učni podstúpiť podľa zvyku verejný mrazivý kúpeľ, aby mohli byť preradení za tovarišov.
Keď sa fašiangy skončili, nastalo obdobie pôstu - očisty duchovnej i ľudského organizmu - kedy sa aj mäsiari zriekali mäsa, s ktorým denne narábali. Pochovanie basy bolo pre nich vydýchnutím po ruchu pestrých fašiangových sprievodov a zábav, ktoré usporadúval ich cech a ktorých hlavnými organizátormi boli tovariši. S nimi sa spájal zvyk, známy vo všetkých mestách, v ktorých bol mäsiarsky cech: prepustenie učňa po obrade kúpania a odprevadení muzikou na konci fašiangov. Tento zvyk existoval zrejme ešte pred rokom 1726, kedy Karol VI. potvrdil cechové artikuly mäsiarov na Myjave, lebo v nich už bolo preradenie za tovarišov, aj kúpanie, zakotvené. Bolo rozšírené po celom území terajšieho Slovenska a opisovali ho ako starý zvyk viacerí autori. Nájdeme ho u Čaploviča a detailne ho opisuje L. Generschi z Kežmarku, kde sa zvyk udržiaval do druhej polovice osemnásteho storočia. V roku 1770 bolo v Kežmarku 27 mäsiarskych majstrov.
Staré cechové zvyky
Na konci fašiangov bývala v Kežmarku poriadna zima. Mráz - nemráz, postavili tovariši pred dvere domu majstra, ktorému sa ušla funkcia gazdu tovarišskej nocľahárne počas fašiangov (pre krátkodobé ubytovanie tých tovarišov, ktorí na vandrovke prišli do Kežmarku) dve drevené kade po vrch plné vody. Do jednej vhodili to, čo bolo v hovädzích črevách. Obrad preradenia za tovariša sa začal nosením učňa na brvne, na ktorom sedel obkročmo akoby na koni a dvaja tovariši ho nosili po kežmarských uliciach, plných divákov. Keď obišli celé mesto, vrátili sa tam, odkiaľ vyšli - pred "nocľaháreň", teda majstrov dom. Tam si učeň obliekol na svoje teplé šaty nohavice a košeľu z hrubého plátna, ktoré mu ich mali ochrániť pred zašpinením obsahom kade. Dvaja mäsiarski majstri požiadali cech, aby jeho členovia dohliadali nad regulárnosťou obradu, ktorý bol presne opísaný v stanovách. Podľa zvyklostí, ktoré sa opakovali každé fašiangy, sa musel učeň ponoriť najprv do kade s obsahom čriev a potom do druhej. To sa trikrát zopakovalo. Každý učeň sa snažil ponoriť čím hlbšie, aby boli spokojní majstri, lebo ak by sa im ponáranie nevidelo dosť dôkladným, osobne by učňa hodnú chvíľu pridržali pod vodou. Niektorí učni sa ponárali najmä do špinavej vody tak, aby sa rozstrekla na divákov. Po tomto kúpeli odviedli tovariši premrznutých učňov do vykúrenej izby v "nocľahárni", kde bola pripravená čistá bielizeň aj šaty.
Čo symbolizovali obrady
Obrad kúpania aj nosenia na brvne alebo hrubšej žrdi, malo svoju symboliku. Kúpanie v mraze, špinavej vode a následne v čistej symbolizovalo fyzickú zdatnosť a húževnatosť budúcich mäsiarov, dôležitosť dodržiavania hygienických zásad pri ich práci, ako aj otužilosť. Niektorí aj veľkí otužilci skončili so zápalom pľúc. Po protestoch sa kúpanie z obradov vyškrtlo a koncom 18. storočia zaniklo. Nosenie na brvne symbolizujúce jazdu na koni sa zachovalo. Mäsiar musel vedieť jazdiť na koni, pretože na ňom chodil po vidieku kupovať dobytok, odtiaľ ho hnať do mesta a "navigovať" ho z koňa.
Rovnako nebezpečným, ak aj nie hazardérskym bol zvyk pri prijímaní za tovarišov garbiarskych učňov. Pred fašiangovými divákmi museli skočiť zo strechy domu na napnutú volskú kožu, ktorú držali štyria siláci spomedzi garbiarskych majstrov. Po dopadnutí učňa na kožu ho ešte niekoľkokrát vyhodili do výšky pri tlieskaní a povzbudzovaní divákov. Potleskom oceňovali aj akrobatický výkon učňa, keď liezol na strechu, išiel k odkvapovej rúre, ktorá musela byť zamrznutá a odtiaľ skákal. Tento zvyk zanikol na začiatku 18. storočia.
Fašiangové podujatia a zábavy, na ktorých mali v Kežmarku najvýznamnejší podiel mäsiarski tovariši, trvali celý týždeň. Najväčšiu zodpovednosť za organizačnú a spoločenskú úroveň zábavy mal najstarší tovariš. Podľa opisu priebehu tanečných zábav, na ktorých boli aj tovariši iných remesiel, sa každý správal slušne a iba v ojedinelých prípadoch organizátori použili "regiment".
Regiment bola široká drevená lopatka s vyrezaným znakom mäsiarskeho cechu. Trestali ním tých, ktorí nedodržiavali spoločenskú etiketu. Slúžilo ku cti mäsiarskeho cechu, že na cechových slávnostiach, hostinách aj verejných spoločenských podujatiach veľmi striedmo pili. Mäsiarska mládež počas fašiangov na zábavách pila iba slabé pivo. Pozvaní tovariši iných remesiel zaplatili pri príchode holbu vína pre muzikantov. Organizátori zábav pozývali iných tovarišov preto, aby mali dcéry mäsiarskych majstrov zabezpečených tanečníkov. Mäsiari nielenže patrili k najbohatším remeselníkom a vrstvám meštianstva, ale aj k najmóresnejším počnúc mäsiarskymi pomocníkmi a končiac majstrami. Genersich píše, že pred začatím zábavy vyšli pred budovu trubači a začali hrať, čo bol signál pre dievčatá, že tovariši ich už čakajú. Jednu za druhou ako prichádzali uviedli tovariši do sály, kde najstarší tovariš organizoval tance a to tak, že tanečnice vyvolával menom a každú odviedol k niektorému z tovarišov. Zábavy sa zvyčajne končili o polnoci, najneskoršie o jednej - druhej hodine.
Husacia jazda
Po mrazivom kúpeli bola u Kežmarčanov obľúbená súťaž mäsiarskych tovarišov nazvaná husacia jazda. Pre človeka tohto storočia by to bolo drastické predstavenie, proti ktorému by protestovali nielen ochrancovia zvierat. Husacia jazda sa konala v poslednom fašiangovom týždni vždy v stredu po dlhé roky a Kežmarčania sa tešili na sprievod cechu mestom, počas ktorého predvádzali všelijaké kúsky na koňoch. Aj na súťaž, ktorá spočívala v krutom krútení husacím krkom a odtrhnutí hlavy. Jej dejiskom bola ulička od radnice po náprotivný dom, cez ktorú bola vo výške napnutá šnúra v prostriedku s priviazanou husou. Šnúry priviazané o tyče držali na každej strane najmladší majster. Hus mala okolo krku omotanú hrubú niť a jej konce priviazané ku krídlam. Najstarší majster otvoril súťaž omráčením husi, aby sa netrápila a potom nasledovali prihlásení tovariši na koňoch. Najprv prekrútili husi hrdlo a v ďalších kolách sa snažili odtrhnúť jej hlavu, v čom im prekážala omotaná niť. Kto chcel čím prv dosiahnuť cieľ, toho koňa majstri držiaci šnúry bili bičom po nohách a pritom nešetrili ani jazdca. Kôň sa vzpieral a ak väčšina nití na husi bola pretrhnutá, jazdec musel ovládať koňa aj rukou odtrhnúť ich zvyšok spolu s husacou hlavou. Tak sa stal víťazom. Musel počkať na druhého, lebo na šnúru zavesili druhú hus a divadlo sa opakovalo. Keď bola aj druhá husacia hlava v ruke víťaza, obaja na čele sprievodu s trubačmi opäť prešli mestom až po "nocľaháreň", kde bol cechový obed. Po ňom zase zábava.
Na ďalší deň, vo štvrtok bola zvykom fašiangová obchôdzka niekoľkých mäsiarskych tovarišov s muzikantmi po domoch všetkých mäsiarskych majstrov. Patrilo k nej pohostenie aj obdarovanie peniazmi a výslužka pozostávajúca zo šišiek a fánok pre ostatných tovarišov. Peniaze putovali do cechovej pokladnice a potom na zaplatenie výdavkov za fašiangové slávnosti. Po nich zhodnotili ich výsledok podľa ohlasov verejnosti, vydýchli si a začali sa postiť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
