dvadsiatich rokoch. Postava sestričky Kamily jej priniesla nielen peknú hereckú príležitosť, ale aj medializáciu. V tom čase lietala z postavy do postavy a mala hlavu plnú snov a predstáv. Po škole ju však čakala tvrdá realita a niekoľko mesiacov mlčiaci telefón. Dnes je však za túto skúsenosť vďačná. Naučila ju totiž vážiť si aj drobnosti. O tom, i všeličom inom, sme sa s Gabikou porozprávali nedávno na plese, ktorý moderovala spolu s Tonym Moisesom.

Počas natáčania seriálu Nemocnica na kraji mesta po dvadsiatich rokoch sa vám dostávalo veľkej pozornosti médií. Čo však bolo po ňom? Mnohé sa určite zmenilo...

- Zmenilo sa toho veľmi veľa. V čase, keď sa natáčala Nemocnica, som ešte študovala na VŠMU a mala som toľko práce, že som nevedela, kam skôr skočiť. Po škole však prišiel zlom a moje predstavy o tom, ako pôjde všetko hladko a najmä hore, sa rozplynuli. Bolo to pre mňa veľmi nepríjemné prebudenie. Odrazu som nevedela, či pôjdem do Ameriky umývať poháre, alebo mám radšej ostať na Slovensku.

Na čas ste potom odišli do Prahy...

- Prijala som angažmán v Divadle na Fidlovačke, kde som robila dva projekty. Po štyroch mesiacoch však moje zdravie zaštrajkovalo, a tak som odtiaľ odišla a rozhodla som sa, že začnem s mamou, ktorá je tiež herečka, robiť činoherné predstavenia pre deti. K tomu sa mi pridružili dabingy, nejaké reklamy v Prahe a z času na čas nejaká filmovačka. Mám však stále viac voľného času ako kedysi, tak som sa začala venovať veciam, ktoré ma bavia. Takže teraz opäť tancujem, začala som sa o seba viac starať a dala som sa aj na predcvičovanie jogy.

Jogy?

- Áno. Niekoľko mojich známych sa ňou totiž začalo zaoberať a hovorili mi, že je to fajn. Tak som raz šla na hodinu, začala som sa tomu venovať, až sa to napokon zvrtlo a dnes ju aj predcvičujem.

Prečo ste sa začali venovať joge? Mali ste vari pocit, že vám chýba v živote rovnováha?

- Skôr mi šlo o to, aby som počas dňa dokázala zastaviť svoju myseľ a trénovala sa v trpezlivosti. Lebo sú pozície, do ktorých sa môžete dostať, len ak ste skutočne trpezlivá. A táto vlastnosť mi doteraz chýbala. Som totiž skôr temperamentná a impulzívna.

Čomu, okrem trpezlivosti vás joga ešte naučila?

- Joga je najmä o tom veľkom nádychu a výdychu. My sme totiž často takí vystresovaní, že si ani nestíhame uvedomovať, že po dychu niekedy len lapáme. Pri joge sa pritom dá všetko predýchať. Dokonca aj bolesť. Je to fantastický filter na hlavu a myšlienky.

Zaujíma vás aj filozofický rozmer tohto cvičenia?

- Vnímam to ako cestu k sebazdokonaľovaniu a rozvoju osobnosti, ale snažím sa to nepreháňať.

Keď ste začali s mamou robiť predstavenia pre deti, nebolo vám ľúto za činohrou pre dospelých?

- Túto otázku som veľmi intenzívne riešila. Kedysi som totiž predstavu, že by som mala hrať pre deti, odmietala. A dnes som šťastná, že to môžem robiť. Detský divák je totiž veľmi úprimný. Ak sa mu niečo nepáči, pošle vás jednoducho preč. Takže, aby vám uveril, musíte sa tomu, čo robíte, odovzdať.

Takže vás táto práca napĺňa?

- Našla som v nej nový rozmer. Od malička som totiž mala deti rada. Moja babka bola riaditeľka škôlky, mama, aj teta sa im venujú, takže som s nimi bola v neprestajnom kontakte. No keď hráte vážne divadlo, nemáte kedy zistiť, aký úžasný je detský divák. Teraz som deti učila aj tancovať a zistila som, že je to fantastické. Vedia vám síce úžasne odobrať energiu, no keď prídu, objímu vás a povedia vám: "Teta, ja vás ľúbim," to je neopísateľné.

Po vlastných deťoch ešte netúžite?

- Biologické hodiny mi už pomaličky začínajú tikať a veľmi dúfam, že raz deti mať budem, no teraz mám pocit, že je okolo mňa všetko príliš uponáhľané. Potrebujem ešte nabrať silu a pokoj.

Myslíte, že sa to pri hereckom povolaní dá?

- Obávam sa, že to bude veľmi ťažké. Herecké povolanie je totiž založené na tom, že ste raz tu a potom celkom niekde inde. No prináša aj stretnutia s úžasnými ľuďmi a mnoho snov.

O čom snívate?

- Veľmi rada by som si zahrala v nejakom medzinárodnom filme a rada by som ako súčasť tvorivého tímu šla na nejaký kvalitný filmový festival. No, čo sa týka snenia, už som sa podstatne uzemnila. Ak sa mi nejaký nesplní, tak sa už nezbláznim a rozhodne nebudem vyplakávať.

Bolo obdobie, keď ste vyplakávali?

- Jasné. Boli časy, keď som strašne chcela a myslela som si, že dobyjem Hollywood. Po čase však človek zistí, že iné veci sú dôležité. Ako študentka som mala latku postavenú strašne vysoko.

Čo je teda pre vás dôležité dnes?

- Celkom obyčajné veci. Už nemám potrebu byť za každú cenu dokonalá, aj keď všetko, čo robím, robím na maximum. Túžim si každý večer líhať s pocitom, že som veci urobila najlepšie, ako sa dalo.

Prehodili posledné roky vaše hodnoty naruby?

- Prehodili ich dosť podstatne. Kedysi mali v mojich očiach hodnotu len veľké filmy. Dnes viem, že celé toto obdobie bez práce som si musela prežiť, aby som si uvedomila, že niet malých a veľkých úloh, a že sa človek musí tešiť aj z drobností.

Už neveríte, že by mohla prísť ponuka na dobrú hollywoodsku produkciu?

- Ale prečo by nie... Motyka môže vystreliť. Niekedy stačí byť v správnej chvíli na správnom mieste, niekto vás môže odporučiť... Ale ak sa to nestane, nič sa nedeje.

Kto vás odporučil do Nemocnice na kraji mesta po dvadsiatich rokoch?

- Jedna kočka, s ktorou som sa zoznámila vo Viedni. To bola tiež taká náhoda... Zo dňa na deň som sa dozvedela, že mám ísť na konkurz. Ráno som však nestihla vlak, a tak som im volala, že neprídem. No oni trvali na tom, že mám sadnúť na ďalší, že na mňa počkajú. Tak som po tých peripetiách, úplné zničená dorazila na konkurz. A urobila som ho.

Aký to bol pocit ocitnúť sa na pľaci s celou plejádou veľkých hercov, ako pani Janžurová, pán Abrhám...?

- Zvláštny. Mala som hrozný strach, aké to bude. No sú to skutoční páni herci, ktorých prácu a prístup som nesmierne obdivovala. Všetci mladí herci by mali vidieť, ako títo ľudia pracujú a ako si vážia všetky drobnosti, každú maskérku...

Pani Janžurová hrala vašu svokru. Aká bola?

- Úžasná. Škoda, že nemá syna. (Smiech) Užili sme si spolu veľmi veľa zábavy.

Česi už informovali, že sa pripravuje tretia séria Nemocnice. S vami tam však nerátajú. Nebolo to nepríjemné zistenie?

- Ani nie, lebo v tom istom čase som dostala ponuku na iné filmovanie, na ktoré som sa veľmi tešila. To však, žiaľ, napokon padlo.

V Nemocnici ste mali aj scény, v ktorých ste sa museli vyzliecť. Nerobilo vám to problémy?

- Robilo. A veľké, lebo podľa mňa je nahota veľmi osobná a intímna. Keď som to našla v scenári, bola som však taká naivná, že som si myslela, že to nemôže byť pravda. Že sme príliš mladí na to, aby to mysleli vážne. Keď som zistila, že to budem musieť naozaj natočiť, rozplakala som sa.

Nebola to však vaša posledná skúsenosť. Aj vo filme Modrý kámen vás režisér "vyzliekol"...

- Tri dni som sa ním preto nerozprávala. (Smiech) Stále som ho presviedčala, že sa to dá aj inak. Hovorí sa, že herečka by s takými vecami problémy mať nemala. Pre mňa to však asi vždy bude ťažké.

Takže nahovoriť vás na fotenie aktov by bolo nemožné?

- Dosť sa tejto téme vyhýbam, lebo viete, ako sa hovorí: "Nikdy nehovor nikdy!" A ja som už v Nemocnici povedala, že sa nikdy viac pred kamerou nevyzlečiem, a... Ale určite by som veľmi dlho zvažovala.

V Nemocnici ste hrali rómske dievča a úloha rómskych žien si vás aj potom stále našla. Máte pocit, že ste u režisérov zaradená v tejto škatuľke?

- Áno, som. Ale nemám s tým nejaký výrazný problém. Vždy som k týmto postavám pristupovala profesionálne a vždy som hľadala jej psychológiu. Nikdy som sa netrápila nad tým, prečo nemôžem hrať princeznú a prečo sú to stále rómske dievčatá. Každé z nich totiž malo svoj charakter.

Mali ste so svojím pôvodom niekedy problém v súkromí?

- Stane sa, že práve tak, ako vás prvoplánovo obsadia do role, rovnako prvoplánovo vás odsúdia. Je to zvláštne, bolí to, ale už sa nehnevám. Práve dnes sme sa o tom s Tonkom (Tony Moises, pozn.redakcie) celú cestu do Košíc bavili. On sa práve vrátil z Francúzska a tam je to úplne iné. Omnoho uvoľnenejšie. Kým mi to však nikto nedá pocítiť a neupozorní na to, tak s tým problém nemám. No keď začnete počúvať rôzne poznámky, to sa človeka veľmi dotkne. Kedysi som na to reagovala veľmi výbušne a výbojne, nevedela som sa zmieriť s tým, že mi niekto ubližuje pre farbu pleti. Dnes to už vnímam inak. Už nemám potrebu bojovať. Dokážem odpustiť a dúfam, že sa mi raz podarí dostať sa do štádia, že mi to už nebude ani ubližovať.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.