bude ochrnutý a slepý. Aj napriek pesimistickým prognózam však rodina a chlapec nikdy neprestali bojovať a veriť, že sa jeho stav zlepší. Odmenou im je zatiaľ to, že Edko už vidí a všetci dúfajú, že raz bude aj chodiť.

7.augusta 1997, keď mal Edko osem rokov, vybral sa na bicykli odprevadiť staršiu sestru Saskiu k autobusu do Humenného. Pri prechádzaní na druhú stranu cesty mu autobus zakryl výhľad a zrazilo ho auto. V bezvedomí ho previezli na jednotku intenzívnej starostlivosti do Košíc, kde bojoval o svoj život. Keď ho 16. decembra priviezli z Košíc späť na ARO do Humenného, zúfalstvo rodičov sa prehĺbilo, pretože ich chlapček bol stále v hlbokej kóme. Jeho telo od krku dole prejavovalo známky ochrnutia a dýchanie mu zabezpečoval dýchací prístroj.

"Ani na chvíľu sme neprestávali veriť, že sa preberie. Lekári nás k nemu púšťali každý deň a my sme čakali. Zlom nastal 10. januára v roku 1998," hovorí Edkova mamička a usmieva sa na syna, ktorý náš rozhovor počúva.

Na oddelení vtedy nečakane spadla fľaša s výživou a na dlážke sa rozbila. "Na tento zvuk reagoval Edko očami. Prudko ich otvoril. On sa jednoducho zľakol. Poprosili sme ho aby klipol očami, keď nás počuje. Urobil to. Po piatich mesiacoch čakania sa prebral z kómy," približuje nám udalosti mamička.

"Dorozumievali sme sa klipkaním očí. Edko nám takto oznamoval aj výsledky počtových príkladov, ktoré sme mu zadávali. Bol zlatý, keď sme počítali v desiatkovej sústave, trpezlivo vyklipkal výsledok. Manžel ho ľutoval a doktor Dančík nad Edkovým prístupom len krútil hlavou. Náš Edko sa ani na chvíľu nevzdal. V máji začal hovoriť," ,spomínajú rodičia a mne neujde Edkov pobavený úsmev nad riešením príkladov.

Jeho stav sa zlepšoval, všetko sa s ním učili odznova. Rodičov však najviac trápila diagnóza totálnej slepoty. Pomohla im profesorka Bezprozmanová z Moskvy - spolu so slovenskými lekármi nastavila liečbu zameranú na mozog a miechu.

"V tom čase mi Edko začal popisovať predmety a ľudí na oddelení. Opakoval mi, že vidí. Nikto z lekárov nám nechcel veriť, ale keď začali byť jeho opisy presné, pripustili, že sa Edkovi vracia zrak. Na odborné vyšetrenie ho, žiaľ, nemohli prepraviť," hovoria rodičia.

Všetci naokolo sa sústredili na to, aby mohol po troch rokoch opustiť nemocničné prostredie. Humenskí lekári spolu s rodičmi roztočili kolotoč príprav na domácu hospitalizáciu. Doktor Dančík sa stal pre rodinu hotovou encyklopédiou rád a bol vždy Edkovi nablízku. Doktor Šponták pomáhal zabezpečiť domácu hospitalizáciu a vypracoval presný režim dňa. Doktor Torok vyrobil náhradný dychový prístroj, ktorý prerobil z prístroja na operačnej sále. 6. novembra 2000 sa mohol Edko vrátiť domov. Naďalej, až do týchto dní, však zostal pacientom humenského ARO.

"V ten deň bol po prvýkrát doma aj so svojou mladšou sestričkou Vierkou, ktorá mala len šesť týždňov," hovorí pani Hirschnerová. "Čože?" zapojí sa do rozhovoru malá slečna poskakujúca okolo Edka. "Ja si na to nepamätám," smeje sa spolu s ním.

"Prvý mesiac ťahali sestričky a lekári denné a nočné služby u nás doma aj v čase svojho osobného voľna. Do dnešných dní je domáca hospitalizácia stopercentne zabezpečená. Ak nastanú nejaké krízové situácie, všetci okolo nás sú ústretoví a rýchli. Uvedomili sme si, že máme šťastie na ochotných a dobrých ľudí," teší sa Edkova mamka.

Pri Edkovi sa striedajú profesionálne sestry a ja som mala možnosť sledovať Stanku Fedorcovú, ktorá popri svojom zamestnaní študuje na Vysokej škole zdravotníckej a sociálnej práce.

"Sestričky a všetci doma mi veľa čítajú," zapojil sa do nášho rozhovoru Edko. "Niekedy sa trápia s ťažkými menami, najmä keď si nechávam čítať knihy s tématikou starovekého Egypta, ktorý ma fascinuje. Niekedy sa aj zlostia, keď ich opravujem. Za týždeň mám takto prečítanú jednu knihu. Najradšej mám historické romány," pomaly vyslovuje.

Edko má neuveriteľne nabitý program a každú chvíľu sa okolo neho čosi deje. "Hora kníh, ktorú od neho vynášam na poschodie, nie je všetko. Ak sa neučí, tak počúva CD-čka, večer si nenechá ujsť televízne správy a publicistické relácie. Spoločne počúvame rádio, má rád jemné melódie," vysvetľuje mamka.

"No, ale o tom, čo budeme počúvať, sa vedú aj dlhé diskusie," šibalsky podotkne Edko.

Nechýba mu zmysel pre humor. Ten je, spolu s láskou, v rodine Hirschnerovcov priam nákazlivý. O milé situácie sa stará najmä predškoláčka Vierka. Vpochodovala do izby a namierila si to k presklenej vitríne. "Môj brat je už dospelý a má aj občiansky preukaz!" hrdo ukazuje. "O jednej poobede sa mu začína škola," oznamuje.

Edko stratil päť rokov vyučovania, no to sa rýchlo zmenilo, pretože od roku 2001 mu ZŠ v Koškovciach zabezpečuje individuálne vyučovanie. To prebieha na polohovateľnej posteli, odkiaľ Edko sleduje výklad látky na tabuli zapožičanej miestnou Školou v prírode. Prešovský samosprávny kraj mu ju v týchto dňoch daruje do užívania. Vyučovanie prebieha počas štyroch dní v týždni a z Koškoviec za Edkom dochádzajú pani učiteľky Kuľhová, Knížová, Gavalčinová, Kakutová a riaditeľ Bočkay. "Veľmi ma baví chémia a rád sledujem pokusy," hovorí Edko. "Stále si spomínam na svoje pani učiteľky Bobeničovú a Fedákovú, ktoré ku mne po práci chodievali každý deň," dopĺňa mamkino rozprávanie.

Edka zaujíma dianie vo svete, neustále získava nové informácie. Preto sa mu rodičia snažia sprístupniť internet. "Mohol by som si písať aj so sestrou Saskiou, ktorá študuje v zahraničí. Bavilo by ma písať si aj s inými ľuďmi, len tak sa s nimi o niečom rozprávať.", vysvetľuje. Problémom sa však javí zlý dostup signálu do Rokytova, a tak Hirschnerovci zatiaľ čakajú na technické zabezpečenie.

Zatiaľ sa o Edkovi píše kniha. Jej autorkou je Viktória Stanová z katedry žurnalistiky na univerzite v Nitre. "Kniha by sa mala vydať aj v Braillovom písme a v prvom rade by mala poputovať do ústavov pre rodinných príslušníkov ťažko chorých pacientov, ale aj pacientov samotných," upresňuje pani Hirschnerová. Spolu s Edkom ňou budú inšpirovať ľudí, ktorí za podobných okolností musia so svojimi najbližšími prejsť množstvom problémov a zúfalých situácií.

"Na perách máme neustále modlitby. Ak už nevládzeme, čítavam Edkovi o sv. Františkovi z Asissi a ja zaspávam s knihou o živote Pátra Pia. Duchovnú oporu máme od kňazov, ktorí nás pravidelne navštevujú," vraví mamička. "Veríme, že Edko sa raz bude môcť hýbať. Od nehody sa úspešne lieči a reaguje na dotyky na tele," prezrádzajú ich spoločný sen rodičia.

Keď som odchádzala, svoju prácu na pozemku za domom dokončil Edkov otec. Odkedy dostal Edko mobilný vozík so zabudovaným dýchacím prístrojom, vytvára pre neho podmienky a prostredie, aby sa na jar mohol vybrať na svoje obľúbené miesta na dvore. "Milujeme chvíle, keď všetci sedíme na záhrade. Rozprávame sa a smejeme spolu s našim Edkom a vidíme, aký je šťastný. Za každú sekundu po jeho boku ďakujeme Bohu," hovoria.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.