príbeh s Vukom Draškovičom (srbský minister ZV), sa včera vrátila do politiky tam, kde začala na zahraničnom výbore parlamentu. Kým vo februári poslanci jednohlasne "uvítali" iniciatívu fínskeho splnomocnenca Ahtisaariho, včera sa jednohlasne uzniesli iba na tom, že rokovanie o deklaráciách o Kosove prerušujú. Pripomeňme, že existujú tri návrhy SDKÚ, SNS a SMK. Dohodli sa teda, že sa dohodnú, na čom by nebolo nič zlé, keby medzi dvoma jednomyseľnými hlasovaniami na výbore sa ako nemá výčitka a zlý sen netýčil ten mesiac úplného poblúznenia a chaosu. A neblížila sa svinským krokom chvíľa, keď slovenská zahraničná politika sa môže dostať do maléru väčšieho ako šesť návštev v Líbyi a štrnásť v Číne dohromady.
Slovensko sa totiž nevyhne tomu, aby ako nestály člen Bezpečnostnej rady OSN za nejaké riešenie (alebo proti) zdvihlo ruku. Problém je v tom, že jednomyseľnosť z februára, ktorou podporili Ahtisaariho plán akejsi limitovanej nezávislosti Kosova pod protektorátom EÚ, vzal čert a príchod jara. A strany na čele s SDKÚ a SNS rozpútali dostihy, kto tvrdšie a hlasnejšie povie, že každé riešenie, s ktorým nesúhlasí Belehrad, je pre Slovensko neprijateľné. Z tohto salta s trojitým vrutom sa vymkla, samozrejme, iba SMK.
Slobodná tvorba názoru a právo na vývoj sú, isteže, vysoké hodnoty, dokonca aj vtedy, ak vývoj je záporný a názor je blbý. V tomto prípade však ide o súbeh veľmi nešťastný, keďže kosovská pozícia SR sa priblížila takmer na nerozoznanie k ruskej. "Ahtisaariho návrhy nemôžu garantovať stabilné a trvalé riešenie bez kompromisu oboch strán", vyhlásil v sobotu ruský hovorca Kaminin. Kompromis je pekná vec, avšak srbskí a kosovskí vyjednávači v sobotu vstali od rokovacieho stola vo Viedni bez jediného náznaku, že by bol, povedzme v nasledujúcich desiatich rokoch, nejaký kompromis možný. Toto je realita dneška. Kosovská kauza i s Ahtisaariho plánom teraz už smeruje rovno na hlasovanie v BR OSN. Proti vôli Belehradu (a Ruska). A Európska únia, ku ktorej zahraničnej politike sa minister Kubiš nedávno veľmi vehementne prihlásil, Ahtisaariho projekt podporuje ako krízové, ale jediné riešenie. Teda ešte nie oficiálne, avšak pomery sú jasné. Minulý týždeň dal takéto odporučenie veľkou väčšinou hlasov zahraničný výbor EP.
Erupcia slovanskej vzájomnosti dospela až tak ďaleko, že srbský premiér Koštunica mal údajne povedať Kubišovi, že má pocit, akoby Kosovo ležalo na Slovensku. Po tom, čo náš skvelý minister zahraničia vyviedol Draškovičovi (vyhlásil na výbore NR SR, že sa mu priznal, že referendum o ústave bolo zmanipulované), je síce veľmi čudné, že nejaký Srb, dokonca premiér, sa s Kubišom dá vôbec do reči, ale Koštunica trafil do čierneho. Na Slovensku síce Kosovo nie je, je tu však maďarská menšina, ktorej strašidlo buď obchádza hlavy slovenských straníkov, alebo, čo by bolo ešte horšie, oni to predstierajú, aby zbierali noše politických bodov. Neprekvapuje to u SNS, azda ani u Smeru, ale že sa na čelo nacionálnych záchvatov postavil Dzurinda, to dokázalo posadiť na zadok ešte aj vtedy, ak určité náznaky boli aj v minulosti. Stanovisko, že "na prahu tretieho tisícročia sa nesmie stať, aby medzinárodné spoločenstvo nadiktovalo Srbsku, že sa musí vzdať svojho územia", azda ani nemohol zaujať ten istý politik, čo pred ôsmimi rokmi zásadnou mierou prispel k otvoreniu vzdušného priestoru SR pre stíhačky NATO, ktoré museli zbombardovať Miloševiča, aby prestal s genocídou vlastných občanov. Tu je vidieť tá obrovská dávka pretvárky a hry falošnými kartami. Na rozdiel od dnešnej situácie, keď proti nadnárodnému projektu riešenia má zásadné námietky len Rusko, v roku 1999 bol proti bombardovaniu Srbska kdekto. Ale nie Dzurinda. Dnes je na pozícii Kremľa. KDH je aspoň trochu konzistentné zákrok NATO vtedy nepodporovali.
To sú však len ornamenty. Podstatné je, že v treťom tisícročí majú slovenskí politici najvyšší čas, aby sa naučili, že globálne kauzy nemôžu skúmať ani prizmou domácich preferencií, ani optikou provinčných efektov, ktoré prípadné riešenia môžu mať. Aj keby sme pripustili, čo sa celkom pripustiť nedá, že nezávislosť pre menšinu znamená akýsi precedens pre budúcnosť, aj vtedy je v kosovskej kauze prítomný vyšší princíp, ktorým je, aby sa ľudia na tomto území už nevraždili, nevypichovali si oči a nepiekli za živa na ražni. Srbi a Albánci sa už dopustili takých vzájomných zverstiev, že spolu v jednom štátnom subjekte existovať ďalej nemôžu. To je jeden tragický fakt. A druhý, len o čosi menej tragickejší, je ten, že si to uvedomuje každý okrem slovenských politikov. A ruských, samozrejme. Čas rozmýšľať už celé tretie tisícročie nemajú. Len do budúceho týždňa.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
