cechu sitárov, hrebenárov, kefárov najprv vo Viedni a až v roku 1642 založili prvý cech v Bratislave a začiatkom 18. storočia v Oslanoch. Predtým sa sitá a riečice na osievanie obilnín a poľnohospodárskych plodín robili podomácky z dreva, neskoršie ich dná začali pliesť zo srsti a mosadzného drôtu a osádzať ich do drevených alebo kovových okrajov, špecializovaní remeselníci. Na východnom Slovensku boli známi traja sitári v Jelšave. Dvaja boil v Rimavskej Sobote, šiesti v Bratislave, aj Oslanoch, traja v Komárne, po jednom v B. Bystrici, B. Štiavnici, Krupine, N. Zámkoch, Divíne pri Lučenci. Toľkí stačili zásobiť všetkých roľníkov podomovým predajom a na jarmokoch. Sitá a riečice prenášali chlapci na chrbtoch alebo na koňoch, nastoknuté na žrdiach, dlhých aj tri metre. Dve žrde niesol chlap cez problémov, no pri troch - štyroch musel často oddychovať a taký počet spravidla na dlhšej trase nosili kone. O transporte sít sitárskym koňom sa krátko zmieňuje Ján Čaplovič vo svojom diele "Etnografia Slovákov v Uhorsku": "Takéto transporty sít sú pre cestujúcich, ktorých sitár stretne, často nevhodné, ba i nebezpečné. Nenavyknuté kone sa zľaknú pri pohľade na sitárske zviera a často sa vyvalia i s cestujúcimi."

Sitárstvo ako ľudové remeslo sa na Slovensku udržalo do polovice 20. storočia na Kysuciach.

V titulku sme dali slovo porcelán do úvodzoviek. "Porcelán" z Hačavy nazývali posmešne drevený riad, ktorý tam podomácky vyrábali vo veľkom množstve - rôzne misy, taniere, mažiare, lyžice, "špajdle" (špilky) a sami výrobcovia ho chodili aj predávať priamo gazdinám po predchádzajúcich objednávkach vo svojich rajónoch. Výroba dreveného riadu a "špajdlí" bola dosť rozšírená v Mengusovciach a Štóle na Spiši a na Zdychave v gemerskej stolici. V Gemeri zase vyrábali podomácky brdá, bez ktorých sa nezaobišla žiadna gazdiná pri tkaní plátna u nás, ani v iných krajinách, kam putovali naši brdári z Gemera.

Autor: som

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.