či električkách. Buď si kúpi mesačník, alebo si označuje, "štiká" lístok na každej ceste. A niekedy to ide naozaj do peňazí. A ak študent náhodou lístok nemá, neplatia žiadne výhovorky. Vysokú pokutu často sprevádzajú nepríjemnosti doma a hanba v škole. Ale to je by the way...

Ako každý deň, šla som nemenovaným autobusom okolo nemenovaného sídliska pod KVP. Nastúpilo tam pár počernejších ľudí, ktorým sa veľmi úspešne podarilo zamoriť celý autobus, obsadiť všetky voľné sedadlá, prosto prispieť k veľmi príjemnej cestovnej atmosfére. Ale aj to je len by the way...

Vtom prišiel revízor. Bol to ten typ človeka, ktorému by som teda neodvrávala. Vlastne, ak by to bolo čo i len trochu možné, radšej by som sa mu pre istotu vyhla, najmä v noci v tmavej ulici by som ho teda stretnúť nechcela. Plecnatý, vysoký, povahou sebavedomý, drzý cholerik. Každý začal vyťahovať preukážky a lístky. Jeden dôchodca, ako už dôchodcovia majú vo zvyku, sa mu milo prihovoril otázkou typu: "Vy ste ešte takto večer v práci?" Alebo niečím podobne neškodným. Kontrolór naňho tak vyskočil, až som sa zľakla a autobus stíchol. Ale ok, dobre.

Revízor sebavedomo prišiel aj k počernejším spolucestujúcim. Jedna pani s kočíkom, dve deti v puberte, dvaja mladí chlapci... Samozrejme bez lístkov. Pokuta? Nedajme sa vysmiať! Kontrolór ich ani len nevyhodil z autobusu. Už pri prvom pokuse, že či by náhodou pani nemala cestovný lístok, naňho "pani" tak zrúkla, že sa zmenšoval, zmenšoval, až sa nakoniec zmenšil tak, že sa začal "panej" ospravedlňovať, že sa ich vôbec opovážil obťažovať. "S kočíkom sa nastupuje cez stredné dvere, a my sme nastúpili len teraz. Kedy sme si akože mali ísť kúpiť lístky? čo si ty, ko*ot? Ty jeden ko*ot! Ty čo chceš? Chceš za*ebať?" A mladíci okolo "panej" sa hromadne pridali. No kontrolóra sa ani jeden z cestujúcich nezastal. A šofér detto.

Na druhej zastávke revízor vystúpil. Ale "naša rodinka" sa veselo viezla ďalej...