posledných rokoch nevyhýbajú ani špeciálne Novákom (banské nešťastie v novembri), ani, a to predovšetkým, rezortu obrany. Ten má v katastrofách už mimoriadne pohnutú tradíciu. Spadnutý Antonov pred rokom v Maďarsku (42 mŕtvych) je ešte v žeravej pamäti, avšak zo spomienok nevybledli ani o čosi dávnejšie zrážky stíhačiek či helikoptér, prípadne výbuch na korbe nákladného auta so smrteľným následkom. Pieta a sústrasť patrí všetkým pozostalým, odškodnenie sa už stalo súčasťou vládneho marketingu, hneď po týchto náležitostiach sa však žiada zdôrazniť (nie prvýkrát na tomto mieste), že ministerstvo obrany, slovenská armáda a súvisiace inštitúcie musia byť pekný bordel. Taký typický vojenský.
Informácie, že žiadny podobný výbuch sa v krajinách NATO, teda tými, s ktorými sa musíme porovnávať, desiatky rokov nevyskytol, hovoria jasnou rečou. Nech už vyšetrovanie ukáže príčinu "technickú", "technologickú" (rozlíšenie ministra Kašického) alebo chybu "ľudského faktora", vždy budeme hovoriť o systémovom zlyhaní. Podnik, kde sa likviduje munícia a stojí desať metrov od pásma občianskeho osídlenia, musí byť tak bezpečnostne zaistený, ako jadrová elektráreň. Vôbec nie je jasné, či Nováčania vlastne nemali šťastie, že nedošlo k explózii dvoj- či desaťnásobnej trieštivej sily. Koľko mŕtvych by sme počítali potom? Predstava, že máte v strede mesta (a vôbec kdekoľvek) vojenský objekt, ktorý jeden deň vybuchne, nepatrí do civilizovaného sveta. To, že slovenskí pyrotechnici chodia odmínovávať do šíreho sveta (Irak, Afganistan), je to teda naša špecializácia, a doma exploduje akási opravárenská dielňa, kde robia de facto to isté, je už len ironický úškrn tragického piatka. Je nesporné, že udalosť sa nesmie vybaviť ako nejaká, síce zavinená, ale iba zhoda nešťastných okolností. Tam, kde sa manipuluje so strelivom a výbušninami, musia platiť a fungovať trojnásobné bezpečnostné opatrenia, práveže také, aby bola akákoľvek náhoda či nedopatrenie čí ľudská chyba vylúčené z princípu. Zamestnanci by mali byť preverení symbolicky - na úrovni bezpečnostnej previerky NBÚ. Politici už dali vedieť, že ako je dobre, že najhoršia možnosť, teda teroristický útok, je vylúčená. No iste by to znamenalo ďalekosiahlejšie konzekvencie, ale ani bordel v rezorte nie je žiadna výhra.
Nezrozumiteľné, v čase uzávierky textu, je hľadanie nezvestných. Vyhlásenia, že päť ľudí možno utrpelo po výbuchu taký šok, že ušli do lesa, a ešte odtiaľ nevyšli (akože v nedeľu!), sú prisilné aj pre voličov Smeru, ktorí inak zožerú aj veľmi veľké baklažány. Isteže, ohľady na rodiny velia živiť nádej až do konca, ale satiru z toho robiť celkom netreba....
Takzvaná ponuka demisie, ktorú akože dal minister Kašický premiérovi, je mediálna fúga. Ak šéf rezortu skutočne cíti nepriamu zodpovednosť za tragédiu, tak abdikácia je jeho vnútorné osobné rozhodnutie, ktoré buď urobí, alebo sa mu vyhne. Ponúknuť rezignáciu Ficovi, ktorý ju fakticky obratom odmietne a do neba vychváli ministra, ktorý zrejme za neporiadok v armáde nemôže, ale ho má, je hra v tejto chvíli nedôstojná a ukazuje, že marketing je prvý v hlavách politikov ešte aj vtedy, keď je tragédia ešte horúca. Aj keby Kašický zvažoval, že svoj osud vloží do rúk premiéra (či prezidenta), okázalá medializácia bola, samozrejme, zbytočná. Juraj Liška, ktorý demisiu po páde Antonova Dzurindovi nevynukoval, ale zorganizoval štátny pohreb, a potom funkciu jednoducho zložil, nastavil latku vysoko a Kašický pochopil, že ak ju chce podliezť, tak musí urobiť veľké mediálne gesto. Podobne nevhodné bolo aj jeho premávanie po televíznych debatách. Takisto Ficova prezentácia, ktorý sa vyhýba diskusiám už programovo. Skutočnosť, že na pohrome, z ktorej sa mali spovedať a čeliť prúdu otázok na stav armády, si ešte naháňali politické body, však kvalifikuje dramaturgie týchto skvelých diskusií.
Otázka, či by Kašický odstúpiť mal alebo nie, nemá jasnú odpoveď. Od Lišku to pred rokom tiež nik nežiadal. Zodpovednosť ministra je politická a je zrejmé, že bordel nie je záležitosť momentálneho šéfa rezortu, ale zotrvačnosti systému, v ktorom rezort funguje. Známe príklady, ako po úteku pedofila z väzenia v Belgicku odstúpil minister vnútra, či v Portugalsku po páde mosta minister dopravy, nie sú štandardom ani v starších demokraciách. Gesto verejnosti, že si uvedomujem, že sa nešťastie stalo v mojom rajóne, dôveru v demokraciu posilňuje, je teda prospešné a užitočné. Ak ale neexistuje akási priama stopa zanedbania niečoho, vymáhať sa demisia nedá. Neprijateľné a hanebné je, ak v bolestnej chvíli sa politici s myšlienkou demisie pohrávajú, aby ohlupovali a zdali sa lepší, ako sú.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
