prospieva slovenskej demokracii.
Najvyšší súd konal so zmyslom pre spravodlivosť, keď zrušil rozhodnutie advokátskej komory (SAK) o vyškrtnutí Márie Mešencovej zo zoznamu členov, lebo pôsobila ako policajný agent v kauze kolegu, podozrivého (a už neprávoplatne odsúdeného) z korupcie. Hoci zároveň súd konštatoval, že Mešencová porušila zákon o advokácii, verdikt zohľadňuje fakt, že robila správnu vec, čím odhalenie páchateľa korupcie nesporne je. A bolo by urážkou dobrých mravov i princípu, že trestať sa má len zlo, keby za to prišla o zamestnanie. Postup SAK voči Mešencovej bol nesprávny. A vzhľadom na kontrast s omnoho miernejšími sankciami, či už voči obvinenému v tejto korupčnej kauze, tak aj v iných prípadoch, je dôvodné podozrenie, že komore šlo predovšetkým o zastrašenie exemplárnym trestom. To druhé, vážnejšie podozrenie, že Mešencová mala platiť doživotným dištancom aj za to, že narušila akúsi stavovskú omertu, ktorú advokáti doteraz pokladali medzi sebou za prirodzenú etiku povolania a cítili sa ňou byť chránení, nechajme teraz bokom...
Úplne v poriadku je i druhá časť výroku NS, v zmysle ktorého je spolupráca s políciou v role agenta nezlučiteľná s povolaním advokáta. Je to správne i napriek protinázoru Daniela Lipšica, že "ak by sa Mešencová nestala agentkou, nemohla by korupciu odhaliť", resp. že "v budúcnosti by mala byť pripustená možnosť, aby mohol byť advokát agentom, ak takto nekoná vo veci svojho klienta". Boj s korupciou je isteže vysoká spoločenská priorita, ktorá si zaslúži aj legislatívnu a akúkoľvek inú podporu. Ale nie priorita jediná. Princíp právnej istoty stojí v liberálnych demokraciách na veľmi vysokom mieste a jeho súčasťou je aj to, že klient sa môže stopercentne spoľahnúť na nezávislosť advokáta na štáte i jeho orgánoch. Každý zločinec, aj Saddám Husajn, má právo na obhajcu či zástupcu, na ktorého sa môže obrátiť s plnou dôverou. S tým sa paralelný výkon policajného agenta nezlučuje z princípu. Napríklad predstava, že advokát si nechá z vlastnej iniciatívy policajne "napichnúť" telefón, lebo v nejakej inej kauze funguje ako agent, vylučuje intímny vzťah s klientom.
Korupcia je najväčšie verejné svinstvo. Ale ani to neznamená, že pri odhaľovaní trestnej činnosti môže ústavná demokracia ísť do všetkých krajností. Za boľševika bola kriminalita nižšia, lebo bol policajný štát, ktorý nemal zábrany vo výbere prostriedkov. Špicľov boli plné krčmy. Ak ste niekoho neudali, tak vás vyšetrovateľ (eštebák) vydieral, zastrašoval, vymyslel krivé obvinenie, alebo, nedajbože, mučil. To sa dnes nedá, nieže pri odhaľovaní korupcie, ale ani terorizmu (viď dišputy v USA a inde). Nejaké hranice teda byť musia. Princíp, že advokát je stopercentne na vašej strane, aj keď ste najhorší zločinec, obvinený zo súbehu trojnásobnej vraždy, krvismilstva a pedofílie, je strašne vysoký. Advokát je z podstaty veci protihráč polície a prokuratúry, nie spolupracovník. Treba si uvedomiť, čo na Slovensku ani nevnímame: Samotný inštitút agenta-provokatéra (nemusí byť advokát, môže byť napr. dlaždič) je vo svete vnímaný ako nástroj na hrane ústavnosti. Preto ho omnoho viac štátov nevyužíva ako áno.
Daniel Lipšic tento inštitút presadil na Slovensku a autor musí uznať, hoci so zdvihnutým žalúdkom, že je účinný a pomáha. V poriadku. Predstava, ako úplatné prasatá končia v Leopoldove, kompenzuje pokazené trávenie. Lišpic ale zavádza, že "bez inštitútu agenta v advokácii je odhaľovanie korupcie temer nemožné". Ale kdeže. Tento štát má desiatky protikorupčných nástrojov, ktoré necháva ležať ladom, napríklad aj pre dvojtvárnosť politikov. Trebárs deravé majetkové priznania ústavných činiteľov podľa zákona o konflikte záujmov, ktoré sú výsmechom ľudí.
Advokát a policajný agent je koniec srandy, to by neprešlo v nijakej slobodnej spoločnosti. Ak Lipšic nesúhlasí s vyňatím advokátov, tak mu pripomeňme, že na Slovensku je napríklad zákonom zakázané, aby ako agenti tajných služieb boli angažovaní novinári. Vylobovala si to naša ctená profesia. Prečo asi? Pretože možnosť, že v médiách pôsobia agenti SIS či VOS či kohokoľvek, by znížila ich dôveryhodnosť, takže prípadné zisky by neprevážili škody na demokracii ako takej. Porovnanie je korektné. Tajné služby bránia tiež vysoké priority - ústavné zriadenie, bezpečnosť štátu, ekonomické záujmy. A odhaľujú aj korupciu. Napriek tomu dostala novinárska profesia výnimku, keďže existujú aj iné hľadiská ako zľahčovanie práce štátnym orgánom. V situácii, keď rezervy a nedostatky ležia všade inde, niet jediného argumentu, aby sa krátili základné slobody.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
