Repliky ovláda od slova do slova, no nemá odvahu vyjsť na javisko

Pred pár mesiacmi sme vám priblížili prácu šepkárok v opere Štátneho divadla. Dnes sa spolu s nami môžete pozrieť na to, čo všetko obnáša práca šepkárky v činohre. Porozprávala nám o tom Iveta Vinclavová, ktorej šepkanie učarovalo pred trinástimi rokmi.

V divadle začala pracovať v roku 1994. V tom čase bola nezamestnaná, jej manžel bol v divadle správcom siete. "Inšpicientka z divadla mi ponúkla, či by som nezaskočila za jednu zo šepkárok, ktorá bola v tom čase chorá. Prišla som teda na zastupovanie, ostala som 13 rokov a som za to veľmi vďačná."

Ako všetky začiatky, aj tie v úlohe šepkárky neboli jednoduché. "Spočiatku som sa na každé predstavenie snažila čo najviac sústrediť a po každom ma príšerne rozbolela hlava. Teraz som rovnako sústredená, veď musím vedieť reagovať v zlomku sekundy, ale našťastie, hlava ma bolieť prestala. Samozrejme, že mi to ide ľahšie ako pred trinástimi rokmi. No stále mám pred začiatkom skúšobného obdobia novej hry a pred premiérou veľkú trému a som v strese. Za tie roky som sa však veľa naučila, mnoho som pochytila - ako sa hovorí - oťukala som sa. Veľmi dobre už poznám košických hercov a viem, čo môžem od koho očakávať, ktorý ako reaguje, keď potrebuje moju pomoc."

Úplne prvú hru, ktorú robila od počiatku, teda bola s hercami počas celého skúšobného obdobia, režíroval Peter Rašev. "S ním sa mi robilo dobre. Na javisku bola pohoda a pokoj. Zabudla som na strach zo zodpovednosti, ktorú mám pri tejto práci."

S hercami od prvej čítačky

Práca šepkárky nespočíva v tom, že si večer počas predstavenia sadne kdesi v zákulisí so scenárom v ruke a sleduje text. V činohre Štátneho divadla pracujú dve šepkárky, spolu s pani I. Vinclavovou i Vlasta Pačajová. Obe sa striedajú a každá z nich má niekoľko "svojich" predstavení, pri ktorých je na všetkých skúškach od prvej takzvanej čítačky a potom na všetkých predstaveniach až do derniéry.

"Som rada, keď mám scenár zhruba týždeň pred začiatkom skúšok doma, aby som si ho mohla načítať. Potom nemusím pri skúškach pozerať do knihy, ale rovno na javisko. Dá sa povedať, že tie hry viem od slova do slova naspamäť. Veď počas skúšok pracujeme s textom šesť až osem týždňov. Neraz sa stane, že počas jedného popoludnia opakujeme tú istú krátku sekvenciu desaťkrát dookola. Repliky sa na mňa doslova nalepia. Nemala by som však odvahu vyjsť na javisko. Ja som najradšej schovaná v zákulisí, kde ma nie je vidieť. Úplne stačí, že ma vidia herci, keď ma potrebujú..."

Počas skúšobného obdobia je špekárkina prítomnosť rovnako dôležitá, ako počas predstavení. V tom čase totiž herci ešte nemajú texty dostatočne nažité, musia sa sústrediť aj na akcie na javisku, na pohyb po scéne, na pokyny režiséra... "Spočiatku sa snažím ´hádzať´ hercom každú jednu vetu, aby sa nemuseli sústrediť na text. S postupom času im však treba pomáhať stále menej a menej. Potom na predstaveniach im s replikami pomáham iba vtedy, keď je zrejmé, že im vypadol text."

Najväčší stres - tak ako všetci v divadle - prežíva I. Vinclavová pred premiérou. "Naposledy sme v činohre premiérovali hru Murlim Murlo. V zákulisí som stála s ´vlásenkárkou´ i rekvizitárkou a tŕpli sme, či všetko vyjde ako má a či sa čosi nepokazí. Premiéru prežívame s hercami všetci, ktorí sme v zákulisí..."

Pri predstavení v historickej budove sedáva I. Vinclavová v zákulisí na kraji javiska pri pultíku. Ak sa hrá na Malej scéne, tiež sa buď nachádza v zákulisí, alebo sedí v prvom rade medzi divákmi. "Pri hrách Slečna Júlia a Krásavica z Leenane sedím v hľadisku. Je v podstate jedno, kde som. Pre mňa je dôležité, aby som dobre videla na hercov, aby som im videla do tváre. Keď viem, že sa môžu na mňa pozrieť v prípade, že potrebujú moju pomoc, tak som pokojnejšia. Pri inscenácii Murlin Murlo som práve preto trochu nervózna, lebo herci sú na javisku ´pozašívaní´, navyše ich kvôli kulisám nepočujem. Je to síce veľký stres, ale neviem si predstaviť, že by som robila čosi iné..."

Niektorí

ju nechcú

Za tie roky sa I. Vinclavová naučila, ktorý herec ako reaguje, keď potrebuje pomoc, ktorý čo od nej očakáva. "Vždy spozorniem, keď zistím, že na javisku čosi nejde tak, ako by malo. Všimnem si každý iný pohyb, ktorý neočakávam. Sú herci, ktorí pomoc šepkárky nechcú, radšej - ak im vypadne text - si pomôžu tak, že povedia čosi vlastnými slovami. Stáva sa totiž, že mi herec povie, že tým, ako som mu nahodila text, som ho vyviedla zo situácie... Za tie roky som jednotlivých hercov spoznala dostatočne dobre na to, aby som už vedela, čo a ako. Ale trvalo to niekoľko rokov."

Ľahké to nie je najmä vtedy, keď je na javisku niekoľko hrecov naraz a všetkých musí ustrážiť. "Vtedy je nevyhnutné, aby som text hry ovládala naspamäť, aby som mohla sledovať javisko a nemala hlavu dole v papieroch... Ak sa aj náhodou stane, že hercovi vypadne nejaká replika, ktorá pre dej hry nie je podstatná, snažíme sa to nechať tak a nevracať sa k tomu. Iné to je vtedy, ak vypadne dôležitá časť textu - vtedy to treba nejako rýchlo vyriešiť. Podobné situácie sa často nestávajú a s našimi hercami nemám veľa práce..."

Najväčšie sústredenie si vyžadujú hry od W. Shakespeara. "Pri iných hrách môže herec povedať text vlastnými slovami, no tu to jednoducho nejde. V repertoári máme Othela a je to dosť náročné. Pri tejto hre si celý text opakujem polohlasom pre seba tak, aby ma herci v prípade potreby počuli."

Len málokedy nastávajú situácie, kedy sa šepkárka márne pokúša hercovi pomôcť. "Raz sa nám stalo v hre Bližšie od teba, že sa herec zatúlal v texte a preskočil hneď niekoľko stránok. Keď sa potom pokúšal vrátiť späť, iba čo sa zamotal. Herci sú tiež len ľudia a ja nechcem nikoho chváliť a na nikoho žalovať. Za tie roky som nemala s nikým v divadle žiadny komflikt a všetkých hercov musím pochváliť, že už na prvú čítačku vždy prichádzajú s naučenými textami. Veľmi si vážim, keď za mnou pred predstavením prídu a požiadajú ma, aby som ich v niektorom mieste, kde si nie sú istí, podržala. Nezriedka sa stáva - najmä v zime - že herci hrajú aj keď su chorí, lebo nechcú, aby sa kvôli jednému z nich zrušilo predstavenie. Ak mi ktosi príde povedať, že sa necíti fit a že na neho mám dávať pozor, tak sa viac sústredím práve na neho..."

Smeje sa aj po stý krát

I. Vinclavová má za tie roky strávené v divadle za sebou asi 30 premiér a mnohé predstavenia videla viac ako 30-krát. "Je pár inscenácií, ktoré mi utkveli v pamäti. Určite je to Bližšie od teba či Harlod a Maude. Škoda, že už sa nehrá ani Portugália. Pri nej sme sa v zákulisí vždy spolu s inšpicientkou i požiarnikom veľa nasmiali. Text tejto hry má veľa nadávok a musím povedať, že tie tam padali, aj keď herec zabudol text," prezradila s úsmevom. K ďalším obľúbeným hrám I. Vinclavovej patria Chrobák v hlave a Charleyho teta. "Aj keby som tieto komédie videla po stýkrát, vždy sa na nich budem smiať..."

Divadelníci sa pre I. Vinclavovú za tie roky stali doslova druhou rodinou. "Ako sa hovorí, že divadlo je drogou pre hercov, tak sa stalo drogou aj pre mňa. Je síce pravda, že pracujem cez soboty, nedele, sviatky a po večeroch. Napríklad v decembri som mala 21 predstavení, vo februári ich bude 19... No nemenila by som. Raz som bola v situácii, kedy som na jeden večer potrebovala voľno, no mala som predstavenie. Aj som si napísala výpoveď, lebo som si vravela, že takto to ďalej nejde. Lenže som tú výpoveď nosila dva týždne v kabelke a potom som ju vyhodila...," dodala na záver.

Herec Ivan Krúpa má dobrú pamäť na texty

Šepkárka je jeho externou pamäťou

Herec Ivan Krúpa má to šťastie, že sa počas predstavení nemusí často obracať na šepkárku. "Neviem, čím to je, že si texty naozaj dobre pamätám. Zdravým stravovaním to asi nebude," prezradil so smiechom. "Našťastie pomoc šepkárky pri predstaveniach nepotrebujem, no jeden nikdy nevie, čo príde v budúcnosti..."

Viac ako počas samotných predstavení, teší sa z pomoci šepkárok počas skúšania inscenácie. "Keď si človek nezapamätá všetky texty počas ´čítačok´ pri stoloch, tak potom pri pohybe po javisku je šepkárka veľkou pomocou. Vtedy už totiž nie je mysliteľné, aby sme po scéne pobehovali s papiermi v ruke. V tom čase ja šepkárky volám - pani učiteľky. Ony nás totiž učia texty. Každú jednu repliku nám povedia dopredu. Sú našimi rukami, očami... Tak ako má počítač externú pamäť, tak počas skúšok je mojou externou pamäťou pani šepkárka, ktorá mi v tom čase pomáha s textom."

Jozefovi Úradníkovi pomáha aj psychicky

Niekdy stačí jediné slovo

Aj pre šéfa činohry ŠD, herca Jozefa Úradníka, je šepkárka veľkou pomocou najmä počas skúšobného obdobia. "V tom čase je to veľmi potrebná osoba. Pri samotných predstaveniach niekedy stačí, že je tam a psychicky to pomáha," prezradil J. Úradník. "Často ale nastáva situácia, že nepomôže ani je prítomnosť. Keď herec dostane poriadne ´okno´, tak sa akosi zablokuje a vtedy nič nevidí a nič nepočuje... Ani snažiacu sa šepkárku."

Jemu samému sa neraz stalo, že text jednoducho kamsi zablúdil a nevedel si nájsť cestu do jeho hlavy... "Ja by som to prirovnal k tomu, keď sa varí. Neraz sa stane, že sa vyberiete do komory pre čosi, no keď tam prídete, za nič na svete si neviete spomenúť, prečo ste tam šli. Musíte sa vrátiť do kuchyne a až tam si uvedomíte, že ste šli pre soľ, a tak sa do komory musíte vrátiť. Šepkárka je akoby tá pani, ktorá sedí v komore a povie vám, že soľ je to, čo potrebujete a vy sa nemusíte vraciať do kuchyne... Niekedy stačí jediné slovíčko, vďaka ktorému sa hneď rozpamätám a v hlave sa mi rozsvieti."

Alene Ďuránovej stačí, ak o šepkárke vie

Rukami naznačila, že má vyšívať

Herečke Alene Ďuránovej stačí, keď vie, že šepkárka je na svojom mieste. "Snažím sa vždy naučiť texty tak, aby som šepkanie nepotrebovala. Hrám, ako keby tam šepkárka nebola, no na druhej strane je príjemné vedieť, že tam je a ak by som ju potrebovala, tak pomôže," prezradila A. Ďuránová.

Stále keď ide na javisko, však šepkárku poprosí, aby na ňu počas predstavenia dávala pozor. "Práve Ivetka vždy len tak mávne rukou a povie, že jej je aj tak jasné, že ju nebudem potrebovať. Ivetka je naozaj veľmi šikovná. Už nás má všetkých naštudovaných a presne vie, kto má kde medzery a ako komu pomôcť, keď to potrebuje. Síce pomáha aj tak, že šepká texty, ale naučila sa šepkať aj gestami a pantomímou. Napríklad v hre Terezka od nej nepotrebujem, aby mi pomáhla s textom. Skôr som vďačná, keď ma navedie na to, čo mám v danej chvíli na javisku robiť. Ona sedí v prvom rade na Malej scéne a rukami mi ukazuje, že mám napríklad vyšívať, alebo zopne ruky a ja viem, že sa mám vtedy modliť."

Dáša KIRAĽVARGOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.