Slovenské kúpele majú dávnu tradíciu, už v minulosti boli veľmi navštevované najmä zahraničnými hosťami, o čom svedčí skutočnosť, že až 67 percent všetkých návštevníkov bolo z krajín mimo Rakúskej - Uhorskej monarchie a po vzniku ČSR chodili do východoslovenských kúpeľov, ktoré už dnes neexistujú (Herľany, Sivá Brada, Gánovce), veľa českých hostí v rámci turistického ruchu.
Z obdobia, keď sa o kúpeľnej liečbe nedalo hovoriť, sú archeologické nálezy, potvrdzujúce, že termálne ale aj studené pramene liečivej vody, kyselky, medokýše boli vyhľadávane ľuďmi z kmeňov a skupín, ktoré žili na našom území. Prvé písomné správy pochádzajú z 13. storočia z roku 1244 zo Sliača, z roku 1247 z Trenč. Teplíc, aj ďalších miest s liečivou vodou. O vlastnostiach a povahe vôd neboli hlbšie znalosti a rozlišovali ich iba podľa teploty, chuti a vlastností. Až do 18. stor. nebola v kúpeľných mestách žiadna lekárska služba, s výnimkou niektorých, napr. v 16 storočí v Turč. Tepliciach. Služby poskytovali kúpeľníci a ránhojiči z poznatkov o liečivých účinkoch vôd, ktoré nadobudli vlastnými skúsenosťami aj ústnym podaním.
Prvú správu o liečivých prameňoch na našom území podal v 16. stor. J. Werher (písal o ňom na tejto strane Ing. Š. Staviarsky), ktorý v nej popísal pramene v Piešťanoch, Trenč. Tepliciach, Bojniciach, Sklenených Tepliciach, Vyhniach. najväčšiu pozornosť venoval oblasti Spiša, najmä prameňom vo Vyšných Ružbachoch. V 16. - 17. stor. vyšli ďalšie diela o minerálnych prameňoch od domácich aj cudzích autorov napr. A. Baccuis, A, Trajan, J. Petrycy, M. Szentiványi, E. Brown.
Pramene boli na pôde zemepánov, tí im však nepripisovali veľký význam. Až keď ich dlhší čas neprestávali vyhľadávať ľudia, začali ich sprístupňovať, čo bolo vo väčšej miere od 17. stor. Budovali bazény oddelené podľa spoločenských vrstiev a skupín, takže bol kúpeľ šľachtický, meštiansky, sedliacky, cigánsky a žobrácky. Prvé kabíny postavili roku 1789 v Bardejovských Kúpeľoch a zaviedli poplatky za ich používanie od dvoch do dvanásť grajciarov. Postupne sa pri jednotlivých prameňoch začali budovať ubytovacie hostince a kúpeľné budovy a začiatkom 18. stor. bol zverejnený prvý kúpeľný poriadok. V roku 1763 vydal kráľovský dvor nariadenie, na základe ktorého sa mal v celej krajine uskutočniť prieskum liečivých a ostatných minerálnych prameňov aj so správou o ich chemickom zložení a možnostiach využitia. Vďaka tomuto dôkladnému súpisu za ktorý boli zodpovedný stoliční a mestskí lekári, boli v druhej polovici 18. stor. známe takmer všetky termálne aj studené liečivé pramene a vznikli o nich obsiahle odborné publikácie. V tom období (v polovici 18. stor.) boli obľúbené najmä kúpele Bojnice, Piešťany, Trenč. Teplice, Rajecké, Sklené, Turčianske Teplice. V názvoch posledných štyroch je vyjadrené, že ide o termálnu vodu. Koncom 18. storočia sa stali Bardejovské Kúpele aj Sliač obľúbenými u uhorskej, poľskej i ruskej šľachty.
S rozvojom kúpeľov sa rozvíjala i odborná literatúra o liečivých prameňoch, o čom sa vie už menej. Postupne sa rozširoval zoznam kúpeľných miest a liečivých prameňov, ktorý zostavil v r. 1859 F. K. Linzbauer. V druhej polovici 19. stor. pribudlo niekoľko náhodne objavených prameňov napr. v Číži, Oravskej Polhore, Kováčovej. Koncom 19. stor. sa začali rozvíjať klimatické kúpele vo Vysokých Tatrách a vznikalo kúpeľné podnikanie, pretože niektorí majitelia pozemkov s liečivými prameňmi boli statkármi a kúpele nepovažovali za dominantný zdroj príjmov. Do kúpeľného podnikania vstupovali účastinné spoločnosti a banky. Kúpele prestali byť sprístupňované podľa úprav majiteľov, ale ich prevádzku už určoval zákon z roku 1876. Zákon z nasledujúceho roku vymedzil presné podmienky pre vznik liečebného kúpeľného zariadenia a od roku 1893 určilo min. vnútra dozor nad kúpeľnými miestami. Ako to už býva, vznikol aj rad funkcií a štátnych úradníkov. Vo významných kúpeľoch ako napr. Bardejovských, vznikla funkcia kúpeľného komisára. Tá zabezpečovala rešpektovanie kúpeľného poriadku, kontrolu včasného otvorenia sezóny a fungovania prevádzky. Za kúpeľnú starostlivosť zodpovedali kúpeľní lekári.
Do kúpeľov neprichádzali len ľudia zo zdravotnými ťažkosťami, ale aj na rekreačné pobyty. V roku 1891 až 34 percent zo všetkých návštevníkov na našom území tvorila šľachta a najvyšší štátny úradníci, po 10 percentách úradníci, diplomati, duchovenstvo, obchodníci a podnikatelia, po 6 percentách dôstojníci, lekári, vedci a umelci.
Po vzniku ČSR vo februári 1919 sa vytvoril podnik Štátne kúpele, v ktorom bolo asi 10 percent celkovej kúpeľnej kapacity v celej ČSR.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
