestovanie ľany
Ľan bol známy už v neolite a naši predkovia si priniesli znalosti o jeho pestovaní zo svojej pravlasti, odkiaľ prišli. Počas feudalizmu ľan pestovali na panstvách, ale aj na pôde poddaných, ktorí z neho museli odvádzať feudálne dávky.
Pestovanie ľanu nebolo všade rozšírené na väčších plochách s výnimkou lokalít, kde ľan spracovávali na plátno. V 15. storočí to bolo napr. v okolí Bardejova, pretože Bardejovčania sa takmer v 75 percentách podieľali na pláteníctve. Výroba plátna inde začala nadobúdať masovejší charakter až začiatkom 18. storočia a ľan sa pestoval na celom Slovensku najviac v najväčších centrách pláteníckej výroby: na Spiši, v Šariši, Gemeri, Zemplíne, na Orave, v Liptove, Turci, Trenčianskej a Zvolenskej stolici.
Darilo sa mu v podhorských oblastiach. Najkvalitnejší bol v obciach v údolí Popradu a v Spišskom Podhradí, kde ho pestovali pre vlastnú potrebu roľníckej domácnosti, ale stal sa aj obchodným artiklom. Kvalita plátna závisela od kvalitného semena, preto v druhej polovici 18. storočia sa začal aj erár podieľať na pokusnom pestovaní zo semien, odvážaných z rôznych krajín, najmä z okolia Rigy v Pobaltí.
Vrchol dosiahlo pestovanie ľanu koncom 18. a začiatkom 19. storočia vďaka rozvoju domáckej výroby plátna. Potom sa osevné plochy znižovali, lebo ľan začali vytláčať najmä zemiaky (pre liehovary) a vybudovaný ľanársky priemysel začal odoberať ľan aj z Ruska, čím sa znížil odber jeho domácej produkcie. Od polovice 19. storočia začala postupne klesať aj domácka výroba ľanového plátna, lebo ho nahrádzal dovoz lacnejších bavlnených textílií. Dočasný priaznivý obrat nastal po I. svetovej vojne, keď sa prestal ľan dovážať z Ruska, ktoré bolo jeho najväčším pestovateľom. V roku 1920 sa pestoval v ČSR na 3908 hektároch väčšinou pre domácu výrobu.
Situácia sa opäť zmenila v neprospech pestovateľov ľanu v ČSR v roku 1925, kedy sa obnovili dodávky zo ZSSR pre náš textilný priemysel. Pestovanie ľanu ako keby bolo na miskách váh - raz hore, raz dole, podľa toho, aké závažie pridali alebo ubrali.
Po takmer desaťročnom poklese záujmu pestovateľov ľanu na vlákna (okrem toho na olej, semená a iné využitie) sa tento opäť zvýšil, keď bola v roku 1933 zákonom uvedená do života štátna príspevková akcia pre pestovateľov a dodávateľov vyšľachteného ľanu pre moderný ľanársky a konopársky priemysel.
Popri pestovaní a spracovaní ľanu malo významnú úlohu aj pestovanie konope, ktoré siali na celom Slovensku viac ako ľanu v období feudalizmu (do Európy doviezli túto rastlinu Skýti v 7. storočí pred n. l.) na panských majeroch aj poddanských hospodárstvách. Od začiatku 18. storočia sa časť úrody aj výrobkov dostáva na trh, no postupne sa nahrádzajú lacnejšími. Odroda vyšľachtená v Raslaviciach na východnom Slovensku sa siala až na 75 percentách osevných plôch v ČSR. Po roku 1945 konopárstvo zaniklo v malovýrobe aj v domácom spracovaní a v r. 1975 sa stáva výlučným pestovateľom vtedajší Západoslovenský kraj.
Čo písala dobová tlač
V diele Darstellung des Fabriks (rok 1824) jeho autor Kees: "Uhorsko získava mnoho konopí, najmä severne od Prešporka, pri rieke Morave. Sú známe pod menom slovenské konope a vyznačujú sa na rozdiel od iných (najmä maďarských) jemnosťou, kvalitou, krásnou farbou a strednou dĺžkou. Konope z prvého trhania sú najlepšie. Používajú sa zväčša na jemné práce. Druhý raz trhané so semiačkom sú menej krásne a slúžia na povrazy (laná, čigy) obvodzky, motúzy, hrubé šnúry atď."
"Konope sa sejú vo všetkých končinách. Vozia ich až do banských miest a odvádzajú eráru. Konopný semiačkový olej zasielajú predovšetkým do Viedne na mestský osvetľovací ústav" - píše Kees.
Ján Čaplovič uvádza ako príklad zvyk dcér zo zemianskych rodín v Oravskej stolici: "Žiadnej by neslúžilo za česť keby ročne aspoň cent ľanu vlastnými rukami nepremenila na plátno."
O spišskom plátne a jeho predaji písala viedenská aj peštianska tlač. Napr. podľa Banatischer Zeitschrift z roku 1827 "Spišiaci predajú ročne circa 6 miliónov laktov plátna. Asi polovicu tohto množstva si kúpia Slováci. Je to veľmi namáhavé remeslo a nevypláca sa, ak je obilie drahšie. Na Spiši sa hovorí, že keď je obilie drahé, plátno je najlacnejšie."
Z toho istého ročníka aj čísla vyberáme: "V Šarišskej stolici vynikajú v pestovaní ľanu a výrobe plátna obyvatelia širockej a toryskej doliny až po Plavnicu. Pradením ľanu a tkaním plátna sa tu zaoberajú aj chlapi. Všetko pradie, tká na krosnách, všetko ozlomkrky bieli plátno. Šírkou, jemnosťou, kvalitou a trvácnosťou predčí aj Spišiakov."
Kalendáre okrem iných dôležitých informácií uvádzali aj dátumy jarmokov a trhov. Trh na plátno bol raz do roka na deň Narodenia Panny Márie 8. septembra v Kurimanoch. Na ňom sa zišli plátenníci z celej Šarišskej stolice a ponúkali plátno záujemcom tiež z celej stolice. Slovinci aj Poliaci okrem plátna tu predávali ženy a dievky svoje ručné práce a za utŕžené peniaze si kupovali v Prešove šaty, čipky, stužky, šatky. Druhý významný trh na plátno bol v Jelšave na Jána. Najmenej týždeň pred ním tam už bolo množstvo vozov plno naložených plátnom. Takýto trh trval nepretržite od Juraja až do Michala v Prešove. V "Geografii gemerskej stolice" Bartholomaeides píše, že výnos z gemerskej výroby plátna ročne odhadujú na 30-tisíc florénóv.
Každý rok na jar sa kupci celého Slovinska vychystali na cestu do Karpát, aby na jarmokoch, trhoch a v dedinách kde podomácky vyrábali ľanové a konopné plátno, toto vykúpilo a potom ho predávali vo svojich kupeckých rajónoch až po tureckú hranicu.
Vandrovali spolu
Plátenníci chodili na vandrovku s plátnom väčšinou spolu. Napr. plátenníci z Krásnej Hôrky so spoločníkmi z Oravskej a Nitrianskej stolice. Každý zo spoločníkov mal svoju určitú oblasť, kde predával a kam mu iní nezasahoval. Vytvorili niekoľko hlavných skupín a k nim sa pridávali aj obyvatelia iných osád, kupčiaci s plátnom. Na dlhý voz priložil každý svoj tovar a kráčali popri voze. Plátnom zásobovali naši plátenkári Bulharsko, Moldavsko, Krym, Dalmáciu, Slovinsko, Chorvátsko ba putovali aj do Egypta a Palestíny a nejeden i do Ameriky. Bardejovčania chodili predávať do Poľska. Plátenníci, ktorí vandrovali do Viedne s tovarom na chrbte, keď ho tam predali nakúpili jemné druhy plátna, kanafas, hodvábne stužky, šatky, látky na vesty, prikrývky a galantérny tovar a nalodili sa týmto tovarom na loď do Carihradu. Odtiaľ išli do ázijských provincií, Ruska, kde všetko predali s veľkým ziskom. V európskom bol zakázaný dovoz takéhoto luxusného hodvábneho textilu, lebo ho tam sami vyrábali. Iba v Turčianskej stolici každý rok odchádzali do týchto končín štyristo vozov a v každom bol náklad za 15 - 16 tisíc zlatých. Takže im i tým, ktorí podstupovali takéto komerčné vandrovky v rámci diaľkového obchodu riadne platiac clá, mýta, dane, sa to oplatilo. Prinášali domov peniaze, rovnako aj olejkári, čipkári, drotári. Mnoho dedín bolo akoby s vyľudneným mužským pohlavím, lebo toto išlo do sveta v úlohe kupcov.
Monopol Košíc a obmedzenia
Z 18. - 19. storočia sa nakrátko vrátime späť. Bardejov už v 14. storočí tkal látky pre Poliakov z vlastnej i nimi dodanej suroviny. Svedčí o tom cenník z roku 1396 v Krakove, aj poplatky za preclený tovar z roku 1432, čo publikoval prof. O. R. Halaga v knihe Košice - Balt. Bardejovskí remeselníci vyrábali pre Poliakov látky do konca 15. storočia na základe obchodných dohôd. Bardejovčania aj Košičania sa zaoberali aj bielením plátna, v čom im neoprávnene konkuroval Prešov a proti čomu sa bránili aj právne vyhrávali.
Prof. Halaga v publikácii "Počiatky Košíc a vznik metropoly" uvádza špecifikáciu remesiel v Košiciach z roku 1393 - 1405 podľa výskytu v písomných dokladoch Košíc. V textilnom odvetví sa už 50 krát spomína tkáčska profesia, 10 krát majster bielidla, bieliči, tkáči a tkáčky ľanu.
Košice mali celouhorský monopol na výrobu barchetu i výlučné právo na výkup vlny a priadze dovezenej z cudziny do Uhorska. Začiatkom 16. storočia vzrástla výroba látok v Levoči, pribudli remeselnícke dielne i tkáčski majstri.
Tí v roku 1525 presadili u mestských radných, aby ich zástupcu kooptovali do mestskej rady. Výroba plátna sa rozšírila v okolí Levoče medzi roľníckymi ženami, ktoré tkali šedé látky a bielili ich v zariadeniach pri mlynoch vrchnosti i potokoch a potom predávali kupcom - vykupovačom. Boli konkurentmi mestských tkáčov.
Naostatok zaujímavosť, týkajúca sa predaja plátna a látok. V stredoveku sa používal výraz "strihať látky", čo znamenalo predaj v malom. A ten si chránili pred cudzími kupcami domáci obmedzeniami predaja na trhu. Prof. Halaga uvádza príklad z 15. storočia, kedy "podľa zákonného článku nesmel cudzí kupec v uhorských mestách ani počas výročného trhu rozstrihnúť látku a predávať ju na lakte. Iba v celku. Cudzinec nesmel predať kupcovi z cudziny ani z iných uhorských miest naraz viac ako tri kusy kolínskeho súkna, dve jemné látky, dva kusy hodvábu, štyri kusy barchetu a podobne."
V stanovách bohatých kupcov potvrdila mestská rada Košíc v roku 1475, že: "Bez obmedzenia smú ostatní obyvatelia Košíc predávať na trhu len jeden deň v týždni - vo štvrtok. Po iné dni v obmedzenom množstve a vo vlastnom dome. Výnimky sa pripúšťali len v nákupoch Košičanov pre osobnú potrebu. Cudzí kupci okrem jarmoku sa nesmeli rozložiť na trhu, ani strihať, merať či vážiť. Predávať im bolo dovolené len v miestnosti svojho ubytovania."
O čo lepšie boli na tom naši plátenníci a plátenkári!
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
