vidieku potreboval. V 19. storočí ich lámali v Tekovskej stolici vo veľkom množstve a rozvážali do všetkých končín nášho územia. Hoci to mali ďaleko na Spiš, do Gemerskej, Šarišskej stolice, ba aj do Miškolca, lámačov kameňa v Hliníku na Hronom sa to oplatilo. Ročne to bolo do tritisíc mlynských kameňov a keď za každý na piaď široký zaplatili komore 30 grajciarov, na dne piade široký jednu zlatku, aj tak sa im to oplatilo. Táto daň vynášala komore ročne až 2 tisíc zlatých. Bolo to veľmi výnosné remeslo, či zamestnanie, o ktorom dnes už málokto vie.
Ani klince sa dnes nekupujú, chŕli ich stroj. Kováčske vyhne boli v minulosti veľmi vyhľadávané a práca kováčov bola trvalá. Obyvatelia v Špaňom Poli v gemerskej stolici boli zväčša kováči a kuli nielen obrovské množstvo klincov, ale aj česadlá na konope a ľan. Ani po nich niet dnes chýru. A čo nožiarstvo? Bez noža v dnešnej podobe si dosť ťažko vieme predstaviť len takú maličkosť, akou je odkrojenie chleba, mäsa. Aj nože kuli kováči popri ostatných nástrojoch, kým sa nestalo nožiarstvo samostatným kovospracujúcim remeslom. Ako samostatné remeslo sa u nás vytvorilo na prelome 16. - 17. storočia, keď sa v oddelilo od výrobcov vidličiek, nožníc, britiev, píl, kosákov a iných podobných úžitkových výrobkov, od výrobcov dovtedajších kovospracujúcich remesiel, najmä kováčstva a zámočníctva. Nožiarske remeslá boli dvojaké: okrem niektorých technologických odlišnostné aj tým, že jedno vyrábalo nože a vidličky s drevenými, druhé s perleťovými rúčkami.
Prvá písomná zmienka o nožiarskom cechu je z roku 1596 z Bratislavy, keď sa nožiari spojili do jedného cechu s ďalšími remeselníkmi a r. 1639 si založili samostatný cech. Samostatné nožiarske cechy vznikli aj v Levoči, Sabinove, Košiciach, Spišských Vlachoch, Štóse, Ľupči, B. Bystrici, Radvani, Trenčíne. V spojení s inými remeslami v Rožňave a B. Štiavnici. Centrami nožiarstva boli habánske obce na západnom Slovensku, od 18. stor. na východnom Slovensku a Štóse. V roku 1828 bolo v Štóse jedenásť nožiarskych majstrov okrem nožov vyrábali nožnice a kosáky. Od konca 19. stor. začal vytláčať nožiarske výrobky z trhov továrenský priemysel. V tom období pôsobili v Štóse menšie továrne na výrobu nožov a tie v roku 1910 zamestnávali 187 pracovníkov. Až do oslobodenia fungovala u nás okrem Štósu - výroba nožov v nožiarskom družstve v Slov. Ľupči. Tá však bola zrušená a Štós bol začlenený do národného podniku Sandrik v Dolných Hámroch.
Autor: som
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
