Vyobliekaní hráči Valencie mu pripadali ako hviezdy šoubiznisu

Onda, Denia, Novelda, Dolores, Torrevieja, Alzira... Že vám tieto mená nevravia vôbec nič? Tak vedzte, že ide o futbalové kluby hrajúce tretiu najvyššiu súťaž v Španielsku. A v jednom z nich, plným názvom UD Alzira, hrá od konca januára 24-ročný odchovanec košického futbalu a bývalý juniorský reprezentant Roman Jurko.

Už v 1. FC Košice sa o ňom hovorilo ako o jednom z najväčších slovenských talentov. Tak ho v roku 2002 kupoval aj bratislavský Slovan. Roman bol rád, že môže z krachujúcich Košíc odísť, netušiac, že onedlho pri Dunaji zažije niečo podobné. Z dažďa sa dostal rovno pod odkvap. Slovan síce prežil, ale mladý útočník nemal na Tehelnom poli príliš ružovú perspektívu. Určite mal futbalovo na viac ako boli v časoch belasej krízy hosťovačky v Interi, druholigovom Báči či Dunajskej Strede. Ba aj v druholigovom izraelskom klube Hapoel Raanana, kde od začiatku minulého roka pôsobil pol sezóny.

"Keď som odchádzal z Košíc do Slovana, určite som to nebral tak, že to bolo z dažďa pod odkvap. Hrať za Slovan bola pre mňa veľká vec, veď to je najslávnejší slovenský klub. Tak ho všade aj brali. Kde prišiel Slovan, tam bolo veľa ľudí. Nemohol som za to, že sa situácia tak vyhrotila. Asi som nemal šťastie. Odchádzal som z Košíc, keď to tu išlo dole vodou, o tri roky neskôr išiel dole aj Slovan," spomína na nedávne obdobie košický rodák.

Noviny z neho urobili milionára, keď sa so Slovanom rozchádzal. Pravda, iba potenciálneho, lebo údajný milión spočíval v dlhoch bratislavských funkcionárov voči nemu. "Informácie o sumách, ktoré mi dlhovali v Slovane, sa však vôbec nezakladali na pravde. Napokon mi uhradili všetky výplaty, aj nájmy za byt. Ale peniazmi ma zasypali iba noviny..."

Ostávať v Slovane nemalo význam, keď chcel čosi so svojou kariérou urobiť. "Musel som tam byť štyri roky, lebo ma nechceli nikde pustiť. Ale po dovŕšení dvadsiatichtroch rokov som využil hneď prvú príležitosť čo sa naskytla a išiel som do Izraela. Za to, že som mohol zo Slovana odísť, najviac vďačím pánovi Černákovi. Ale tie štyri roky v Bratislave vôbec nepokladám za stratené, aspoň som si tam mohol urobiť aj školu..."

Zmluvu s treťoligovým španielskym tímom UD Alzira považuje Roman Jurko za svoju druhú životnú šancu. Aj za malý darček k 24-tým narodeninám. Podpísal ju totiž deň po nich - 26. januára. "Pre mňa to je veľký darček, pretože len málokto vie, čo všetko tomu, aby som mohol hrať v Španielsku, predchádzalo. Že ma štyri mesiace trápilo vážne vírusové ochorenie, keď som musel žiť na antibiotikách, aby som sa z toho dostal. Bol som stále unavený, nevládal som behať, po piatich minútach na ihrisku som ledva chodil, bol som taký uťahaný, akoby som mal za sebou dva tréningy. Lekári mi dokonca odporúčali, aby som s futbalom skončil. Že sa tak nestalo, musím byť vďačný tomu tam hore. Chvalabohu, zdravotne som už v poriadku. Tie štyri mesiace, keď som musel pchať do seba lieky, boli strašné. Verte, zažiť to, čo som zažil ja, by som neprial ani svojmu najväčšiemu nepriateľovi."

Dva mesiace ho v Bratislave dával dokopy kondičný tréner Maroš Molnár, keď bol opäť v stave pokračovať vo futbalovej kariére. Prejavili oňho záujem tri české druholigové kluby, ale náhoda rozhodla inak. Cez Patrika Lučana, brata Adriána s ktorým Roman hrával v Báči, sa po šesťmesačnej pauze dostal do Španielska. "Kde som veľmi túžil hrať. Chcel som ísť niekde vyššie, do takej futbalovej krajiny akou je Španielsko, životopis som na to mal," smeje sa Roman. "Takže ponuku z Alziry som rád privítal. Problém bol len v tom, že ma nevideli hrať, a chceli kazetu, ktorá nebola staršia ako tri mesiace. Tak som sa tam musel prísť ukázať."

Aby pár dní po príchode podpísal s vedením klubu zmluvu do konca tejto sezóny. "Ak sa pamätáte na prezidenta Atletika Madrid Jesúsa Gila y Gila, tak prezident Alziry je niečo podobné. Má veľmi rád futbal, vie sa ním nadchnúť, ale je hrozne náladový. Závisí od toho ako sa vyspí. Keď dobre, tak je všetko v poriadku, keď nie, tak je zle. Je to však doslova futbalový fanatik." Roman ho spoznal počas pozitívneho spánkového obdobia. "Už po prvom tréningu sa vyjadril, že je so mnou spokojný, páčil som sa aj trénerovi, takže už po troch dňoch som podpísal kontrakt."

A ujal sa parádne. Hneď v prvom zápase na umelom trávniku vedúceho celku III. španielskej ligy CD Denia dal svoj premiérový gól v modro-červených farbách Alziry. Od nepríjemného prekvapenia zachránil lídra tabuľky až víťazný gól v nadstavenom čase. Roman vyrovnával na 1:1 v 65. minúte hlavičkou. "Bol to konečne prvý súťažný gól po šiestich mesiacoch, naposledy som skóroval ešte v Izraeli. Že to bolo hlavičkou? To je jedno, som predsa útočník, takže góly musím vedieť dávať všelijako, ľavačkou, pravačkou, a keď treba, tak aj dotlačiť hrudníkom, len aby sa lopta dostala do brány. Bol som veľmi rád, že sa mi to podarilo hneď pri mojej premiére."

O týždeň neskôr sa síce do streleckých štatistík svojho nového klubu nezapísal, ale šestnásta UD Alzira na domácom ihrisku aj tak slávila úspech nad ôsmou Noveldou. "Alzira predtým nevyhrala už osem zápasov po sebe, takže mužstvo veľmi chcelo zvíťaziť. Dokázali sme to tesne 1:0, aj keď sme sa pri tom trošku vytrápili," posunul sa klub z valencijskej provincie trošku ďalej z dosahu zostupových chápadiel.

Pre fanúšikov Alziry nie je súčasné umiestnenie v dolnej polovici tabuľky žiadna sláva, radšej by boli, keby sa v 150-tisícovom meste hovorilo o postupových ambíciach. "Oni sa totiž stále považujú skôr za druholigový klub, veď v druhej najvyššej súťaži účinkovali ešte pred piatimi rokmi. Keď ich viedol Benito Floro, ktorý pôsobil aj v Reale Madrid. Túžia preto po návrate do druhej ligy, aj keď v tejto sezóne sú v takej situácii, že to nevyjde. Ale máme mladý mančaft, kde som ja pomaly najstarší, nik z hráčov nemá cez dvadsaťpäť rokov."

Ťažko zistiť, koľko cudzincov figuruje v 85-ročnej klubovej histórii UD Alzira, ale isté je, že Roman Jurko je v tejto sezóne jediný. "Samozrejme, aj prvý Slovák, čo v klube pôsobí. A vôbec, koľko tých Slovákov je celkovo v Španielsku? Brankár Majo Kelemen, Adrián Lučan v Suece, a teraz aj ja. Pokiaľ viem, tak sme traja," považuje to Roman za posun vpred vo svojej kariére. "Lebo chcem hrať v Španielsku, nechodí sa tu predsa každý deň. Začínam prakticky od nuly, mám za sebou iba dva zápasy, do konca sezóny ma ich čaká ešte šestnásť. Pevne dúfam, že si ma tu niekto všimne a posuniem sa o súťaž vyššie, do druhej ligy, už to by bol pre mňa úspech. Urobím preto všetko, aby sa mi to podarilo. Stálo by za hriech zahrať si proti Barcelone alebo Realu Madrid aspoň v prípravnom zápase."

Na Real sa Roman chystal, aspoň ako divák, do neďalekej Valencie. "Ale keď som zistil, že lístok stojí dvesto eur, tak si radšej pozriem Real v televízii. Ale určite by som na nejaký zápas Primera División do Valencie chcel ísť. Zatiaľ som niektorých hráčov Valencie videl iba v meste, keď som tam bol na nákupoch. Už to bol zážitok, vyzerali ako nejaké hviezdy šoubiznisu, oblečení boli ako manekýni, a tie ich autá! Spoznal som napríklad Angula, i zopár ďalších."

Z Valencie je do Alziry iba na skok, vari 25 kilometrov, ale pre miestnych fanúšikov by bol veľký sviatok, privítať tie hviezdy na vlastnom štadióne, aspoň niekedy v budúcnosti v prestížnom Copa del Rey, Kráľovskom pohári. Zatiaľ sa na 8-tisícovom Estadio Luis Suňer Picó musia uspokojiť s treťotriednou "koridou". "Ale je to veľmi útulný štadiónik, pôdorysom podobný anglickým futbalovým stánkom, kde sú diváci blízko hracej plochy. Na naše zápasy chodí okolo tisíc ľudí, ale na derby so Suecou oveľa viac. Škoda len, že to derby v tejto sezóne už bolo," ľutuje Roman. "Je to niečo podobné ako v Anglicku, tu chodia na futbal celé rodiny, a každý jej člen je oblečený v klubovom drese."

Prekvapila ho úroveň tretej španielskej ligy. "Je veľmi vysoká. Hráči sú technickí, rýchli, hrajú na jeden dotyk. Už keď sme v mládežníckej reprezentácii hrali proti Španielom, akoby sme boli voči nim zabrzdení. Na tréningoch sa toľko nebehá, všetko robia s loptou, žiadne zimné sústredenie u nich neexistuje, lebo hrajú desať mesiacov v roku bez prestávky. Majú totiž lepšie klimatické podmienky na futbal ako u nás, a väčšina klubov má aj silné ekonomické zázemie."

Ani pre funkcionárov Alziry nebol problém poskytnúť novej zahraničnej akvizícii byt, čochvíľa bude možno aj auto. "Keď sa darí, tak vám znesú aj modré z neba. Auto zatiaľ nie je, ale isto bude. Nemusí byť také, v akých sa vozia hviezdy z Valencie, neprotestoval by som ani proti nejakej škodovke. Čudovali by ste sa koľko ich tu jazdí. Bývam už priamo v Alzire, a na štadión to nie je až tak ďaleko. Dostal som trojizbový zariadený byt. Mám tu v podstate všetko, takže jediné čo mi chýba, je žena," chichotal sa mladý Košičan pri našom rozhovore do telefónu. "Španielky sú pekné, temperamentné, také sympatické mulatky, ale ja už svoju ´mulatku´ mám. S priateľkou z Trenčína sme spolu už päť rokov, a o týždeň príde do Španielska za mnou. No dnes je Valentína, tak jej zatiaľ musím poslať aspoň nejaký pekný mail."

V mužstve Alziry sú všetci hráči kádra profesionáli, ale určite vás prekvapí, že chodia do zamestnania iba na dve hodiny denne. Aj to až o ôsmej večer. "Trénujeme iba raz denne. Večer preto, lebo Španieli do dvanástej ešte spia. Všetko je tu akoby posunuté o dve hodiny. Keď my doma vstávame o ôsmej, oni až o desiatej. Potom pracujú do druhej, do piatej majú siestu, a čosi ešte porobia do ôsmej večer. Španieli žijú v noci, spať idú o jednej, druhej nadránom. Ale je to pochopiteľné, lebo cez deň sa tie štyridsaťstupňové horúčavy nedajú vydržať. Aj teraz, v zime, je tu okolo dvadsaťpäť stupňov. Takže, prvé na čo som si zvykol, je to neskoré vstávanie."

Nuda, kým príde po súmraku na štadión, ho však netrápi. "Sám trénujem dvojfázovo, päť dní v týždni. Dopoludnia totiž chodím aspoň do posilňovne." Spoluhráči si z cudzincovej hyperaktivity príliš ťažkú hlavu nerobia. "Lebo o tom ani nevedia. Robím to sám pre seba," chcel by to Roman Jurko v krajine zasľúbenej futbalu niekam dotiahnuť. Hoci už sú preč tie časy, keď sa o hráčov našej bronzovej osemnástky z majstrovstiev Európy v Nórsku kluby trhali. "Človek nemôže žiť z minulosti, aj keď sú tie spomienky pekné. Veď práve môj gól rozhodol o našich bronzových medailách, a ja som sa tak zapísal do histórie slovenského futbalu. Všetko je však iba zaarchivované, už je to minulosť."

Aby mal deťom čo ukázať

V tretej španielskej lige síce medzi hráčmi nie je vo zvyku vymieňať si po zápase dresy, ale Roman verí, že si svoju domácu zbierku na Iberskom polostrove časom rozšíri. "Možno vo vyššej súťaži. Doma, v Košiciach, mám asi tridsať dresov. Medzi tie najcennejšie patrí dres Holanďana Venegoora of Hesselinka z majstrovstiev Európy do 21 rokov, ktoré boli u nás. Samozrejme, nie výmenou, ale podarilo sa mi ho nejako získať. Mám aj dres jedného obrancu z rakúskeho Grazu, keď sme proti nim s 1. FC Košice hrali v Pohári UEFA. Všetko je uložené, sám sa o to starám, keď prídem domov, aby som mal raz deťom čo ukázať..."

Takmer ohluchol, ale stálo to za to

Roman využil už aj blízkosť známeho autodromu pri Valencii, keď tam "ef jednotky" robili testy na novú sezónu svetového šampionátu. "Bolo to super. Alonso, Schumacher, Ferrari... Skoro som ohluchol, ale tá hodinka stála za to. Škoda, že Veľká cena Španielska sa jazdí na okruhu pri Barcelone, určite by som si nenechal ujsť príležitosť na jej návštevu. No vo Valencii jazdia aspoň superbiky, na ktoré by som sa tiež rád pozrel."

Bohuš MATIA

Autor: Andrassyovci vo VSM

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.