len vtedy, keď udrú naozajstné mrazy a vonku sa dá v mrazivých nociach len ťažko prežiť. Rodina Benických k nim určite nepatrí. Už okúsili všetko. Život v kanáli, biedu, hlad a strach. Stavy beznádeje utápali manželia v alkohole. Iba vtedy vedeli zabudnúť na príkoria, ktoré im do cesty staval život. Už ani nevedia, aké to je mať byt a pri sebe všetkých svojich šesť detí.

V podmienkach, v ktorých sa ocitli sčasti vlastnou vinou a sčasti pričinením podvodníkov, je vylúčené, aby ich potomstvo vyrastalo v takej rodine, ktorá nemá kde bývať. A tak žijú oddelene. Nevzdávajú sa však a po ničom inom netúžia, ako po návrate ich detí z krízového strediska v Čani, kde sa o ne momentálne starajú. Získať ich späť znamená vytvoriť im zázemie, mať kde bývať. A to je zatiaľ iba veľkým snom oboch rodičov.

Raz to musí prísť

Keď sme ich navštívili pred Vianocami v Charitnom dome sv. Alžbety na Bosákovej ulici, mali len jedno prianie - byt, kde by mohla rodina fungovať spolu. V tomto zariadení pre bezdomovcov je to prosto nemožné. Pravidlá sú prísné. Už aj tak umožnili pani Eve s obidvoma prižmúrenými očami výnimku. Do izby si mohla nasťahovať aj manžela. Šťastie v nešťastí má aj ich najstaršia dcéra, ktorá je už plnoletá, a tak s nimi môže bývať aj ona. Ostatní súrodenci nie. Mladší brat je na internáte a štyria v sociálnom zariadení. Oni to znášajú najhoršie. Stále žijú v strachu, že si po ne mama nepríde a zostanú navždy v domove. Neprestávajú ale veriť, že ich tam nenechá, až kým vyrastú.

Rovnako ako deti aj rodičia dúfajú, že tá chvíľa, keď zasadnú za spoločný stôl a zostanú navždy spolu, už nie je tak ďaleko. Obavy zostávajú stále a neuveria tomu dovtedy, pokým nebudú držať kľúče od bytu v ruke.

Človek asi musí padnúť až na úplné dno, aby sa mal od čoho odraziť. Musí mať silný motív, ktorý mu dodá takú silu, že prekoná sám seba. U Benických sú to deti, ktoré ich po tvrdých pádoch zdvihli opäť na nohy.

"Pokiaľ mám sily, tak urobím všetko, aby boli deti s nami. Ja som vyrastala v detskom domove a nechcem, aby taký osud postihol aj ich. Vyučila som sa za pánsku krajčírku a keď som skončila školu, prišla som pracovať do Košíc ako šička-pletiarka. V ubytovni som sa zoznámila s manželom, s ktorým žijem 19 rokov. On bol tiež sirotou. Rodičia mu zahynuli pri autonehode, keď mal desať rokov. Starala sa o neho babička. Keď sme sa zosobášili, nemali sme kde bývať. Nasťahovali sme sa do bytu po jeho starej mame, ktorá medzitým umrela. Nebolo to bohviečo, bol to byt štvrtej kategórie, bez kúrenia, plesnivý a vo veľmi zlom stave. Keď deti prišla pozrieť doktorka, ako sa im darí, zostala zhrozená. Povedala nám, že keď ho nevymeníme, pôjdu do detského domova, pretože v takých podmienkach žiť nemôžu," opísala začiatok konca, z ktorého návrat je ťažký, pani Eva.

Nový byt alebo deti

Po tejto výzve, ktorá smerovala k strate detí, si začali zháňať nový domov. Po dlhom hľadaní sa im to podarilo. Vtedy ešte netušili, aký zlý "obchod" urobili. Naleteli podvodníkom, ktorí si s nimi vymenili byt len na oko. Papier o výmene im bol nanič, pretože skončili v ubytovni na Mlynárskej. To, že to nie je ich byt, im došlo vtedy, keď ich odtiaľ bez milosti vyhodili na ulicu.

"Bol február 1998 a mali sme už päť detí. Kde sa s nimi podieť, sme netušili. Prichýlili nám ich v SOS na Adlerovej, odkiaľ ich odlifrovali do detského domova vo Veľkých Kapušanoch. S manželom sme sa pretĺkali, kde prišlo," spomína na nie príliš šťastnú kapitolu svojho života 38-ročná Eva.

"Prespávali v kanáli a alkohol sa pre nich stal jediným prostriedkom na to, ako zabudnúť na všetko zlé, čo ich v živote stretlo. Skončili ako bezdomovci a možno by nimi boli dodnes, aj keď v podstate sú, keby im pomocnú ruku nepodal páter Martiš. Doslova ich z kanálu vytiahol. V Šaci práve budovali Vincent centrum, kde ich prichýlili. Postupne im pomohol vrátiť jedno dieťa po druhom z domova. Medzitým sa im narodilo šieste. Práve najmladší syn im ukázal cestu návratu," zhrnul osud rodiny, ktorý je veľmi podobný mnohým iným, Radoslav Dráb zo spoločnosti priateľov detí z detských domovov Úsmev ako dar.

Narodenie posledného syna ich priviedlo k tomu, aby sa zdvihli zo zeme. "Boli sme na kapustnici na Tomášikovej, kde prišiel aj páter Martiš. Chceli sme dať malého pokrstiť. Mal iba dva týždne. Opýtal sa ma, či mám kde bývať s takým malým deckom. Keď som povedala, že nie, ponúkol mi malý domček. Bol to vlastne sklad potravín, ktorý vypratali a my sme sa nasťahovali. Podarilo sa nám získať späť naše deti. Pokiaľ viedol faru, tak nás tam nechal bývať. Keď prišli noví, všetko sa skončilo. Museli sme odísť. Bolo to pred tromi rokmi. Hľadali sme si podnájmy. Každý od nás len cical peniaze a zovšadiaľ nás s toľkými deťmi vyhodili. Potom som stretla Rada Drába. Bola som už psychicky na dne. Zovšadiaľ sme museli odísť. Pomáhal nám hľadať bývanie cez rôzne charity. Nejaký čas sme boli vo Svidníku, potom vo Veľkej Ide, v Barci a nakoniec sme skončili v charitnom dome. Ale znovu bez detí, ktoré sú teraz v Čani. Voláme na inzeráty, ale do podnájmu 8-člennú rodinu nikto nechce," konštatuje matka šiestich detí.

Z alkoholu sa dá vytriezvieť

Kanál, chodenie z podnájmu do podnájmu, alkohol, detský domov. Otec bol alkoholik, ktorý sa aj bez liečenia z toho dostal. Prestal piť sám, bez cudzej pomoci. Pila aj jeho manželka, ale to je už minulosť. On pracuje už šiesty rok u jedného zamestnávateľa ako strážnik, jeho manželka začala ako aktivačná pracovníčka pomáhať v školskej kuchyni. Ako pomocnú silu ju už zobrali do trvalého pracovného pomeru.

"Prišli o všetko, o byt, o deti. Podarilo sa im vysporiadať sa s pijanstvom. Desať rokov majú podanú žiadosť o sociálny byt. Doteraz ich stále vylúčili zo všetkých konaní z dôvodu, že svoj byt predali. To však nie je pravda. Nikdy žiaden nevlastnili, nikto im sociálny byt nikdy nepridelil a ešte ich aj podvodom o neho pripravili. Snáď to teraz pri prideľovaní bytov na Herlianskej vyjde. Pomoc prisľúbil aj starosta Košickej Novej Vsi. S malou finančnou pomocou a sociálnym dozorom môže táto rodina fungovať bez problémov. Keď im nenájdeme miesto, ťažko dosiahneme sanáciu rodiny. Môže dôjsť k recidíve," zdôrazňuje R. Dráb, ktorý je presvedčený, že majú perspektívu vrátiť sa do normálneho života.

Starosta prisľúbil, že urobí všetko, aby im byt pridelili. Mali by dostať šancu začať znova. Sú pomerne mladí, obidvaja pracujú a deti by nemuseli skončiť v domove. Matka má 38 rokov, otec 43, deti majú 19, 17, 16, 14, 12 a 6 rokov.

Posledné Vianoce strávili spolu ako rodina. Umožnilo im to vedenie charitného domu. Všetci do jedného si priali len jedno - zostať tak navždy. "Čo by som chcela, aby sa mi splnilo? Iba kľúče od nášho bytu," vyslovila prianie najstaršia dcéra. To si priali aj jej mladší súrodenci. Či príde Ježiško trochu s meškaním, necháme sa prekvapiť. Čo už my, nech sú prekvapení tí, ktorým život už dosť vzal. Možno už majú nárok na to, aby im niečo dal.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.