Cez palubu ešte nikdy neletel, ale o sťažeň ho už oplieskalo
Suchozemec a plaviť sa na jachte po moriach, to sa len tak niekomu nepodarí. Košičan Vladimír Harant, ktorý dva roky patrí do Jachtárskeho Klubu FYC Slovakia a už stihol absolvovať niekoľko slovenských i medzinárodných súťaží, túto možnosť má. Čo všetko plavenie sa so sebou prináša, aké radosti, strasti i zážitky, o tie sa ochotne podelil.
Všetko "spískal" otec, ktorého pred rokmi k jachtingu zlákal kamarát. Ponúkol Vladovi, či nechce byť členom posádky. "Dvakrát som sa núkať nedal. Prvýkrát som išiel rovno na Majstrovstvách sveta v Chorvátsku," spomína Vlado. Bol to krst v pravom slova zmysle, pretože dovtedy o práci na jachtárskej lodi vedel len z otcovho rozprávania. Poznať však niečo z debát a naozaj je rozdiel...
"Na týchto majstrovstvách som prvýkrát zažil riadnu búrku. Podľa ostatných bola jednou z najmocnejších, aké ich zatiaľ postretli. More sa ma ako nováčika rozhodlo privítať, ako sa patrí. Na lodi je síce priestor v podpalubí, kde by sa dalo ukryť, všetci sme však boli hore. Nie zo zvedavosti, ale kvôli bezpečnosti. Ak je rýchlosť vetra trebárs 100 km/h a vlny vysoké 4 až 5 metrov, malá loď do vĺn tak naráža, že v podpalubí lietate hore-dolu spolu so šuflíkmi a vecami, čo tam sú odložené. Hore je to bezpečnejšie."
I keď zase aj tam treba mať silu a vytrvalosť, aby sa človek sediaci na okraji jachty, udržal. Kto by vtedy posádku videl, aj by sa zabával, že sa všetci zmenia na kliešte, držia sa zubami-rukami-nechtami-nohami a pritom pozerajú do mora, kedy ich nejaká vlna zmetie. V najhorších prípadoch alebo pri vyčerpanosti sa dá k lodi priviazať, lebo bezpečnosť je prvoradá, ale to sa robí málokedy. Búrka trvala celú noc, takže Vlado si ju "riadne" užil.
Na plavbe sa mu okrem búrky podarilo stretnúť sa na palube s chobotnicou. Jeden z členov posádky bol i potápač a priniesol ju z mora. Keďže žila a o prežitie bojovala, po lodi "promenádovala" hore-dolu. Nebola veľká, ale na vyvolanie obáv stačila.
Sám kormidloval
K zaujímavým zážitkom sezóny 2005 patrila podľa Vlada preplavba lode na Majstrovstvá Európy, ktoré sa konali na Kréte. Kým sa posádka postavila na štart, bolo treba k ostrovu jachtu preplaviť. Viezli ju traja, čo je minimálny počet. Traja preto, lebo na palube vždy musia byť dvaja v pohotovosti, kým tretí môže medzitým jesť, oddychovať, spať.
"Pred sebou sme mali asi 1600-kilometrovú plavbu. Keďže loď ide rýchlosťou približne 12 km za hodinu, plavili sme sa skoro osem dní. Po ceste sme mali dve prestávky, aby sme sa poriadne na pevnine vyspali. Pri súťaži je na lodi našej veľkosti osem ľudí, pri tejto preplavbe sme boli traja, no roboty neubudlo. Oddych, spánok a pevná zem boli počas cesty veľkými prianiami."
Vlado to naviac trošku "skopal", lebo keď kormidloval okolo talianskeho pobrežia, zabudol na horúce slnko, a večer na pobreží namiesto oddychového spánku musel ležať na bruchu. Chrbát sa našťastie rýchlo pozbieral, a tak mu aspoň táto starosť odpadla. "Počas plavby na bolesti a trápenie nie je čas. Vtedy sú len voda a vlny. Idete sa prezliecť a o chvíľu ste opäť mokrý. Soľ zo seba nemáte šancu dostať dolu, lebo čo nová sprcha, to nová vrstva. Na tretí či štvrtý deň mi hučiaca modrá krása už i na nervy začala liezť a v duchu som nadával, aký som to blbec, že som tu. Nemohol som radšej ostať doma, pri telke, a keď som chcel vodu, mohol som zájsť na kúpalisko...?"
Unavený si išiel Vlado na chvíľu ľahnúť. Ešte ani oči nezavrel, keď na neho z paluby kričal otec, aby okamžite prišiel hore. Len v slipoch a bez okuliarov vybehol na palubu. Hoci veľa nevidel, cítil, že je zle a dostali sa do búrky. Otec s kapitánom sa snažili dať dolu plachty, lebo silnejúci vietor by ich mohol potrhať, prípadne poškodiť loď. Vlado sa mal chopiť kormidla a jachtu držať proti vetru. Vtedy sa po prvýkrát poriadne zľakol. Obavy nemal o seba, ale o to, že mal v rukách životy dvoch ľudí z posádky, a keby jachtu zatočil do vetra, mohlo by ich to z lode sfúknuť... "Aj po pár dňoch som mal z tej príhody zlé sny. Našťastie, zatiaľ sa ani raz nikomu nič vážne nestalo, ani vo vode nikto neskončil. Určite je to vďaka tomu, že ak ste na mori dlhšie, naučíte sa predvídať, ako sa loď vo vlnách asi zachová."
"Hore" je za 30 sekúnd
Vlado nosí okuliare, ktoré sa snaží mať počas pretekov priviazané. Nie kvôli vlnám, ale lanám, ktoré by mu ich mohli zachytiť a zhodiť do mora. Jeho pozícia na lodi je totiž na špičke jachty, kde je veľa lán a keby sa niektoré náhodou šmyklo okolo hlavy, čo sa už stalo, mohlo by mu ublížiť. Na starosti má prednú plachtu - kosatku, ktorá sa prehadzuje z jednej strany na druhú, a spinaker, ktorý zachytáva vietor zozadu. A tiež plachty a laná, z ktorých niektoré treba v pravú chvíľu zacvakať, iné zase vytiahnuť.
Pokiaľ by držal lano v ruke a na opačnom konci lode ho druhý člen posádky začne pri vinči navíjať, (vinč je zariadenie, na ktoré sa lano pomocou kľuky navíja - poznámka V. Haranta), ale on by ho nepustil, mohol by skončiť vo vode. "Zatiaľ som našťastie, ´došiel ´ len po okraj lode, do vody som ešte nepadol. Pokiaľ treba, aj na 17-metrový sťažeň lode ma ostatní vytiahnu. Keď ma ťahajú dvaja, hore som do 30 sekúnd. Dvakrát príjemné toto ´hrazdovanie´ nie je, lebo pri vlnobití ma už párkrát o stĺp riadne oplieskalo. Ale i to sa dá zvládnuť."
Jachta je dlhá 12 metrov, šírku má asi 3-4 metre a keď sa po bratsky potlačia, môže sa v podpalubí vyspať do 10 ľudí. I keď o priestorom komforte hovoriť nemožno, lebo každý má so sebou mininálne jeden batoh s oblečením. Rezerva musí byť, prať na lodi nie je kde.
Počas plavieb im často robia spoločnosť delfíny. Aj na Krétu ich sprevádzali. Jeden či dva zvyknú plávať vpredu, na špici lode. Ostatní po bokoch. Len málokedy pripláve iba jeden, zväčša je aj do 15. Chvíľu plávu, potom sa vyhodia z mora a znovu plávu. Doslova sa predvádzajú.
"Jachting stojí a padá na kolektívnosti a dôvere. Keby niekto neurobil, čo má alebo by čosi zmeškal, mohol by ostatných ohroziť. Nám sa to ešte nestalo, sme super partia, ani ponorková choroba nás ešte nechytá."
Vlani po prvýkrát zobrali so sebou na loď fotografa. René Miko však nemal šťastie, pretože prišla vlna, on sa chcel rýchlo chytiť lana, a natiahol si väzivo. Tri týždne mal jednu ruku v "trojuholníku", takže len druhou mohol fotiť. Fotografie napriek tomu urobil veľmi dobré.
Jesť treba rýchlo
Vlado už bol na rôznych súťažiach. Či sú to Majstrovstvá Slovenska, ktoré sa pravidelne konajú v Chorvátsku a v ktorých posledné dva ročníky prispel k víťazstvám alebo Majstrovstvá sveta, kde skončili piaty či Majstrovstvá Stredozemia. Fantastickými jachtármi sú všade Chorváti, Taliani, Gréci a Španieli. "A Rakúšania, hoci podobne ako my, more nemajú. Keď bola ešte v roku 2004 rakúska posádka prvá a my poslední, veľmi som im závidel. Všetky manévre a obraty robili ako polobohovia. Po dvoch rokoch sa situácia zmenila, už im šliapeme na päty, v niektorých rozjazdách sme dokonca lepší. Všetko je to o tréningu a o chuti."
Veľa sa treba na súťaže pripravovať a okolo lodí robiť. Každý deň sa musia napríklad plachty na súši rozložiť, potom poskladať a zložiť. "Darmo ste doráňaní, unavení a chceli by ste spať. Odbiť sa táto činnosť, ktorá trvá asi tri hodiny, nedá. Po súťaži treba tiež z lode povylievať vodu, vyumývať ju, vysušiť. To ide dookola."
Samotné preteky sú tiež náročné, lebo môžu to byť jazdy okolo nafukovacích bójí, ale aj offshorové. Vtedy dostane posádka mapu a na nej vyznačené, kade má ísť. Zväčša sa pri nich musí odjazdiť asi 200 km, takže to v závislosti od počasia trvá deň, aj dva. Vtedy sa nemôže spať ani jesť. Keď sa stihnú najesť raz, musí im to vydržať do konca pretekov. Pritom to nie je jedenie, že si dáte polievku, druhý chod a múčnik. Do rúk zoberiete krajec chleba i kus klobásy a snažíte sa to zjesť rýchlo, aby sa "nenajedla" vlna, lebo mokrý chlieb sa dá hodiť už len rybám.
"Niekto možno povie: jachting - to je dovolenka! Ak tým myslí galeje, tak určite." Napriek tomu je to krása, ktorú by Vlado za nič nevymenil. I keď zažil také dvíhanie žalúdka, z ktorého bol chorý dva dni. "Podobne mi nevadí, že sa na lodi musím vzdať pohodlia a hygienických návykov. Fascinuje ma nový životný štýl, pri ktorom okrem strachu o ostatných členov posádky, a trošku o seba, nemyslíte na nič. Vypúšťate myšlienky na svetské problémy. Vidíte len vodu, krásu a snažíte sa oddávať sa tomu, čo vás obklopuje. A tiež to chlapov učí maximálnej samostatnosti. Už napríklad viem, že všetky veci musím dávať do igelitiek, až potom do skriniek. Inak by som ich vybral mokré."
Fajn podľa V. Haranta tiež je, že jachtingu sa môže človek venovať prakticky dovtedy, kým sa udrží na palube. Horná veková hranica nie je určená. Á propos - udržať sa na palube. "Potrebuje to tréning, no dá sa to naučiť. I keď je pravda, že ak sme dlhšie na pretekoch a potom sa dostanem na zem, nielen po nej chodím prvé dni rozkročmo, ale všetko sa so mnou na súši kýve. Mozog je nastavený na kymácanie sa, a kým sa ´preprogramuje´, nejaký čas to trvá." Toto všetko sú však detaily, ktoré Vladovi Harantovi nemôžu brániť v tom, aby neišiel na jachtu, medzi plachty, laná a výborných kamarátov.
Alžbeta LINHARDOVÁ
Foto na strane: René Miko
Autor: SITA, TASR
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
