alebo povedať, že oni z toho veru nič nemajú, čo môže byť aj pravda, avšak aj ilúzia, keďže minulosť vidíme vždy ružovejšiu a vlastnú situáciu viac čiernu, než aká je.
Avšak Slovensko zažíva v posledných rokoch skutočne unikátnu konjunktúru. Rast HDP je, veľmi zjednodušene, tempo, akým sa medziročne zvyšuje tvorba bohatstva a spotreba obyvateľstva. Osem celé dve percenta za rok je rýchlosť, akou v postkomunizme nikdy nerástlo ani Česko, Maďarsko či Poľsko. Ešte vyššiu mieru, občas až dvojcifernú, vykazujú len pobaltské štáty. Najmä Estónsko, keďže naštartovalo hlboké reformy najskôr.
Áno, aj na Slovensku, ešte za Mečiara, sme tu už raz mali 8 percent rastu. Keďže štát reguloval ceny, obyvateľstvo míňalo nad možnosti, presne tak ako sama vláda, ktorá pumpovala zdroje do ekonomiky, pričom úvery zháňala na domácom trhu, čím úplne odrezala podnikateľský sektor od peňazí, takže v bankách vyrástli úroky skoro na úroveň, akú sľuboval Fruni v Horizonte. Peniaze začali miznúť z trhu v 97.-om a keď o rok prichádzal Dzurinda, koruna sa zrútila a prvé, čo napadlo Mikloša so Schmognerovou, bolo rozpočtové provizórium a okamžité zvyšovanie DPH.
To je dôležité porovnanie preto, aby bolo jasné, že nie je rast ako rast. Politici pri moci, ktorí ovládajú rozpočtové zdroje, majú obrovské možnosti nafúknuť obrat ekonomiky vládnymi investíciami a chvíľu sa tváriť, presne tak ako komunistické vlády, že sa rozvíjame. Takýto rast končí krízou (krachom) a úspornými balíčkami. Terajší rast je úplne iný ťahá ho export silného privátneho sektora, zahraničné investície, vstup do EÚ, relatívne znesiteľné zdaňovanie, liberálnejší trh práce, rozvoj služieb a spotreba, ktorú roztáčajú neinflačné, produktivitou práce kryté mzdy. Banky nepožičiavajú štátu prostriedky na nezmysly, ale úverujú i malý a stredný podnikateľský stav, ktorý sa odváži zadlžovať a produkovať pri nízkych úrokových sadzbách. Preto je nezamestnanosť najnižšia v histórii republiky, čo spätne znižuje (teda relatívne, nie absolútne) nároky na dávky a podpory. Vládny sektor je síce stále obrovský, ale ekonomiku už netlačí ku dnu ako predtým, a aj preto sa koruna proti euru posiľuje, čo je ďalší z faktorov, cez ktorý sa životná úroveň zvyšuje (dovozy sú lacnejšie), čoho dôsledkom je zase zvyšovanie HDP viac sa nakupuje.
Bývalá vláda, ktorá základnými reformami vytvorila pre zdravšiu ekonomiku podmienky, najmä ústami Ivana Mikloša hovorila, že vysoký rast je stredno-, ba aj dlhodobo udržateľný. A ak bude pokračovať v danom tempe (to ešte počítal 7 percent rastu, nie 8), za 15 rokov sa v HDP na hlavu vyšvihneme na priemer EÚ. To však už bol typický "soft" populizmus SDKÚ. Aj pobaltské štáty, z ktorých nás Estónsko v HDP na hlavu už porazilo, podliehajú konjunkturálnym výkyvom rastu. Aj keby zostal Dzurinda pri moci, takto raketovo by sa dalo vyvíjať len cez ďalšie zásadné reformy. Na tie však už nebola vôľa (viď volebný program SDKÚ) a aj keby sa nejaké udiali, sme životne závislí od vývoja v únii, ktorá zaberá 80-85 percent slovenskej obchodnej bilancie. Takže hoci nie je vylúčené, že tempo udržíme ešte rok či dva (odhady na 2008 sú okolo 6 percent), rastovo unikátne sezóny 2006 a 2007 už tak skoro nezopakujeme a otázka je len miera poklesu, ktorý skôr neskôr príde.
To je dôležité preto, lebo všetci normálni ekonómovia (teda tí, ktorí nie sú platení štátom, neprednášajú na slovenských univerzitách a neštudovali za socializmu) vám povedia, že príležitosť, keď sa daňové príjmy valia ako nominanti Smeru do štátnych úradov, je ideálna a neopakovateľná na znižovanie dlhov, čo boli vytvorené v horších časoch. (Alebo zníženie daní/odvodov plnohodnotná alternatíva). Kedy, ak nie pri 8-percentnom raste chcú politici splatiť úvery, ktorými zaťažili daňových poplatníkov v minulosti? Asi nikdy. Fico a Počiatek sa chvália, že stlačili deficit na 2,9 percenta HDP a plnia kritériá pre prijatie eura. Znamená to však presne toľko, že v roku najprudšieho a historického rastu ekonomiky zadĺžia títo ľudia Slovensko o ďalších 39 miliárd Sk. Je to normálne? Len pre ilustráciu dlhová služba v rozpočte 2007 predstavuje 30 miliárd. Požičiavame si na staré splátky...
Áno, aj akákoľvek Dzurindova vláda, s HZDS či bez, by tvorila nové dlhy tiež. Jednopercentný deficit (ešte stále!) resp. vyrovnaný rozpočet plánoval Mikloš na rok 2010. Rozdiel je ten, že Fico, ktorý prišiel k hviezdnym dňom slovenskej ekonomiky ako slepec k diamantovej bani, sa pripravuje na dlhý život s trojpercentným deficitom v ilúzii, že ľudia dokážu rok čo rok produkovať rast, ktorý mu dovolí vyvážať sa do nebies na cudzej práci.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
