prijala aj ponuku účinkovať v šou Hviezdy na ľade. Po zhasnutí posledného reflektora a skončení párty, ktoré musela ako účastníčka projektu absolvovať, zatúžila po pokoji v rodinnom kruhu. A tak do Nového roka 2007 vstúpila obklopená iba svojimi ratolesťami. Tento rok bude pre Adrianu opäť zlomový. Obe deti totiž naraz nastúpia do prvého ročníka základnej školy. Kvôli tomu chvíľu uvažovala aj o odchode z práce. Napokon sa však rozhodla inak. O tom, i všeličom inom sme sa s rodenou Košičankou porozprávali nedávno, na plese právnikov, ktorý moderovala.

Aký ste mali štart do roka 2007?

- Veľmi pokojný. Silvestra som strávila sama s deťmi a bol to veľmi pekný večer. Obe síce zaspali ešte pred polnocou, takže som prechod do Nového roka prežívala sama, ale bola som veľmi spokojná. Tento raz som po prvýkrát pocítila, že netúžim na Silvestra po žiadnej spoločnosti. Nie som zatrpknutá, ani nešťastná, ale chcela som si užiť trošku pokoja. Keď som bola v Hviezdach na ľade, bolo to veľmi hektické. Jednak sme každý deň trénovali, chodila som do práce a so šou boli spojené nielen prenosy, ale aj oslavy, rôzne párty, stretnutia s novinármi. Potom prišli vianočné firemné akcie a po nich som už veľmi túžila stráviť čas v pokoji len so svojou rodinou.

"Prejedla" sa vám spoločnosť?

- Nepovedala by som to takto. Skôr som mala pocit, že chcem byť chvíľu sama a venovať sa tým, ktorí si to najviac zaslúžia, a to sú moje deti.

Neoľutovali ste, že ste prijali ponuku účinkovať v Hviezdach na ľade?

- Prvé týždne boli pre mňa dosť kruté, pretože som sotva stála na korčuliach a hrozne som sa bála. Každý deň, keď som došla na tréning, som sa sama seba pýtala: "Bože, čo tu robím?". No potom sa začali prenosy a malo to svoj adrenalín a svoje čaro. Navyše sa tam vytvoril úžasný kolektív ľudí, s ktorými sa dodnes stretávam, pretože som deti vďaka tejto svojej skúsenosti dala na krasokorčuľovanie.

Zapáčil sa im tento šport?

- Keďže som ich často brala so sebou na tréningy, tak sa im to veľmi zapáčilo. Najmä Linda je na korčuliach dobrá a dúfam, že pôjde týmto smerom, pretože si myslím, že nejaký šport treba robiť.

Vy ste ako dieťa nechceli byť krasokorčuliarkou?

- Nie. Vedela som, že by som sa bála. Ľad je veľmi klzký a stačí štvrť sekundy a je na svete občas aj nebezpečný pád. Aj v tejto šou ma začiatky stáli veľa sebazaprenia. No po dvoch, troch mesiacoch som sa už prestala báť a začalo sa mi to veľmi páčiť. Je to najmä o psychike. Ak si poviete, že to nezvládnete, tak to nezvládnete. Ale keď si poviete, že skočíte, tak skočíte.

Vyhol sa vám počas šou väčší úraz?

- Raz som si udrela hlavu tak, že sa mi ešte ďalšie dva dni točila a dva týždne som sa modlila, aby z toho nebola zrazenina na mozgu. Našťastie som napokon nič nemala. Ale bol to škaredý pád.

Tento rok bude pre vás zlomový. Obe vaše deti - Tomáš i Linda - nastupujú do prvého ročníka. Obávate sa toho, alebo sa už, naopak, tešíte?

- Jedno aj druhé. Obava síce nie je to správne slovo, ale neteším sa na každodenné robenie úloh a rovno s dvoma deťmi. Vyžaduje si to totiž dvojnásobnú trpezlivosť, a tá mi niekedy chýba. No na druhej strane sa veľmi teším. V lete každý z nich dostane svoju vlastnú izbu, lebo doteraz majú len spoločnú veľkú herňu. Už sme boli aj na zápis. Posedeli si v laviciach, učiteľky im dali texty, vyvolali ich k tabuli a veľmi sa im to páčilo. No ja si uvedomujem, že to nebude len o prvotnom očarení, ale aj o chvíľach, keď budem musieť siahnuť na dno svojej trpezlivosti.

Chýba vám trpezlivosť?

- Ako kedy. Rozhodne si seba ako matku neidealizujem. Vždy tvrdím, že najlepšia mama je oddýchnutá mama. Vtedy som dobrá. Ale keď mám veľa povinností, tak deti veľmi rýchlo vycítia, že ich odsúvam a sú o to mrzutejšie a snažia sa upútať moju pozornosť. Vtedy bývam aj netrpezlivá.

Neuvažujete práve preto, že by ste poľavili z pracovných povinností?

- Uvažovala som aj o tom, že z práce odídem, ale rozmyslela som si to, pretože som k deťom našla úžasnú opatrovateľku. Tým, že je bývalá učiteľka, tak by ma v ten týždeň, keď pracujem, vedela úplne zastúpiť a urobiť s nimi aj úlohy. Lebo nechcem, aby trpeli tým, že mám aj večernú prácu. Zatiaľ to teda vyskúšame urobiť takto. Lebo neviem, ako by som zvládla úplný odchod z práce. V Joj-ke máme vynikajúci kolektív, veľmi si pomáhame a odísť odtiaľ by pre mňa bolo veľmi ťažké.

Je práca pre vás relaxom?

- Áno. Neraz sa teším do práce aj kvôli tomu, že deti budú chvíľu s niekým iným ako so mnou.

Potrebujete čas sama pre seba?

- Nie. Potrebujem čas, keď sa nemusím v jednom kuse zaoberať detskými problémami. Mám viacero priateliek, ktorým sa na materskej nevyhli psychické problémy, pretože behať stále medzi obývačkou, kuchyňou a spálňou psychike príliš neprospieva. Človek sa musí realizovať aj inak. Aspoň ja som taký typ. Navyše aj deťom prospeje kontakt s inými ľuďmi, pretože najmä malá je na mňa niekedy až nezdravo naviazaná. Takže ich niekedy ráno aj nútim ísť do škôlky, lebo chcem, aby si vybudovali vzťahy. Ja sama mám množstvo priateľov a známych a túžim, aby ich mali aj moje deti. Nemôžu sa celý deň držať mojej sukne. Koniec-koncov, v septembri idú do školy...

Znášali ste obdobie pobehovania medzi plienkami a kuchyňou ťažko?

- To nie. Na materskej som bola rada. Raz som bola doma takmer štyri roky s Natálkou a potom zas skoro štyri roky s Tomáškom a Lindou. A musím povedať, že som bola šťastná. Jediné ťažké obdobie bolo, keď zomrela Natálka. Päť mesiacov som bola doma, pretože som už bola tehotná s Tomášom, nič som nemohla robiť, takže som celý čas doslova pozerala do stropu.

Čo vám pomohlo toto obdobie prežiť?

- V podstate som tých päť mesiacov iba prečkala. Potom sa narodil môj syn a život sa začal pomaly uberať krajším smerom. Mala som sa o koho starať, koho držať v noci za rúčku. Ale tehotenstvo som iba nejako prežila. Trošku mi pomohli stretnutia s kamarátkami, hodiny, ktoré som presedela na cintoríne. Kamarátky so mnou dokonca chodili na kávu do kaviarne blízko Slávičieho cintorína, odkiaľ som mala výhľad na dcérkin hrob. A veľmi mi pomohli dlhé telefonáty s rodinou, ktorá žije v Košiciach. Pretelefonovala som vtedy celé hodiny. Zvláštne je, že deň pred smrťou ležala Natálka na ARE, zrazu sa zobudila a povedala mi: "Mami, neplač." A ja, že: "Veď neplačem." Vtedy som ešte ani len netušila, že by sa mohlo stať to najhoršie. Tak som ju tíšila a vravela jej: "Spinkaj." A ona na to, že nemôže spinkať, lebo stále plačem a telefonujem. Jej sa v tú noc snívalo to, čo sa dialo celé nasledujúce mesiace.

Veríte teda na veci medzi nebom a zemou?

- Aj mne sa vtedy prisnili dva sny, ktoré som ani netušila, že sa v trošku inej forme vyplnia. A aj Natálke sa sníval ešte jeden horší sen, o ktorom nechcem hovoriť. No odvtedy verím, že ľudia majú podvedomie, ktoré dokáže isté veci vycítiť. A či je niečo medzi nebom a zemou? Neviem. Ale aj preto, že čosi také môže existovať, som sa spamätala a prestala ju volať späť na zem. Nechcem, aby jej bolo smutno preto, že ja som smutná. Rozhodla som sa, že už nebudem plakať, pretože jediné, čo chcem, je, aby jej tam, kde je, bolo dobre.

Odkedy vnímajú Tomáš a Linda, že mali sestričku, ktorá už nežije?

- Prvá Tomášova cesta z pôrodnice viedla na cintorín a odvtedy sme tam chodili na prechádzku každý deň. Spal tam aj tri hodiny denne. Rovnako aj Linda. Boli totiž časy, keď som tam chodila každý deň a oni tam vlastne vyrástli. Dnes to považujú za super miesto na hru, lebo je tam veľa kríkov, stromov a oni sa tam hrajú na divý les. Znie to možno trošku morbídne, možno aj smiešne, ale je to tak. Oni to berú normálne. Chápu, že život je taký. Že teraz sme tu, a potom tu zrazu nie sme. Ale nechcem, aby im bolo smutno za sestričkou. Aj teraz pred Vianocami sa stalo, že sa malý rozplakal, že by od Ježiška chcel zdravú, živú Natálku. To mi prišlo ľúto a povedala som si, že už im o nej nebudem toľko hovoriť.

Kto je pre vás najväčšou pomocou pri výchove detí?

- Momentálne naša nová opatrovateľka Monika. Je úžasná a dúfam, že u nás vydrží čo najdlhšie, lebo deti ju majú radi. Rada by mi pomohla aj moja rodina. No oni žijú v Košiciach a ja v Bratislave, takže to celkom nejde. A trošku mi pomáha aj ich otec. Ale ten má svoj biznis, ktorý bol uňho vždy prvoradý...

Chýba vám mužské rameno?

- Aj keď som bola vydatá, tak som sa o deti starala iba ja. Vzala som si totiž muža, ktorý svoje deti veľmi ľúbi, ale prvoradý je preňho biznis a jeho koníčky. Takže som si zvykla. Je v podstate jedno, či som rozvedená, alebo vydatá, o všetko som sa vždy starala sama.

Má to krásna žena s mužmi ťažšie?

- Krásnych žien sa muži trošku boja. Kedysi som si to nemyslela, ale dnes som o tom presvedčená. No na druhej strane si myslím, že láska si sadne na každého rovnako - či je fyzický príťažlivý viac, alebo menej.

Veríte, že po svete blúdi aj vaša druhá polovica?

- (Úsmev) Neviem. Ale myslím, že niekto by sa v mojom živote ešte vyskytnúť mohol...

Aký typ muža sa vám páči?

- Väčšina vlastností, ktoré má môj bývalý manžel, sa mi páčia. Nechcem tým povedať, že by nový partner mal byť ako on, to určite nie. Ale veľmi ma na ňom priťahovali dve protichodné vlastnosti, ktoré sa mi všeobecne na mužoch veľmi páčia - ak vedia, za čím idú, sú inteligentní a trošku tvrdí v biznise, ale zároveň majú citlivé a dobré srdce. To je kombinácia, ktorá by ma opäť dostala. A ak by sme sa bavili o fyzickej stránke, tak by mal mať určite vzťah k športu.

K akému, okrem lyžovania a teraz už aj korčuľovania, máte vzťah vy?

- V podstate ku každému. Veľmi rada plávam a bicyklujem. Keď mám voľno, trávim tak niekedy aj celé dni. Rada hrám aj tenis, niekedy sa v kúpeľni postavím na 40 minút na steper, pustím si hudbu a po pol hodinke odtiaľ vyjde nový človek. Veselší a šťastnejší. A kedysi som chodila aj na Aquaaerobik, kde bola vždy vynikajúca nálada.

Máte aj teraz čas pracovať na svojej kondícii?

- Čas by sa aj našiel, ale niekedy mám problém s energiou, ktorá je už vyčerpaná. Keďže som na všetko - na deti, domácnosť, záhradu, prístavbu, ktorú robíme - sama, tak, keď si už nájdem nejaký čas a mám sa rozhodnúť, či si pôjdem zacvičiť, alebo radšej ľahnúť, tak obyčajne vyhráva posteľ. Fyzických síl mám už totiž pomenej.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.