Dejiny košickej Kalvárie

Správca kostola urgentne žiada radu mesta o pomoc

7. časť

Záver tej časti knižky doktora Wicka, ktorá je venovaná Kalvárskemu areálu, ukazuje nám, čo už od týchto udalostí máme dlhší odstup, ako sa autor nedokázal zmieriť so zmenami, ktoré po skončení svetovej vojny nastali. A nemáme na mysli iba politické zmeny, ktoré postretli osobitne aj Košice a jeho, lež hlavne to, že ľudia sa na svet začali dívať inými očami, že začali inak vnímať mnohé duchovné hodnoty. Inak začali vnímať aj Kalváriu a potrebu vrážať do tejto časti mesta spústy peňazí. A keď po čase nasledovala ďalšia svetová vojna, stratili vtedajší Košičania vieru v trvácnosť štátu a základných hodnôt mnohých detailov ľudskej spoločnosti.

NOVÝ ŠTÁT

Ján Balog, ktorý mal na starosti Kalváriu, opakuje v ročných hláseniach svoje návrhy na zásadnejšie opravy tohoto pietneho miesta, ale v nedostatku základiny a príjmov sa tieto neustále odkladajú na neskorší čas. Charakteristické je vyjadrenie mestskej rady o ťažkých materiálnych pomeroch, ktoré uvádzame, a ktoré prijala 25. októbra 1920 na základe jedného z podaní správcu, ktoré predkladal o situácii na Kalvárii.

"Rozhodnutie. Mestská rada s ohľadom na hlásenie rozpočtového úseku, podľa ktorého v základine kalvárskeho kostola niet žiadnych peňazí, a popri tom je táto základina zaťažená z jednej časti účtami, ktoré mali byť dávno preplatené, z časti druhej sa vynorili nové potrebné opravy, vyzýva mestský rozpočtový úsek, aby podal súrny návrh ohľadne toho, z akých účtov by mohlo byť preplatené jednak vyplatenie starých účtov, ako aj objednávky neodkladných opráv, respektíve na náklad akej rubriky alebo základiny ich možno vysporiadať. Zároveň nech podá hlásenie o tom, že základina kalvárskeho kostola, ktorá je v zmysle hlásenia čísla 6366/ 1919 údajne uložená v Budapešti a to v cenných papieroch a hotovosti 4883 korún 89 halierov a v dlhopisoch v sume tisíc korún, kde a ako je vedená a ako ju možno použiť. Košice, 28. októbra 1920, doktor Mutňanský".

Dnešný stav Kalvárie, najmä z nedostatku potrebnej starostlivosti počas svetovej vojny, činí z mnohých ohľadov potrebným dôkladné a kompletné obnovenie. Odborne, vierohodne, ale zároveň smutne o tom svedčí správa, ktorú predkladá mestskej rade správca kostola staviteľ Ján Balog v roku 1921, v ktorej opakovane a dojímavými farbami opisuje neutešený stav Kalvárie.

TRAMPOTY MESTSKEJ RADY

"Ctená Rada mesta Košice. Podpísaný hlásim, že na kostole kalvárskeho cintorína sú nedostatky na krytine, najmä na východnom priečelí je okolo dvoch váz chýbajúce krytie, lebo stena je zatečená, plechové pokrytie strechy je zhrdzavené a potrebovalo by náter, lebo inak sa celá krytina zničí. Krytina prícestných kaplniek je zlá, omietka opadáva, dokonca u niektorých zo soklov povypadávali celé kusy kameňov, pričom všetky by mohli byť vsadené na miesto, lebo inak vyjdú úplne na skazu. Sochy stojace pred kostolom sa rozpadnú, tak isto aj kohút a sochy pri Magdaléninej studni sú úplne zničené. Schody na severnej strane Kalvárie sú veľmi neúplné, jednotlivé stupne hnijú a veľká časť ich už chýba, no všetko sa to dá obnoviť. Cesta vedúca nahor ku kostolu je celkom rozmočená od vyvierajúcich prameňov. Predtým bola prameniaca voda odvádzaná do jarkov po oboch stranách cesty a tak bola komunikácia suchá a použiteľná. Teraz sa už niekoľko rokov napriek mojim hláseniam nevykonala žiadna údržba ani na umeleckých predmetoch, ani na ceste, a tak všetko vychádza na zmar. S úctou Ján Balogh, kostolný správca".

Na toto hlásenie prijala mestská rada 4. mája v tomže roku 1921 nasledovné uznesenie: "Mestská rada s ohľadom na tú okolnosť, že podľa hlásenia rozpočtového úseku kalvárska základina nemá kapitál v hotovosti, ktorý by bolo možné uvoľniť, a že výdavky ktoré vznikli by mohli byť použité jedine ako úradný preddavok daný odúčtovateľným príkazom, ale je potrebné vziať na zreteľ aj tú okolnosť, že v zmysle hlásenia Jána Balogha ktorý sa stará o kalvársky kostol, samotný kostol, kaplnky a ostatné príslušenstvo v takom zlom stave, že ak chceme zažehnať nebezpečenstvo úplnej deštrukcie, je ich oprava urgentne nutná, rada očakávajúca príjem dokumentov vzťahujúcich sa na to prikazuje riaditeľovi košických vodární, aby súrne preveril budovy Kalvárie a bezpodmienečne urobil rozpočet ohľadom potrebných opráv, a ten predložil rade na prerokovanie a podanie návrhov. Rada opätovne prízvukuje, aby Riaditeľstvo vodární navrhlo iba také opravy, ktoré by budovy Kalvárie boli schopné zachrániť pred zničením a ktor by sa mohli zrealizovať podľa možnosti podomácky s čo možno najmenšími nákladmi. Zo zasadania Rady mesta Košice zo dňa 4. mája 1921, Varga, Mutňanský".

NOVÉ PLÁNY

Riaditeľstvo vodární k tomu podalo správu 10. júna 1921, že nariadili neodkladné opravy strechy kostola ako aj kaplniek. S ohľadom na to, že kalvárska základina nemá žiaden kapitál, neodporúča ani opravy sôch, ani schodov. Sochy v priebehu týždňa rozbijú a vyhotovenie schodov na severovýchodnej strane Kalvárie by si podľa súčasných cien vyžiadalo enormné výdaje. Doporučuje, aby úplne zničená šindľová strieška nad svätým hrobom bola nahradená plechovou v náklade 1020 korún, pre zabránenie väčších škôd.

Ako vyplýva aj z tohto dokumentu, oprava Kalvárie kladie ťažké úlohy na jej patróna a ostatných, čo sa o ňu starajú. Ale môžeme dúfať, že doteraz vždy preukázaná veľkodušnosť mesta, jeho obetavosť a dobročinnosť veriacich, vytvorí materiálne podmienky k tomu, aby Kalvária dostala tú pietnu starostlivosť, ktorú už tak veľmi potrebuje. Táto organizačná práca, ktorá sa už nemôže ďalej zanedbávať, sa musí rozšíriť aj na kalvársky cintorín, ktorý je v úbohom stave. Pre rozrastanie sa počtu kaplniek sa musí zvoliť odborné rozloženie poradia krížovej cesty v duchu "Via dolorosa".

Pre účelné uskutočnenie veľkého pracovného plánu úpravy Kalvárie vytýčil biskup košickej cirkevnej provincie doktor Augustín Fischer Colbrie taký návrh, aby bola celá plocha Kalvárie obkolesená kamenným múrom s arkádami, ktorých výklenky by mohli zároveň slúžiť podľa vzoru janovského "campo santo" (doslovne sväté pole, cintorín) a miesta pre hroby. Zakúpenie hrobových miest a náklady za ne by mohli byť významným zdrojom na pokrytie nákladov týchto úprav. Zrealizovanie tohto veľkorysého plánu bolo prerušené chaosom svetovej vojny. Možno že pokojnejšie časy a normálnejšie pomery prinesú pre košickú Kalváriu aj možnosť realizácie takéhoto dynamického podujatia.

Doktor Wick by bol dnes asi veľmi prekvapený, v akom je Kalvárie i samotný kostol stave

Už nebude vzdialeným predmestím a má opäť šancu zažiť rozkvet

Prvý diel svojej knižky o Kalvárii zakončil doktor Wick jednak lamentáciami na zlé časy - myslel tým samozrejme prvú Československú republiku, ktorú my Slováci považujeme (oproti Uhorsku) za relatívne spravodlivú a demokratickú - jednak optimistickým popisovaním nových predstáv o úpravách tohto areálu. Život samozrejme priniesol čosi úplne iné, čo mal doktor Wick ešte možnosť zažiť a vidieť tak najťažšie časy Kalvárie, aké kedy asi zažila. Doktor Wick totiž zomrel až v decembri roku 1955, takže mal možnosť zažiť ďalšiu svetovú vojnu (už sa vedelo, že v poradí je druhá), a dočasný návrat Košíc do štátneho zväzku s Maďarskom, zažil prvé roky budovania socializmu a mal tiež možnosť prežiť Stalina a dokonca aj Gottwalda.

Stihol toho celkom dosť a ktovie, či mu na sklonku života zostali aspoň nejaké ilúzie o budúcnosti. Nepochybne však bol svedkom toho, že s Kalváriou sa to začalo vyvíjať inak, ako si to on a jeho biskup predstavovali. "Campo santo" sa nekonalo a rozhodne už v dobe, keď sa knižka písala a predstavy mátali (jeho, samozrejme), iní ľudia v meste "cítili v kostiach", že tu sa oplatí stavať, a tak tu už na sklonku prvej republiky začala vyrastať štvrť rodinných domčekov (dnes je to už bohatá vilová štvrť), ktorá začala zaberať spodnú časť územia kalvárskeho cintorína, zrušeného ostatne už v roku 1889. Za vojny zostal z cintorína asi 150 metrov široký a pár sto metrov dlhý pás zdevastovaného pozemku na južnej strane kalvárskej pútnickej cesty. Chradol samozrejme aj kostol a kaplnky.

Po svetovej vojne bola spústa iných starostí, nebolo peňazí, demokracia sa kamsi nebadane vytratila a rozdrapil sa tu stalinizmus. Viera mnohých ľudí opustila, iní ju radšej neprejavovali, ak chceli mať pokoj. Kalvária sa stala miestom, kde prežívali bezdomovci a rôzne zvláštne indivíduá. Niektoré kaplnky sa na čas zmenili na malé domčeky a ich krypty boli vydrancované všetky bez výnimky. Týkalo sa to aj krýpt a hrobov na vedľajšom opustenom cintoríne. Nová socialistická výstavba sem však zatiaľ nezasiahla. Okolo sa rozprestierali lúky a oráčiny a v zime sa sem na kalvárske svahy chodievalo športovať. V diaľke bolo vidieť húštiny Rozálie a skleník botanickej záhrady. Stále to bola bohom zabudnutá periféria Košíc. Tak asi vnímal Kalváriu doktor Wick predtým, než si ho deň po vianociach roku 1955 povolal k sebe jeho Stvoriteľ..

Časom sa vrátili normálnejšie časy a s nimi aj kresťanské hodnoty, aj keď bol socializmus. Bezdomovci zmizli, kaplnky ktosi dal ako - tak do poriadku, a na troskách cintorína sa medzi rozhádzanými ľudskými kosťami a úlomkami truhiel hrali miestne deti. Dole na začiatku pútnej cesty vyrastal nový amfiteáter a nás, deti zo škôlky na Jarnej ulici, sem vyvádzali, keď bolo pekné počasie. Cestu hore sme absolvovali od kaplnky ku kaplnke, obdivovali sme popraskané gypsové maľované barokové sochy a oltárne obrazy. Spoznali sme Ježiška a tých, čo mu to všetko "robili". Súdružkám učiteľkám to nerobilo problém, akurát sme nesmeli na rozhádzaný cintorín a do tajomných krýpt pod kaplnkami (aj tak sme tam občas tajne chodili, lebo učiteľky sa pravidelne zarozprávali). Potom sme sa hore, okolo kostola, hrali. A tak sme spoznali príbeh pašijí! Ako tri až päťročné deti, bez pričinenia rodičov, v päťdesiatych rokoch a v socializme! Kalvária hrala svoju výchovnú úlohu dobre.

Cintorín nakoniec úplne odstránili a okolie pútnickej cesty zastavali. Kostol, kaplnky a alej Kalvárie však ostali, aj keď teraz už vnútri zástavby mesta. Keď sa v Košiciach navrhovala pamiatková rezervácia, navrhli pamiatkári Kalváriu vyhlásiť za chránenú enklávu. Ešte stále síce panoval socialistický režim, ale kostol a kaplnky sa poobnovovali a odpusty sa pravidelne svätili za hojnej účasti miestnej i cezpoľnej verejnosti. O Kalváriu sa staral pomenší ujo kňaz s vlasami na ježka, salezián otec Timko. V dome správcu areálu žili stále ľudia, ktorí na areál dávali pozor. Kalvársky kostol dokonca dostal novú strechu veže. Režim už nebol taký tuhý a akosi sa dalo tušiť, že síce bude trvať "na večné časy a nikdy inak", Kalvária ho však naisto prežije.

Nakoniec sme sa dožili jeho konca. Niektoré veci sa síce už nikdy nevrátia, Košice sa už nestanú ospalým malomestom, ľudská viera už nebude úprimná baroková a Kalvária už nikdy nebude vzdialeným predmestím. Má však šancu zažiť opäť rozkvet.

Text: Vojtech Wick

Preklad, úpravy a doplnky: Alžbeta Duchoňová, Jozef Duchoň

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.