galapredstavenie v líbyjskej púšti s Kaddáfím, ktoré vojde do histórie ako Schuster pri Amazonke, nadviazal hneď po návrate "uvítaním" vojenskej jednotky, čo stiahol z Iraku. Nebola to teda veľká šou, iba trápnosť a zase blamáž.
Kulisy nie sú dôležité, hoci nechať vojakov hodinu stepovať na mraze a nepustiť k nim na letiskovú plochu rodiny, od ktorých boli pol roka odlúčení, je manier odpozeraný z komunizmu. Vtedy bolo pravidlom, že najprv sa vyrozprávajú a zapózujú s jednotkou papaláši, aby vynikla ich dôležitosť. Fico je konzerva totalitných návykov, vždy z neho vypadne nejaký. Príučku však tentoraz inkasoval z prostredia, odkiaľ sa naozaj nečakalo. Slová veliteľa útvaru na kamery televízie, že ho "mrzí, že niektorí politici sa o nás vyjadrovali ako o ničnerobiacich", trafili presne na plexus solaris. My doma sme si ani neuvedomili, že Ficove výklady, ako treba jednotku vrátiť na Slovensko, lebo nerobia nič, len ležia v stanoch, sú ponížením a dehonestáciou misie týchto pyrotechnikov ešte i vtedy, keby to bola pravda. Ukázalo sa však, že zrejme nie je. Čísla o tonách zneškodnených vybušnín a štvorcových metroch územia vyčistených od trhavín, ktoré uviedol veliteľ Gardlo, fakticky usvedčujú premiéra z klamania verejnosti. Je možné, že boli dni, keď sa ženisti nepohli zo základne, ale ak uviedol Gardlo správne údaje, a prečo by si vymýšľal, všakáno, tak objem vykonanej práce je taký, že o bojovom význame misie sa nedá pochybovať. Situácia, keď vojak z povolania de facto verejne napadne premiéra (inak sa Gardlova narážka, že "mrzí ma, že niektorí politici...", interpretovať nedá), je zvláštna, ak nie mimoriadna. Svedčí o znechutení a rozčarovaní ľudí, ktorí v Iraku nasadzovali životy aj za Slovensko, pričom štyria z nich životy aj obetovali, z politického vedenia štátu. Ďalší vojak povedal, že prác na odmínovaní terénu je v oblasti, kde pôsobili, stále dosť, čím napadol akt stiahnutia jednotky ako taký.
Zahraničná politika, rovnako ako vnútorná, je obeťou kombinácie Ficovej stíhacej jazdy za preferenciami a studenovojnových nánosov, ktoré nasával ako mladý komsomolec a neskôr člen KSČ. Odchod z Iraku dnes nie je výnimočná vec, mimo protiamerických a pacifistických nálad, čo ovládajú najmä ľavicových lídrov, je to aj otázka vyčerpania zdrojov, keďže európske armády sú podfinancované. V prípade slovenskej vlády však išlo len o populistické a nepriateľské gesto bez jednoznačnej koncovky. Dokonalou iróniou totiž je, že Slovensko súčasťou "koalície ochotných", ktorú zložili USA, v Iraku zostáva, keďže Fico neodolal tlaku, aby aspoň symbolicky ponechal 11 dôstojníkov vo veliteľských funkciách a cvičiteľskom programe NATO pre irackú armádu. Konečný efekt, že vojakov, ktorí odísť nechceli (teda budúce turnusy), zbytočne stiahol (na Slovensku budú mať viac roboty - hahaha) a politicky zároveň z operácie Iracká sloboda nevystúpil, je odraz bezkoncepčného blúdenia medzi volaním krvi na strane jednej a zbabelosťou ísť za svojím názorom aj zoči-voči silnejším hráčom, na strane druhej. To je celý Fico veľké ústa a plné gate strachu, bez štipky sebadôvery, aby náhodou ešte niečo nepokazil. (Rovná daň, druhý pilier dôchodkov napríklad). Samozrejme, za samotný fakt, že dôstojníci zostali, sa premiér kritizovať nesmie, keďže ak konzumujeme bezpečnostné garancie jedinej demokratickej mocnosti, tak je normálne jej pomáhať. V najvlastnejšom bezpečnostnom záujme.
Pôsobivý seriál konfliktov prianí a možností Roberta Fica pokračuje zajtra na vláde, ktorá bude rozhodovať o presune afganistanskej misie z Kábulu do Kandaháru. Premiér celú jeseň strašil a vyhlasoval, že on na nebezpečný juh, kde Kandahár leží, vojakov nepustí, "lebo nenecháme sa ovplyvniť žiadnymi apelmi (...), že by sme mali urobiť príspevok k solidarite, mali by sme byť takí, onaki (...), ja nebudem brať do úvahy žiadne morálne apely ani od generálneho tajomníka NATO". Tak a podobne rečnil, odvolávajúc sa na akési "objektívne informácie", čo sa týka bezpečnosti, podľa ktorých sa rozhodne. Zaviazal dokonca Gašparoviča, aby na summite NATO vo Viľnjuse nič nesľuboval.. A hľa zajtra vláda schváli presun do Kandaháru. Po januárovej ceste do Afganistanu totiž Ficovi zrazu došlo, že ak vojaci nebudú opúšťať základňu, tak sú v bezpečí a ísť môžu. Cirkus Humberto. Fico kurz zahraničnej politiky ani nemení, len všade, kam siahne, čosi pohnojí, zanechá smrad ako tchor a potom, keď sa stiahne, s hurónskym revom ohlási víťazstvo pre domáce publikum. Sledujte zajtra vládnu tlačovku.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
