objavil posledného maďarského vojnového zajatca, s kamerami bol pri tom, keď sa po dlhých desaťročiach stretli súrodenci, ktorí si navzájom mysleli, že ten druhý je už mŕtvy. Jeho reportáže z krajín, kam sa bežný smrteľník nedostane, sú ovenčené množstvom cien. Pre mnohých je Tvrtko dobrodruh. On sám sa však v prvom rade vníma ako novinár. Novinár, ktorého nezaujímajú celebritky, ani politici, ale skutoční hrdinovia medzi nami. Zo svojich ciest napísal už niekoľko kníh. A práve pred autogramiádou a prezentáciou jeho najnovšieho titulu preloženého do slovenčiny - (Ne)obmedzený diktátor - sme si v kníhkupectve Panta Rhei sadli na krátky rozhovor.

Už niekoľko rokov pôsobíte ako investigatívny novinár, prinášate reportáže z krajín, kam sa bežný človek nemá šancu dostať, sledujete najdramatickejšie príbehy. Ako ste sa k tejto práci dostali?

- Vyštudoval som žurnalistiku v americkom Miami. Nikdy ma však nezaujímali senzácie a lacné bulvárne informácie. Vždy som bol zvedavý na ľudí a ich príbehy. V Maďarsku i na Slovensku žijeme vo veľmi prepolitizovanom prostredí. No mám dojem, že obyčajní ľudia sa zaujímajú viac o veci nesúvisiace s politikou.

Hovoríte, že ste v prvom rade novinár. No je rozdiel dať sa na novinárčinu, a podnikať dobrodružné cesty, na aké sa vydávate vy...

- Keď som mal 19 rokov, nebol som ešte novinárom, no ocitol som sa vo vojnovej Juhoslávii. Mesto, kde som bol, obklopili a ostali sme odrezaní od sveta. A keďže viem po srbsky a chorvátsky a ako jediný som tam vedel po maďarsky, tak mi asi 14 rôznych maďarských médií volalo, či by som im nedodával informácie. Takto nečakane som sa stal vojnovým spravodajcom a ľudia si zapamätali moje meno.

Počas svojej práce ste sa stretli s obrovským množstvom príbehov a ľudských osudov. Ktoré vo vás zanechali hlboké stopy?

- Pred siedmimi rokmi sme na území bývalého Sovietskeho zväzu objavili zajatca, ktorý tam bol od druhej svetovej vojny a po nej ho umiestnili do ústavu pre mentálne narušených. Celé roky nikto nevedel, že je Maďar, pretože takmer vôbec nerozprával. Potom sa tam dostal jeden lekár, ktorý si uvedomil, že starec čosi hovorí po maďarsky, nakontaktoval sa preto na maďarský konzulát a my sme zistili, že je to posledný maďarský vojnový zajatec. Pomohol som mu dostať sa späť do Maďarska, kam sa vrátil po 53 rokoch! My sme však ani po jeho návrate nevedeli, kto to je, pretože nevedel ani svoje meno. Po odvysielaní jeho príbehu sa začali ozývať tisíce ľudí, ktorí ešte stále čakali nejakého rodinného príslušnika a odrazu mali nádej. Bolo to veľmi pôsobivé, koľko ľudí v ňom chcelo spoznať svojho otca, brata, strýka... Ozvali sa nám dokonca tri rodiny z Nových Zámkov. Napokon sa nám s pomocou odborníkov - psychiatrov - podarilo zistiť jeho meno a skontaktovať ho s jeho skutočnou rodinou. Je pekné, že svojou prácou môžem takto pomôcť ľuďom. Tento príbeh považujem za vrchol svojej kariéry.

Po vrcholoch však obyčajne prichádzajú pády...

- Keď som našiel a do vlasti dopravil tohto vojnového zajatca, na chvíľu ma opantal pocit, že dokážem všetko... No potom som sa zoznámil s trinásťročným cigánskym dievčatkom Ágikou, ktorá mala rakovinu a hoci som jej sľúbil, že jej pomôžem a urobím všetko preto, aby sa uzdravila, napokon v mojom náručí zomrela. Vtedy som si kládol otázku, či má toto všetko význam, keď dievča, ktoré nikdy nebolo zaľúbené, necestovalo, nič si ešte neužilo, muselo takto kruto odísť.

A aká bola odpoveď na túto otázku?

- Že to predsa len má význam... Vojnový zajatec je doma, skrz moje filmy prišlo na účet mojej nadácie milión dolárov a stále túžim predstaviť spoločnosti ľudí, ktorí nie sú superhviezdami, ale sú to hrdinovia z ľudu, ktorí sa môžu stať pre nás všetkých vzorom.

Nás, čitateľov, obohacujú vaše knihy novým pohľadom na svet, spoznávaním ďalekých a neznámych krajín, osudov ľudí. Čím vaša práca obohacuje vás?

- Som rád, že sa ma na to pýtate, pretože je pravda, že moja práca ma neuveriteľne obohacuje. Som v podstate sebec a všetko čo robím, robím preto, aby som sa ešte viac dozvedel o svete. Učím sa a snažím sa svoje skúsenosti odovzdať aj svojim dvom synom. Príbehy, ktoré som zažil, im rozprávam ako rozprávky. O ujovi, ktorý sa stratil a teraz našiel svoj domov, alebo o súrodencoch, ktorí o sebe nevedeli a podarilo sa im stretnúť. Vynechávam z toho, samozrejme, smrť a tragédie. Ale chcem, aby sa z nich stali citliví ľudia, vnímajúci svoje okolie a vážiaci si skutočné hodnoty.

Sú krajiny, kde sa na cestu musíte pripravovať dva roky a strávite tam štyri dni. Je cesta dôležitejšia ako cieľ?

- Občas sú cesty, na ktoré je príprava zaujímavejšia, ako pobyt samotný. A sú aj krajiny, napr. Severná Kórea, kde nie je dôležité, čo natáčam, v akej kvalite, ale to, že som sa tam vôbec dostal.

Ste dobrodruh?

- Nie. Mám dve deti, nemôžem si to dovoliť.

Takže už nechodíte na cesty, kde by ste riskovali svoj život?

- Nie. Už cítim zodpovednosť za svoju rodinu. I preto sa už teraz na cesty pripravujem aj dva roky. Aby sa mi skutočne nič nestalo.

Všetky vaše knihy sa krátko po uvedení na trh stali bestsellermi...

- Len za minulý rok som dostal 21 000 e-mailov od čitateľov a divákov. A medzi nimi bol aj človek, ktorý sa liečil na rakovinu a ten mi napísal, že mal pocit, že jeho problém je najväčší na svete. No keď dočítal moju knihu a zistil, koľko detí umiera od hladu a aké problémy sú v Afrike, dodalo mu to novú silu do života a chuť uzdraviť sa.

Na čom momentálne pracujete? Kam budú najbližšie smerovať vaše kroky?

- V marci pôjdem do Ameriky prednášať na univerzitu a potom sa chystám do Nórska, do najsevernejšieho mesta na svete. Viac o téme však neprezradím.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.