jeden z najdôležitejších.
Fakt je, že dohodu premiérov a hláv štátov o zvýšení podielu obnoviteľných zdrojov na celkovej spotrebe energií v EÚ na 20 percent do roku 2020 vyhlasujú temer za začiatok nového veku všetci účastníci. Predsedajúca kancelárka Merkelová žiarila spokojnosťou a hovorí o tom, že "Európa sa týmto stala svetovým lídrom v boji proti klimatickým zmenám". Spokojne odchádzal z Bruselu dokonca aj Robert Fico, ktorý asi pred mesiacom zažaloval Európsku komisiu za nízky prídel emisných kvót pre Slovensko...
Ale po poriadku: Zníženie emisií oxidu uhličitého je európsky hit už veľa rokov. Doterajším výsledkom sú povolenky na emisie, ktoré EK prideľuje štátom (a predstavujú skvelý biznis), a tiež ekologické dane, o ktorých sa síce na Slovensku ešte nehovorí, ale nás neminú - máme len odklad podľa prístupovej zmluvy. Do toho vleteli rusko-ukrajinské a rusko-bieloruské plynové vojny, ktoré Európu totálne vydesili a pripomenuli, že ak teraz importuje 50 percent svojej energetickej spotreby z Ruska (ako celok), tak o dvadsať rokov to bude údajne 84 percent... Vo februári preto EK zverejnila akúsi veľkú energetickú bibliu, stratégiu na veľa rokov. Ide vlastne o kombináciu priority boja proti klimatickým zmenám s diverzifikáciou zdrojov, liberalizáciou trhu (aj pre domácnosti), rozbitím monopolov, to jest oddelenia výroby a distribučných sietí, a to všetko pri udržaní hospodárskeho rastu, pričom diskrétne sa obišiel problém jadra, ktorého šírenie zastavili zelené kampane ešte v deväťdesiatych rokoch. A náš "prelomový" summit v Bruseli bol vlastne o akomsi prikývnutí hláv štátov a prvom kroku k realizácii.
Ten, kto má pocit, že energetický projekt únie je ďaleko najväčšie sústo, aké si kedy europolitici naložili na krivé chrbty, a že bez tuhej politickej integrácie sa ani nepohnú, sa nemôže mýliť. Dokonca ani keby sa chcel a rád sa mýlil. Kvantum národných a partikulárnych záujmov na strane jednej a externé i vnútorné obmedzenia na strane druhej limitujú perspektívy komplexnej energetickej politiky, dá sa povedať, až do krajnosti. A "svetový" prielom v Bruseli, ktorý teraz oslavujú, je práve exemplárnym príkladom, že vo formáte 27 suverénnych hlasov a pohľadov sú všetky "riešenia", ktoré by boli skutočne bolestivé, len rolovaním balvanu pred sebou.
Konkrétne je to totiž tak, že ak má únia ako celok dosiahnuť 20 percent obnoviteľných zdrojov energií, teda napríklad veternej, solárnej a biomasy, do roka 2020, avšak zároveň platí, že to nie je povinnosť pre každý štát jednotlivo, tak to znamená presne toľko, že ak napr. Česko si povie 8 percent, lebo na viac nemá (Topolánek), tak aby sa dodržal celoeurópsky priemer 20 percent, musí si nájsť partnera, ktorý sa obetuje a zaviaže sa na 32 percent. Podobného partnera, "našťastie" iba na 8 percent, si musí nájsť aj Slovensko, keďže podľa Fica bude naše maximum obnoviteľných zdrojov v roku 2020 dvanásť percent. A tak ďalej - Maďar Gyurcsány, ktorému tak skvele šliape ekonomika, pre istotu ani neprezradil, na koľko si trúfa. Jednoducho a jasne: Každé percento zníženia emisií CO 2 predstavuje obrovské náklady pre ekonomiky. Všetky, avšak dá rozum, že čím slabšie, tým je to citeľnejšie. Vývarovne na biomasu, solárne baterky a veterníky produkujú, podľa dnešného stavu vývoja a techniky, elektrinu neefektívne a draho. Ony sa môžu presadzovať, avšak len na základe "tvrdého" politického rozhodnutia. Nie takého, aké sa prijalo v Bruseli, že každý štát si sadne k rokovaniam s Európskou komisou a buď sa dohodnú alebo - nie.
Zvýšenie podielu obnoviteľných zdrojov pritom nie je najväčší problém energetického plánovania únie. Po pár rokoch toto obídu celkom jednoducho - rehabilituje sa jadro. Povedia, že niet inej cesty, naši vnuci, ktorí budú múdrejší, vyriešia kľúčový problém tzv. zadného cyklu (odpad). V tomto máme asi výhodu, Fico poháňaný atómovou loby uteká dopredu. Vôbec však nie je napr. jasné, ako chcú znižovať plynovo-ropnú závislosť na Rusku. Tu sa nedostali ani do štádia nápadu - alternatívou sú ešte horšie režimy Blízkeho východu. Nemci práve budujú, absolútne proti nielen poľským, ale aj najvlastnejším slovenským záujmom, z Ruska nový podmorský plynovod. Liberalizácia a rozbitie monopolov je sen, obrovské firemné molochy typu Gas de France, RWE a pod. sú previazané s politickými stranami v štátoch a regiónoch, kde ryžujú.
Nie je vina politikov, že z úrovne Bruselu si nepomôžu. Ich vina spočíva v tom, že predstierajú riešenia, ktoré riešeniami nie sú.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
